Anjeli & Čerti - Priatelia XIII

Stmievalo sa a husto pršalo. Väčšina chalanov a báb z našej školy už bola na mol. Niektorí ešte vnímali a podaktorí sa pre istotu dorážali vodkou.

            Sedela som pri krbe, z ktoré príjemne sálalo teplo. René sa celý čas venoval kamarátom a pivu. Načo som sem išla?

            „Lili, zlatíčko dáš si so mnou?“ privalil sa ku mne a podával mi pohár.

            „Nie, díky. Som už unavená, asi si pôjdem ľahnúť.“

            „Pôjdem s tebou.“ zatackal sa.

            „Nemusíš. Ostaň s kamošmi. To je OK.“ nie, nie je to OK. Som hlúpa, že som sem vôbec šla. Ledva sa drží na nohách a to ma chce odprevadiť na poschodie po prudkých drevených schodoch.

            Vchádzala som do izby, kde som si nechala veci spolu s ostatnými dievčatami.

            „Tu nespíš!“

            „Prečo nie?“

            „No, lebo je tu už obsadené!“ oznámil mi René. Teraz ma už vážne naštval.

            „Ukážem ti tvoju súkromnú izbu.“ chytil ma za ruku a viedol na druhú stranu chodby. Keď otvoril dvere, bola som milo prekvapená. Vstúpili sme do malej spálne s balkónom. Zavrel a hodil sa na manželskú posteľ. Podopierajúc si hlavu rukou asi čakal, že k nemu skočím tiež.

            „To si vyhoď z hlavy! Tu budem spať sama.“

            „Nebuď taká netýkavka! Poď sem.“

            Chcela som sa otočiť a odísť ale on sa stihol postaviť a zastaviť ma: „No tak, bol to len žart. Veď už idem.“

Objal ma a začal bozkávať na ústa a krk. Bolo mi to nepríjemné, smrdel alkoholom. Pokúsila som sa vyvliecť z jeho náručia, ale márne. Jeho dotyky sa stali razom tvrdšími.

            „Prestaň, to bolí...“

            „Nevzpieraj sa, bude sa ti to páčiť.“ surovo mi stlačil prsia až mi bolesťou vyhŕkli slzy. Ani neviem ako, ale vrazila som mu za to facku. Dúfala som, že sa spamätá a konečne vypadne. Miesto toho mi ju vrátil. Zatmelo sa mi pred očami a spadla som na zem.

            Biele obliečky, to bolo to prvé, čo som uvidela, keď som sa prebrala. Musela som byť chvíľku v bezvedomí, pretože som ležala na posteli. Chcela som sa posadiť, ale strašná bolesť hlavy ma prikovala na mieste. Dúfam, že je už preč! Ten bastard, to mi zaplatí!

            Matrac postele zaškrípala, po stehne mi prešla jeho ruka. Mal na sebe len spodné prádlo a blížil sa ku mne ako predátor ku svojej koristi.

            „ZMIZNI!“ kopla som ho. Ale asi ho to ešte viac povzbudilo. Naklonil sa ku mne a roztrhol mi tričko.

 

            V chate boli všetci ožratí, nemalo zmysel sa pýtať na Lilianu. David s Katarínou prezreli prízemie, zatiaľ čo ja som sa vydal na poschodie. Vpadol som asi do dvoch izieb, kým som započul výkrik. Bol to jej hlas, rozbehol som sa za ním. S každým krokom som ju cítil viac a viac. V hlave mi visela jediná myšlienka – len nech nie je neskoro. Posledný meter a vyrazil som dvere.

            René sa nestačil ani otočiť a už som stál pri ňom. V ďalšom okamihu letel cez celú miestnosť. Zastavil sa až hlavou o stenu. Na drevenom obložení ostal krvavý fľak.

            Bol by som ho ešte dorazil, ale váľal sa tam ako kôpka nešťastia.

            „Si v poriadku?“ preletel som pohľadom po Liliane. Až keď mi došlo, že hrudník je zakrýva len podprsenka, uhol som pohľadom.

Snažila sa zakryť perinou. Na zemi ležalo jej roztrhané jej tričko. Rozzúrilo ma to do nepríčetnosti. Slaboch! Mal by som ho zabiť.

            Vyzliekol som si vlhkú bundu a podal jej ju. Stále som sa pritom díval do zeme. To už do izby pribehla Katarína s Davidom. Ako náhle ich uvidela, rozplakala sa.

            Až teraz som si uvedomil ako je krehká. Môže mať tisícnásobne väčšiu silu než ja, vždy bude taká. Rozcuchané vlasy ani modrina na čele jej neuberali na pôvabe.

            Cestou naspäť prestalo pršať. Liliana bola ticho, neprítomne hľadela pred seba. pričom ju Katarína držala v náručí.

            „Ako sa cítiš?“

            „Bolí ma hlava.“ odmlčala sa, „ako ste vedeli, že...“

            „Že budeš potrebovať pomoc?“ skočil som jej do reči, „mužská intuícia.“

Moja odpoveď ju zrejme pobavila, aspoň podľa výrazu tváre. Po prvý raz sa usmiala.

            „Môžeš mi vysvetliť, prečo si s ním nezatočila a nechala to zájsť tak ďaleko?“ David bol podráždený. Ešte to asi nepochopil.

            Dlhú chvíľu pozerala von cez okienko, než mu odpovedala: „Mohla som ho vyhodiť cez balkón už pri prvom surovom dotyku alebo som mohla bez stopy zmiznúť... To, že mám takú moc, mi nedáva právo to aj urobiť.“

„Jasné, Liliana! Radšej sa necháš znásilniť.“ precedil cez zuby.

„Čo ak by som tým prezradila našu existenciu? Čo ak by som ho zabila?!“ zvýšila hlas, „Aj keď v jednu chvíľu som si to priala.“

            Hanbila sa. Ale nemala za čo. Myslím si, že je normálne mať tieto myšlienky v podobnej situácii.

„Nevidím na tom nič zlé.“

„Ale ja áno! MY MÁME ĽUDÍ CHRÁNIŤ! A môžu sa k nám zachovať akokoľvek špatne, stále je to naša povinnosť.“

„Aj tak by si sa mu mala pomstiť!“ ozval sa David.

„Pomsta nie je riešenie. Ten chvíľkový pocit zadosťučinenia nenahradí spravodlivosť!“ pripojila sa Katarína.

„V poriadku, ideme teda rovno na políciu.“

„NIE!“

„PREČO?!“

„Prehodil si ho cez celú miestnosť, a to si o hlavu nižší než on. Čo ak by si spomenul na tvoje rubínové oči! Necháme to tak!“

„Nikto by mu to neuveril... Povieme to aspoň tvojim rodičom.“ predstavoval som si ako z ničoho nič u Reného doma vypukne obrovský požiar. Hasiči, čisto náhodou, zablúdia a neprídu včas. Moja predstava mi na ústach vyčarila diabolský úsmev.

„V ŽIADNOM PRÍPADE, DAMÍAN!“

Nestihol som jej stanovisko zmeniť. pretože sme práve zastavili pred jej domom.

            Katarína ju odprevádzala, zatiaľ čo mi sme ich sledovali z auta až kým nezmizli za kríkmi.

            „Nechápem ju!“ zašomral David.

„Ja ju asi začínam chápať... Ale aj tak by si zaslúžil čo pre to!“

„Tá chata nie je ďaleko...“ jeho temný výraz tváre kopíroval moje myšlienky.

„Poďme!“

 

            Stál som pred dverami domu anjelov, uvažujúc, či o ôsmej v sobotu ránu nie je priskoro na návštevu. Chcem sa len uistiť, že je po včerajšku v poriadku.

            Moja napriahnutá ruka zastal len pár milimetrov od bielych drevených dverí. Váhala až nakoniec ochabla a vrátila sa späť podobne ako moje odhodlanie. V tom sa dvere otvorili.

„Damián?“

„A... Ahoj, práve som chcel zaklopať.“ pokúšal som sa nekoktať.

„Vážne? A prečo si to neurobil v predchádzajúcich piatich minútach?“ uškrnula sa a pozvala ma ďalej.

            Vstúpil som do chodby, kde ma zaujali parožia jeleňa a srncov na stenách. Bol som po prvý raz na návšteve u nejakých anjelov. Jasné, že som nečakal, že tú budú mať všade porozhadzované zbrane, prípadne vypchaného čerta. Bol to úplne obyčajný domov ako každý iný.

            „Stalo sa niečo?“ spýtala sa, keď sme vošli do kuchyne.

            „Chcel som len vedieť ako sa cítiš.“

„Dobre, dík. Včera som ti ani nepoďakovala.“ viditeľne ju ta skutočnosť zamrzela

„To je v pohode. To by predsa urobil každý.“ tváril som sa ako by to bola maličkosť.

„Každý čert pre anjela alebo...“

            V chodbe sa zrazu zjavil vysoký muž, anjel.

            „Lili, zlatko, nevidela si moju peňaženku?“ obzerajúc sa, prišiel do kuchyne. Zbadal ju na stole. Rozbehol sa k nej, keď si uvedomil moju prítomnosť. Jeho tvár sa na okamih rozjasnila. Na perách mal široký úsmev a slová, ktoré ale nevyslovil. Možno si ma pomýlil s Davidom alebo jeho mozog neskoro spracoval, že som čert.

„Nevedel som, že budeme mať návštevu.“ nasadil vážnu tvár.

„Oci, to je Damián. On prišiel... hm...“

Ach, anjel! Ani klamať poriadne nevie.

„Dobrý deň, pán Svatanovič. Prišiel som si požičať od Liliany zošit s poznámkami zo seminára. Keďže som prestúpil do Žatca v polovici ročníka, potrebujem si naštudovať učivo za minulý polrok kvôli písomke.“ aké jednoduché. Ani nie je priestor na doplňujúce otázky či podozrenia.

            Otec pozeral na Lilianu, pretože ona na mňa hľadela s otvorenými ústami. Keď spozorovala jeho pohľad, spamätala sa a odišla.

            Pán domu vybral z chladničky limonádu a nalial do dvoch pohárov. Obaja sme si sadli k stolu. Kým ja som si obzeral miestnosť, on ma nenápadne sledoval.

            „Je mi veľmi ľúto, čo sa stalo tvojmu otcovi.“

„Ďakujem, dúfam, že raz nájdem jeho vrahov!“ zarazil som sa. Vzápätí mi prišlo na rozum, že určite počul oficiálnu verziu otcovej smrti, kde dobrí boli kati a on zloduch.

„Vy ste však počuli čosi iné... o poprave, o vykonaní spravodlivosti.“

            Odkašlal si: „Spravodlivosť sa môže vykonať len tam, kde sa stala krivda či zločin... Ale áno, dostala sa k nám správa o poprave vysokopostaveného člena Pekelnej rady za zradu. Nebolo to pre nás nič zvláštne. V Pekle sa stále používajú stredoveké metódy.“

            Dolial mi do prázdneho pohára limonády. Díval som sa na neho. Nechcelo sa mi dnes o tom hovoriť a načo aj. Všetci sú presvedčení o otcovej vine a neexistuje ani náznak, že to neurobil. Načo to zbytočne pitvať?

            „Zarazilo ma, však, niekoľko vecí.“ hľadel mi priamo do očí, „Prečo dôkazy o jeho údajnej vine, ktorých má byť neúrekom, videli len členovia rady? A len tí, ktorí tam boli dosadení Luciferom? A čo viac. Chýba motív pre zabitie Lucifera! Po jeho smrti by nastal len zbytočný chaos a nekonečné boje o moc. Prečo by to niekto riskoval? Prečo by to riskoval rešpektovaný predstaviteľ rady, ktorý sa mal stať jej budúcim predsedajúcim... ? “

            Sledoval, ako ho dychtivo počúvam. Každé jeho slovo do mňa zavŕtavalo pochybnosti.

            „...No, je to len môj názor. Ty si ho poznal najlepšie. Preto určite vieš, čoho by bol schopný.“

            V poslednej dobe som začal veriť tvrdeniam o otcovom previnení. Začínal som si myslieť, že som ho vážne nepoznal. Hlasy o tom, som počul z každej strany, a silili. Chce sa stať tisíckrát opakovaná lož pravdou?

            „Ako dokážem jeho nevinu?“

Zrazu sa pri nás objavila Liliana a zmätene si nás prezerala.

            „Pre začiatok bude stačiť, keď v ňu budeš veriť ty. Pravda neostane zastretá navždy, aj keď jej musíš občas pomôcť... Nechám vás. Tvoja matka ma už istotne čaká.“ potľapkal ju po ramene, „Zatiaľ dovidenia, Damián. Dúfam, že ťa u nás uvidím častejšie.“

            Mrkol na mňa a zmizol.