Reminiscencie

Kráčam večerným mestom. Bok po boku lipová aleja, krok po kroku cítim...
...Lipovú ulicu, pre mňa známu. Pamätám si z detstva ako som stával pred výkladom hračkárne a túžobne pozoroval všetky tie zmysluplné hračky.
Zastavím sa na tom mieste a ešte chvíľu pospomínam. Na časy keď som sa tešil z každej drobnosti a maličkostí. Z vecí nevyčísliteľnej hodnoty a pritom tak zbytočných.
Zbytočných ako dve nuly na dverách.
Na dverách, pred ktorými práve stojím.
Idem ďalej.
Hluk z krčmy štvrtej cenovej skupiny mi tuším ruší myšlienky. Neviem.
Možno zápach cigaretového dymu, alkoholu a moču mi pripomína...
Detstvo.
Zlého škriatka, ktorý mi kradol hračky, robil mame slzy a ocko sa s ním vždy bil.
Bil sa tak silno, že vždy keď sa vrátil z boja, tak nevedel chodiť a len tak bľabotal...
Myšlienku som zahnal úsmevom.
Práve prechádzam okolo lavičky.
Takej obyčajnej drevenej lavičky akých je v meste stovka. No pre nás je to miesto, kde sme sa prvý raz stretli. Kde sme si dali prvý dospelácky bozk a ruka v ruke presedeli hodiny a hodiny rozprávaním. Život bol bezstarostne krásny. Obaja sme sa hanbili povedať druhému „ľúbim ťa“, ale časom sme prišli na to, že to nebolo vôbec treba, pretože sme prežívali skutočnú lásku. Môžem povedať, že to bolo prvý a posledný raz, kedy som ľúbil naozaj. Bez zbytočných fráz.
Zamyslene kráčam ďalej.
Vchádzam do tmy cez veľkú železnú bránu. Ľudia sa vraj boja chodiť večer na cintorín. Mala si pravdu keď si mi vravievala, že duchovia neexistujú. Zobral som si to k srdcu a stále nosím so sebou rovnako ako malú červenú ružičku. Pamätám si ako sme ťa navštevovali každý deň. Najmä vtedy, keď som ti za usporené peniažky kúpil tri ruže. So slzami v očiach si mi ich vrátila a povedala aby som si jednu nechal na pamiatku a dve ti dal až o tri dni.
Sadnem si k pomníku a v mysli sa s tebou rozprávam.
Ďakujem, že mi stále posielaš tisícky listov.
Každú jeseň.