nerozhodný

nemam čo by som k tomu povedal.

Za hlasnej predohry k jednej z janáčkových opier si na mŕtvom jesennom poli za domom deti púštajú draka. Na chvíľu sa zamyslel nad tým, kam až by doletel keby sa motúz pretrhol, no nevedel si tú situáciu predstaviť. Nemohol si vybaviť malú čiernu bodku kdesi hore a nevedel si predstaviť moment, v ktorom by splynula s oblohou. Šarkan je šarkanom pre svoj špagát, ktorý zaväzuje, v ňom spočíva jeho nesloboda. Šarkana nemáme za skutočného vtáka pre jeho neživosť, ale práve pre tento motúz. Nesloboda je prítomnosťou akéhokoľvek vzťahu, sloboda potom jeho absenciou.

Celú situáciu obkolesujú v diaľke rozptýlené vrany. Vôbec si to však nevšímajú, neuvedomujú si svoju estetickú funkciu, ktorá vzniká v oku pozorovateľa. Sú ľahostajné voči svojej kráse a nemožno sa pri takomto pohľade nepoddať myšlienke, že krása, skutočná krása spočíva v ľahostajnosti.

Po vyšliapanom chodníku sa k nemu blíži žena a vzdialenosť medzi nimi, preťatá sklom obloka sa kráti len pomaly. Nesie obrovské tašky, ktoré ju vyrovnávajú ako váhy - ešte nevidno, že je mierne naklonená dopredu- a hľadí ako nedokončená socha pod miernym uhlom pred seba. Kristov trpiteľský pohľad v ženskom vydaní, taký bez skutočného zafarbenia a náznakov, pohľad lahostajný k sebe. Možný zárodok krásy.

Túto ženu vídaval skoro denne, ale za každým sa na ňu zvedavo zahľadel, akoby v nej čosi hľadal. Mohla mať okolo tridsať, možno i viac ale tvár mala mladú, nie peknú, no neskutočne zaujímavú, že k jej zhrbenému telu nepristala.

Ozve sa silný úder kdesi v diaľke, vtáci vzlietnu a opäť dosadnú až o chvíľu. Deti sa bez vyrušenia hrajú ďalej. Zvyk stiera rozdiely a nastoluje vlažnú každodennosť.

“Život zlepený z cudzých príbehov je lepší ako ten, ktorý mám nateraz k dispozícii”, pomyslel si a pustil záves, ktorý prekryl okno. Vo vedľajšej miestnosti hral hlasno televízor a žena naňho hladela rozvalená v kresle. Z miesta v kuchyni, kde stál bolo vidno iba jej vystreté nohy.

Nemotorne čosi stláčal na malom rádiu a hudba v sekunde stíchla. To rádio bol svadobný dar od vzdialenej príbuznej, už nežije. Jej osamelý muž sa z času načas objavil vo dverách, prekvapenie vtedy nemalo konca. V kresle opatrne uchlipoval z horúcej kávy a spomínal na svoju ženu. Jeho samota sa obrážala v každom slove, nikdy o nej neprestával hovoriť. Mal z neho pocit, že tú osamelosť potrebuje komusi včítať. Sebe? Svojej žene? Bohu? Keď odchádzal zvyčajne utrúsil nejakú hlúpu poznámku, vraj aby sa nerozchádzali v smutnom a za nedlhú dobu sa objavil znova.

V predsieni už uvidel celé ženine telo, bola krásna ako pred rokmi, stále štíhla. Poctivo dbala o svoj zovnajšok a iba málokto mal o nej zlú mienku. Bola zhovorčivá, v spoločnosti nenútene vtipná a prirodzená, ale doma akoby odumrela, celé dni pozerala do blikajúceho obdĺžnika príjmača a slová šetrila na neskôr. Prototyp modernej ženy bez detí. Nejedenkrát uvažoval nad tým, či by sa s deťmi čosi zmenilo, či by v zástere obskakovala sporák a unavená líhala o desiatej spať, ale keď ju v zápätí uvidel, celú nehybne krásnu, ako ženu z renesančného obrazu tá predstava sa rozplynula ako nezmyselná.

Vkročil do malej izby, ktorá mu slúžila ako pracovňa. Zavrel dvere a týmto jednoduchým pohybom ustanovil ticho. V skrini sa prehrabal v zoradených sakách a jedno znich prehodil cez stoličku. Podišiel k obloku a cez priehľadný záves pozrel von. Často to robieval, rovné pole za domom malo preňho akýsi zvláštny, základný význam. Praskanie ohňa, pohľad na akvárium, kvetiny, to všetko upokojuje a rovnako dobre upokojuje i pohľad na šíru prázdnu plochu. Vietor utíchol a detí tam už tiež nebolo.

– Martin, – ozvalo sa tlmene spoza dverí a žena vošla do izby. Bola oblečená v elegantých šatách a jej nalíčená tvár i oči sa jagali vo svetle lampy. Usmiala sa:

– Drahý, to nemyslíš vážne. O pár minút nás čakajú. Azda si zabudol? –

– Nie, nezabudol, – povedal po chvíli a odvrátil sa od okna. Vzal sako a začal sa obliekať. Žena ho chvíľu pozorovala, akoby naňho dohliadala, ale potom odišla a z jednej z piatich miestností priestranného bytu sa ozval falošný, ale šťastný popevok.

Pred domom zastalo auto a obaja nastúpili. Celú cestu mlčali a hľadeli cez svoju stranu na vysvietené mesto. Neóny sa premietali na sklo a žena pritom vždy mierne prižmúrila oči, akoby sa bála, že jej ten neskutočný zhluk svetla môže uškodiť. Auto odbočilo z hlavnej, začalo stúpať a na samom vrchu kopca zastalo pred obrovskou štvorcovou vilou, jasne bielou, že svojou zdanlivou čistotou osvetľovala celú širokú ulicu. Úzkymi schodmi vystúpili k dverám a žena odhodlane stlačila zvoniec. Pozrela na muža, neprirodzene široko sa naňho usmiala, akoby mu dodávala odvahu a tento úsmev podržala až pokým sa dvere neotvorili. Domáci ich žiarivo uvítali, a o pár minút boli obaja, každý na opačnom konci priestrannej haly. Decentná hudba len dotvárala neviazanú zábavu množstva ľudí, ktorí sa tu dobrovoľne tiesnili a navonok vyzeralo všetko nanajvýš šťastné a prirodzené.

– Tak si zas medzi nami..., – povedal ktosi zozadu. Muž to najsôr nebral na vedomie, nepredpokladal, že by tá veta mohla byť namierená jemu, ale keď sa otočil uvidel tam stáť známu postavu nízkeho prešedivelého muža s pohárom v ruke. Jeho zčervenelá tvár s dôstojným úsmevom sa na pozadí bielej steny, pred ktorou stál ostro vyjavovala, akoby z nej vyliezala. Bola presne taká akú ju mal zapísanú v pamäti už dlhé roky, vôbec nepodliehala starnutiu.

– Ako dlho sme sa už nevideli? – pokračoval muž, ale z jeho slov bolo cítíť, že tejto otázke neprikladá žiadnu váhu. Poobzeral sa letmo po miestnosti. Hľadal jeho ženu, ale keď ju nemohol nájsť, povedal mu ešte zopár večierkových viet, spýtal sa na jeho najbližší koncert a bez náznakov sklamania zmizol v dave.

Takýchto letmých kontaktov, vyznačujúcich sa množstvom otázok, no bez jedinej odpovedi ho čakalo ešte niekoľko a každý sa odohrával v podobnom duchu. Privykol si na to. Za tú dlhú dobu mu v podstate ani iná možnosť nezostala. Istá dávka zla, ktorá už nebola nepríjemnou, takže o hrdinskom sebezaprení nemôže byť reči. V istých momentoch sa dokonca bavil. Vtedy postával na rohu a čakal na hocikoho, kto sa pristaví, aby ho nezreteľnou dávkou irónie donútil kapitulovať a napokon zbabelo zdupkať. Večierková spoločnosť sa ale zväčša nemenila, obetí ubúdalo, naopak nenávisť k nemu úmerne rástla a i preto tu teraz stál ako hlupák. Obyčajne, bez najmenšej vôle k neviazaným rozhovorom sa ponevieral po hostiteľských domoch a prezeral si ich umelecké vybavenie. Zastavil sa pred zaujímavým obrazom či sochou, – všetci so ženiných priateľov boli zväčša významný a bohatý ľudia, takže ich obydlia boli akýmisi súkromnými galériami – zapálil si cigaretu a dlho naň hľadel. Dokázal to robiť celé hodiny a i večierky tak ubiehali rýchlejšie. Alebo sa celkom opitý púštal do vážnych debát s inými, rovnako podguráženými, a vtedy sa vyžíval v každom slove. Naivita v akej sa takýto rozhovor uskutočnil mu bola od začiatku jasná, ale v istom zmysle zaručovala slobodu a ľahkosť toho, čo nakoniec z úškrnom na tvári povie.

Teraz, akoby stál na pomedzí dvoch frontov intelektuálnej zábavy, ktorá sa odohrávala vo vnútri i na záhrade a myslel na ženu s taškami, ktorú skoro deň čo deň vídaval z okna svojej pracovne. Prepadala ho v myšlienkach často, a ľudsky podvedome tomu začal pripisovať význam. V skutočnosti ale nemá žiadna myšlienka dlhý život, i vtedy keď trpíme a zdá sa nám, že jej trvanie je rovné nekonečnosti.

Ešte chvíľu sa znudený prechádzal po dome, postál s cigaretou na záhrade a keď bolo niečo po ôsmej odišiel preč. Zo ženou sa nerozlúčil, často odchádzali osve. Zišiel na úpätie kopca a popri hlučnej hlavnej ceste sa vydal domov, smerom, kde sa neónové mesto pred ním nerovnomerne rozlievalo ako čerstvá mláka na chodníku.

Štvrť, v ktorej býval bola ďaleko od centra a i preto bola nepomerne tmavšia. Obrysy vysokých panelákov plynule prechádzali do tmavej oblohy a pôsobili tak o veľa mohutnejšie, než aké boli v skutočnosti. Obraz podobný pohľadu na kostol v noci, osvetlený iba pouličnými lampami. Tváre jednotlivých sôch akoby vystupujú samy zo seba a vyzerajú vážnejšie a hrozivejšie, ako počas dňa. Za svetla sú rady ak si ich vôbec kto všimne.

Doma si niekoľkokrát prezrel noviny, vždy od začiatku, akoby sa bál, že prehliadol nejakú veľmi dôležitú informáciu a vyfajčil niekoľko cigariet. Vždy keď bola doma i ona, po ničom inom, ako po samote netúžil. Potom keď nakoniec odišla, nevedel, čo má robiť. Takáto irónia je súčasťou každého ľudského chcenia a práve táto irónia ho jednostaj nútila na ňu myslieť. Cítil sa na nej prisatý, úplne bez vastnej vôle. V podstate si nevedel predstaviť jediný okamih, v ktorom by nehrala, čo i najmenšiu rolu. A i napriek tomu všetkému, napriek tomu, že sa v jej prítomnosti neustále cítil previnilý, chcel sa jej zbaviť. Alebo ešte lepšie, vôbec nikdy tú ženu nestretnúť.

Pri ich rozhovore, po každej jeho vete nastalo nepatrné ticho, za iných okolností celkom bezvýznamné, ale v jej podaní malo nádych zákernosti. Ona bola v tej chvíli tvorcom i režisérom a do sekundy tohto ticha vkladala celý svoj talent. Odmlka, ktorá v ňom prebúdzala neskutočne široké spektrum pocitov, od jednoduchej trápnosti, až po úzkosť, spôsobenú nejednoznačnosťou svedomia. Nikdy si neodpustila urobiť túto, k dokonalosti dovedenú pauzu. Práve v nej spočívala jej obrovská moc nad ním.

Vonku zaškrípali kolesá a než celkom stíchli, ozval sa hlboký náraz. Nereagoval na to a sadol si za klavír. Podvyhol vyleštený poklop, ktorý jemne ťukol o ostatné telo nástroja a zahľadel sa na čiernobielu klaviatúru.

Zo skrine vytiahol hrubý povraz. Ležal tam, pod vojensky zloženými nohavicami už niekoľko mesiacov a pri pohľade naňho si uvedomil svoju nerozhodnosť. Z kopy platien na malej polici vytiahol jednu a opatrne ju položil na gramofón. Priložil ihlu a posadil sa na postel. Hudba sa ozvala, až keď už mal na povraze prvý uzol. “ To je námorný. Keď udrží loď, mal by aj teba,” povedal mu vtedy ten človek, keď mu ukazoval ako sa viaže. Usmial sa a keď mal oba uzly hotové, prisunul na miesto pod luster stoličku. Vstal na ňu a na chvíľu sa mu nerovnováhou zatriasli kolená. Na železnú tyč upevnil jeden koniec povrazu. Bol celkom pokojný, na každom úkone si dal záležať, akoby tvoril čosi, čo má mať obrovskú hodnotu. Oko uzla si pretiahol cez hlavu a na krku jemne stiahol. I na konci života si človek neodpustí pohodlie, ktoré podlamuje utiahnutá viazanka. Zahľadel sa pred seba. Hodiny odbili tri ráno a vo dverách zacengali klúče. Spoza dverí sa ozval falošný popevok. Muž sa preľakol a rýchlo uvoľnil oba uzle. Zoskočil zo stoličky a postavil ju na pôvodné miesto. Z hlavy si prudko stiahol slučku, pričom si poranil ucho a posadil sa na postel. Z vedlajšej miestnosti bolo počuť kroky a stále ešte popevok, nepravideľne meniaci intenzitu. O pár minút, počas ktorých nehybne sedel a tŕpol, buchli dvere a ostalo ticho.

Povraz uložil do skrine pod nohavice. Vyzliekol sa a pobral do postele. Ráno musí ešte cvičiť. Večer má dôležitý koncert a na to sa musí dobre vyspať.

---