cesta

Je niečo po štvrtej. Zase som nespal a to som si ešte včera myslel, že dnes už bezpodmienečne musím. Spoliehal som sa teda na prírodnú nevyhnutnosť a vôbec nebral do úvahy možnosť, že zavolá sestra a oznámi mi tú správu. Kiež by nezavolala. Určite by som na ňu tak skoro nepomyslel, nevideli sme sa už roky. Nestála o to, a v podstate o to nestojím ani ja. Človek nezvykne brať do úvahy nepredvídateľnosť ľudského faktoru a pokiaľ je to len možné úplne naňho zabúda. Je prestrojený do zabúdania. Človek nie je bytosť ale proces. Proces zabúdania, ktorý si už neuvedomuje, tak dokonale je do neho vžitý. Dokonca mu zostáva čas na iné celkom nepudové problémy, i keď tie sú zase len prostriedkom k zabúdaniu.

Šlo to tak ľahko ale teraz sa tok vecí zmenil, odkryl sa o tochu viac a bojím sa, že mu nebudem rozumieť. Vlastne sa nebojím tak vecí ako samého seba.

Už tretiu noc to vo vedľajšom byte lomozilo. “To” hovorím preto, lebo si pod tým silným a predháňajúcim sa krikom nedokážem predstaviť svojich konkrétnych susedov. Poznám ich predsa celkom iných, vždy usmiatych spolu i o samote. Sú stále rovnakí a keď sa to stalo prvýkrát neveril som, že to dielo bolo ich. Neverím tomu podnes. Ale viera v čokoľvek je planá a tento prípad tomu dáva za pravdu.

Celú noc som nezažmúril oči, no unavený nie som. Keď zaspávam, mám ich vždy otvorené a čakám až sa sami spustia nadol, lepšie tak pocítim prechod do sna. No možno sa mýlim a celé je to iba sprievodným javom únavy. Žiadny magický zážitok, žiadne skutočné podvedomie iba prozaická únava, nič viac. Nevedno prečo vo všetkom vidíme spojitosť alebo prinajmenšom čosi podstatne hlbšie tomu, čo je populárno-vedecky predkladané ako pravá podstata skutočnosti. Je komukoľvek celkom jasné, že do zákonitostí fyziky a vedy vôbec sa to všetko nezmestí. Tu začína skutočná neistota.

Tak ako každé ráno, postavil som vodu na kávu a rozhliadol sa po byte. Trochu veci ponapravoval a zapálil si prvú cigaretu. Samota usporiadaná pevnými pravidlami menej bolí. So zásadami na bolesť nezostane čas, a na bolesť čas treba. V posledku, život sa dá celkom dobre oklamať, len treba vedieť ako na to. Zložité to nie je. A potom, vraj je najvyššou hodnotou.

Voda zovrela a káva rozvoniava kuchyňou. Je tu zima. Vonku je ešte tma, no vtáci – prví vraj stávajú okolo druhej – už netrpezlivo škriekajú. Cez deň ich pre prirodzený mestský hluk skoro nepočuť, to objasňuje prečo sú ľudia náchylní myslieť si, že cez deň vtáci jednoducho nespievajú.

Okolo druhej, keď sa neúspechom skončil i môj druhý pokus zaspať, sadol som si na stoličku a pozeral na ulicu. Obvykle si pustím potichu rozhlas, ten ma zväčša skôr či neskôr utlmí, no teraz nie. Možno to bolo tým, že som si fakt, že dnes nezaspím uvedomil tesne predtým ako som si líhal. Bol som si tým istý a predpoveď sa naplnila. Mal by som byť teda spokojný.

Ešte pred pár rokmi som sa naschváľ budil zavčasu, považujúc skoré ráno za najkrajšiu časť dňa. Než som odišiel do práce, vyfajčil som skoro polovicu cigariet. Popíjal som kávu, nezáväzne listoval v knihách ale hlavne, bol som príjemne unavený, ešte nezobudený a v tom spočívalo to čaro. Veci sa obyčajne ukazovali dôležitejšie ako včera a mal som na ne hŕbu času. I teraz mám čas ale zámerne podceňujem jeho rýchlosť. Som vo veku, kedy mi nič iné nezostáva.

Pomyslel som na starenu, ktorú som včera míňal na prechode. Zhrbená, tvárou čítala zvráskavenú zem a usmievala sa. Ten úsmev je nepristal. Nevzbudzoval súcit. Možno bol grimasou spôsobenou bolesťou, to by vec vysvetľovalo. Jednoduchšie vysvetlenie je zväčša to pravdivé, hovorieva sa. A myšlienky nás sami prepadajú, nemáme nad nimi najmenšiu moc. V lepšom prípade do nich náhodne narážame.

Znovu som si zapálil a nehybne čakal až ma dym celkom zahalí. Odvedľa sa ozval krik, čosi treslo a zase ticho. Ticho ide ruka v ruke z časom za tlkotu hodín. Neskôr, keď som odchádzal stretol som ju na schodoch, ale nič v jej tvári nenasvedčovalo tomu, čo sa dialo v noci. Usmiata, celkom negovala nočné slovné ródeo a rozbíjanie riadu. Na to, že ju často bil vyzerala spokojne. Neveril som, že sa to dá, no možno že som sženštelý a ona je viac mužom ako ja. Na ten hluk sa ale privyknúť nedá. Pozdravila a so zdvorilostnou otázkou, ktorá nepredpokladá odpoveď zmizla na ulici.

Dopil som kávu a lyžicou sa prehabujem v zbytkoch na dne šálky. Od lekára mám zakázané piť ju, ale nevzdal som sa toho. Slnko pomaly vychádza a osvetľuje obzor panelových veží. Každé ráno je rovnaké, predstiera, že sa nič významné nestane.

Ešte včera by som si bol celkom istý tým čo urobím, lebo by sa ma na to určite nik nespýtal. No dnes táto možnosť odpadá nadobro. Nebojím sa, skôr strácam istotu ktorú som považoval za výdobytok staroby. Istota však nie je stupňom poznania ale druhom otupenosti.

Včera volala sestra. Matke sa prudko zhoršil stav. Zomiera.

...

Len pár samostatných krokov, niekoľko málo kilometrov električkou a predo mnou zo zeme vyrastá mesto. Skutočné mesto, nie to zlepené z panelových tabúľ, do ktorého vždy vstupujem z rovnakým nejednoznačným strachom a ktoré som dokonale poznal už po niekoľkých hodinách. Na takomto mieste vás nemôže nič prekvapiť, iba ak náhodná smrť pod kolesami. Ale aj na to sa dá zvyknúť, je len nepatrná šanca, že by ste obeť poznali osobne.

Cez zarosené sklo je hmla zakrývajúca budovy dvojnásobná. Oproti sedí žena s nezaujatým pohľadom. Chvíľu som na ňu zvedavo hľadel pokým som si nevšimol, že rovnako nezaujatých pohľadov je plná električka. Bol by som naivný hlupák, keby som predpokladal, že nevyzerám podobne ako oni. V jednom pohľade to človeka uspokojí, tuctový pohľad je zárukou anonymity.

Myšlienky na matku sa neustále vracajú. Vrážam teda do nich, celkom som sa tomu poddal. Napokon, možno ma pripravia na to, čo poviem keď ju uvidím. V takýchto situáciach sa očakáva úprimné slovo akoby malo silnejší účinok než najlepší liek. A ono ho určite i má, no nie z mojich úst. Celé roky sa na nás mimovoľne lepí strach z úprimnosti, ba priam je to až životná nutnosť vážiť slová. A teraz? Všetko málo platné, treba začať odznovu a z toho mám najväčší strach. Doteraz sa všetko odvýjalo v jasne stanovených hraniciach, ale teraz sa voda silným prúdom valí samovoľne na všetky strany. Kde teda začať?

Vystúpil som niekoľko zastávok pred stanicou, mám ešte čas než pôjde vlak. Mechanizmus mesta sa pomaly prebúdza a akoby si túto skutočnosť uvedomoval každý chodec, náhli sa aby nezmeškal slávnostný začiatok. Teraz som tou výnimkou ktorá potvrdzuje pravidlo ja. Pridám do kroku a viac sa touto absurdnosťou nezaoberám.

Na konci ulice vidím ošarpaný ale presvetlený výklad bufetu. Mierim k nemu, z ničoho nič, možno podmienene tým pohľadom som dostal chuť na kávu. V rohu prehnutý o nevysoký pult z nej usrkávam a uvažujem nad sestrou. Jej tvár si dobre pamätám so spoločných fotografíí, mám ich veľa ale skutočnú, so živou mimikou si ju vybaviť neviem. Už viac krát som sa nad tým zarazil ale teraz, len pár hodín predtým ako ju uvidím, to naberalo na vážnosti. Hambil som sa preto pred sebou, ale čoskoro si to v duchu ospravedlnil tým, že v podobnej situácii je i určite ona. A bola, i keď sme o tom nikdy nehovorili. Na podobnú vec netreba priznanie, celkom postačil údiv, ktorý sa pri prvom stretnutí zhostil jej dovtedy vyrovnanej tváre. Ani jeden z nás nedúfal, že by sa to mohlo zmeniť, považovali sme to za samozrejmé. Vyrovnanie sa zo skutočnosťou je zhodné s predpokladom štastného života.

Do bufetu vstúpil Ivan a zamieril ku mne. Nevyzeral vôbec prekvapene, až sa mohlo zdať, že sme sa na stretnutí dohodli. Chvíľu sme sa navzájom vyzvedali po príčinách tohto nezvyčajneého nachádzania sa a objednali si po rume s kofolou. Od večera chodil hore dolu po meste, nevedno kam a zastavil sa tu cestou domov. Bol som rád, že ho vidím. Nachvíľu som zabudol na seba a na matku a hltal som jeho opité ranné pravdy, akoby som mesiace s nikým neprehodil slovo. Zažartoval, že je plný múdrosti, “najmenej na tri tlsté knihy” a jasne tým dal najavo, že si je svojej naivity vedomý. Človek, ale vediac o svojej naivite naivným prestáva byť. Ak ním vôbec kedy bol. Takýchto protirečení je svet plný k prasknutiu. Preto sa bohu viac vidí, keď sa v ňom zbytočne nešpárame.

Odišiel a zbytočne nevyzvedal. Neviem, akoby som mu povedal, že matka ktorú som niekoľko rokov nevidel mi zomiera, a ja ju skoro ako s drzosti idem navštíviť. Nikdy sa na nič nepýtal, iba málokedy ho o druhých čosi skutočne zaujímalo. Mnoho ľudí to uňho považovalo za prejav arogancie. No nepramenilo to zo sebaistoty, v tom je všeobecný pohľad krátkozraký.

Z polobdenia ma prebrala žena zbierajúca poháre zo stolov a ja som si uvedomil, že musím ísť. To pozabudnutie sa bolo príjemné. V takýchto prípadoch sa klamná predstava o čomsi fundamentálnom, čo spočíva v našom podvedomí ukazuje nepomerne jasnejšou.

Ponáhľam sa, div, že sa mi nohy nezapletú navzájom a automaticky prestávam vnímať okolie, ktoré sa akoby odvíjalo na vzdialenom plátne. Je rozmazané, miestami splýva do nezrozumiteľných čmúh. Podobné tomu, keď odídete z domu a po pár metroch si uvedomíte, že ste si nie istý či ste zamkli dvere. Viac ako polovica, možno o mnoho viac zo života sa odohráva v takomto polobdení a je azda nemožné rozhodnúť, či je to dobre alebo zle. “Rozhodnutia vkladám výlučne do božích rúk”, hovorievala často matka. Až dnes začínam mnohých z jej slov rozumieť. Matky su preplené pravdami, ktoré v kontexte dedičnosti prináležia výlučne jej deťom.

Pred stanicou povaľači, i tí nedobrovoľní nacvičenými pohľadmi vzbudzujú požadovaný súcit. Keď život nazveme divadlom, považuje sa to všeobecne za urážlivé, ale tá urazenosť pramení s vrodenej nadradenosti hommo hummanus. Pomenovanie hommo hummanus zasa z potreby úniku. Potreba úniku je atribútom bytia, je neriešiteľná. Život nemá zrkadlo v ktorom by sa našiel a podľa toho zariadil, ako taký je len náhodným predstavovaním seba samého.

Nebyť sýtofarebných reklamných panelov obrovských rozmerov a drobných stánkov z rýchlym občerstvením, stanica by bola presne rovnaká ako pred desiatimi rokmi. Najlepšie to badať na násupišti. Iba málo sa toho zmenilo, i keď rozšírená paleta dôstojne klame zrak. Mnoho zo známych sa na to s obľubou odvoláva, keď spomínajú na minulosť. Švagor mi raz povedal: “Never im, klamú telom.” Celkom zabudol na to že obyčajná pamäť je čiernobiela.

V hale sa, inokedy samostatné bytosti miesa v ľudstvo. Prejdem naprieč, len mrknem na tabuľu s odchodmi a napojím sa na susedný dav. Vypľuje ma až na nástupišti. Vlak sa už pohol ale prejde ešte niekoľko minút kým si nájdem miesto v poloprázdnom kupé.

...

Obrysy budov sa za chrbtom ponárajú do rastúceho horizontu a predomnou vyvstáva nová krajina. Celkom rovnaká ako všetky ostatné krajiny sveta, obohatená iba mojím strachom z jej konca. Zvuk vlaku je monotónny a jeho skutočnú rýchlosť si uvedomujem z rýchlosti striedajúcich sa stožiarov v okne. Pamätám sa, ako sme zo sestrou a matkou cestovali vlakom k vzdialenej rodine na východ, je to jedna z mála živých spomienok ktoré sa behom času nestratili v zabudnutí. Sestra o niekoľko rokov staršia ma mala na starosť, zatiaľ čo matka vyplňovala krížovky ktoré si vždy zo sebou brala na cestu. Eva, moja sestra bola nesmierne hrdá, že môže vykonávať matkinu starostlivosť a jednostaj ma napomínala. Do každej výčitky nemotorne vkladala matkine pohľady a gestá, nebrala to ako hru, bola celkom vážna. Na detskej tvári sa jej dievčenská nežnosť a predstieraná pedantnosť navzájom bili, až pokým ju to so mnou neprestalo baviť. To ale trvalo nesmierne dlho, aspoň tak mi to vtedy pripadalo. Matka nakoniec odložila časopis a venovala sa nám obom. Hovorievala o miestach ktoré sme v okne míňali. O každom z nich čosi vylovila v pamäti. Podvedome sme to so setrou považovali za polovičné klamstvá, no neprekážalo nám to, tak ako to neprekáža žiadnemu z detí.

Zostalo mi teplo. Kabát som odložil na železnú policu a očami prebehol po ostaných v kupé. Než som si znovu sadol, z pamäte som vytratil ich tváre a pozrel som sa ešte raz.

Hlavou mi od včera preletelo neobvyklé množstvo hlúpych otázok. Vzpomínam si na prví seminár na univerzite. Vtedy sa nás učiteľ, každého samostatne pýtal na dôvod prečo sme sa rozhodli práve pre tento odbor. Myslím, že boli dvaja, či traja, ktorý odpovedali, že už od detsva si kladú určité otázky na, ktoré nepoznajú odpovede. Vtedy som ich naivitou – i keď predpokladám, že frázovali – pohŕdal. Vraj otázky a odpovede. Žiadne odpovede nejestvujú, museli to predsa vedieť už vtedy. Takýmto prístupom pohrdám podnes, ale dôvody sú iné. Pamätám sa na ich dotieravosť, boli ako muchy okolo pohodeného kúsku mäsa. Neustále sa čosi vypytovali a on sa obratne bránil, celkom pokojne odpovedal a dopĺňal to, čo povedal prv. Boli úplne bez šance. Podobné to bolo i u nás doma, len málokedy sme dosiahli, sestra i ja svoje Otec matku opustil tesne po mojom narodení, ešte dnes neviem prečo to urobil. Matka ho nikdy nespomenula a Eva jej v tom mlčaní pomáhala. Mal som strach opýtať sa. Dnes som si skoro istý, že to nevie ani ona. Predpokladajme, že mal pádny dôvod, veď kto by odišiel od svojej ženy s deckom len tak? Necítim voči nemu nenávisť. Odporuje si to. Nemôžem nenávidieť abstraktnú bytosť, ktorú som nikdy nevidel a o ktorej viem o veľa menej než o ľubovolnom človeku na ulici. Život sústredený okolo jednej osoby, alebo dvoch, na tom už nezáleží.

Žena sediaca oproti v kupé sa na mňa zvláštne usmiala. Robí si zo mňa žarty? Alebo to bolo úprimné? Prečo sa usmiala? Nemohla si to jednoducho odpustiť? Obvykle by som sa ani nepohol, vôbec by som nepostrehol jej tvár. Pomrvil som sa na sedadle. Koženka ktorou je potiahnuté odporne zapískala a tým neistota definitívne ovládla môj prejav. Musela si ma všímať? Azda ju ja špehujem? Neuroticky mi šklbe tvárou, ako vždy keď potrebujem vyskočiť z okna. Stále sa na mňa díva. Do čerta. Vstávam a mierim von z kupé do jedálenského vozňa. Žena s podivným úsmevom náhle prestala existovať. Keď som sa vrátil, už tam nebola. Z okna som ju videl vystupovať v malej dedinke. Potešilo ma, že nie sme ani v štvrtine cesty.

Čašník, upravený ako do divadla mi priniesol na tácke pivo a trojdecový pohár. Vypil som ho od smedu na dva obrovské dúšky a objednal si ešte jedno. To druhé, stálo predomnou zatiaľ čo som dlho tupo hľadel do okna. Ubehlo desať, za iných okolností bezvýznamných minút môjho života za ktoré by som neobetoval slovo, ale tentoraz ma tých pár minút stále viac a viac približovalo k matke a sestre. Len čo si uvedomím časový rozmer tejto cesty, okamžite ma prepadá úzkosť. Môžem ju rozložiť na hodiny a minúty alebo každému kilometru cesty prideliť náležiaci negatívny pocit.

Myslím na všetko ale v podstate na nič. Myšlienky sa vo mne nezrozumiteľne predháňajú a netvoria onen pochopiteľný a jednotný celok, ktorý voláme prozumením sveta ale zároveň neodkazujú na nič hlbšie. Možnosť odkazovania na podstatu sa uprednostňuje, fakt, že by naša myseľ mohla narážať na vulgárnu náhodilosť sa odmieta. Vrodená arogantnosť človeka je totožná s hlúposťou, no táto hlúposť nebolí, nie je tŕňom v oku boha, skôr zachováva započatú líniu. Preoblečený pud sebazáchovy.

Upil som z piva a týmto jednoduchým pohybom pretrhol bezčasovosť zabudnutia. Ešte donedávna to šlo tak ľahko, vlastne som si vôbec neuvedomoval, že žijem, tak ako všetci ktorí sme zamestnaní dennodeným obstarávaním vecí. Staráme sa aby sme mali k životu všetkého dostatok, ale naň samotný nám napokon nezostane čas. Už chápem čo znamená priepasť života a neprekvapuje ma, že nepredstavuje ničotu ale naopak plnosť vecí, ktoré v okamihu nedokážeme zvládnuť. Keď zomrela moja žena, je to skoro desať rokov, cítil som čosi iné ako dnes. Bola to prudká udalosť, môj svet sa v sekunde zrútil a padajúci ma stiahol zo sebou, takže k premýšlaniu nedošlo. Ale teraz sa to deje pomaly, po krôčkoch a nemyslieť na to vo všetkých možných polohách a zo všetkých možných uhlov jednoducho nejde. Nie je to bolesť, tá je konkrétna, skôr otupelosť. Nie je to ani strach, lebo strach je vždy strachom pred čímkoľvek určitým. Úzkosť nepotrebuje objekt, je zamlčaný natoľko nakoľko je sama úzkosť silnejšia. Nespočetne mnoho možností prelínajúcich sa navzájom jedna cez druhú až nakoniec strácam prehľad a začínam odznova. Takto pokým nezaspím. Dnes už ma ale vykupiteľský spánok nečaká, napriek tomu že som unavený.

Vrátil som sa do kupé, zostal tam už iba jeden postarší muž. Pohľadom na tohto neškodného starca a prázdnotu ktorá ho obklopovala sa mi uľavilo a vzápätí som pocítil potrebu s ním prehovoriť. Určite poznáte ten pocit naivnej potreby činu, ktorý treba liečiť planými slovami. Dlho som po ňom poškuľoval a tým sa uisťoval že nebudem na obtiaž ale zo starcovej tváre som mal rovnaký pocit aký bol teraz vo mne. No než som sa sám odhodlal, začal on.

– Mladý muž cestujete ďaleko? – spýtal sa vyslovujúc každé slovo akoby s uvážením a pozrel do okna. Na tvári sa mu objavil úsmev, taký ktorý vylučuje iróniu.

– Nie, – odpovedal som pomedzi zuby, stále ešte prekvapený tým že ma predbehol. Úplne ma to vykolajilo a postavilo do situácie bez vopred zjednaného priebehu.

– Ja viem, je to hlúpa otázka. Človek sa nesmie pýtať na diaľku, je to vec relatívna, – povedal a pozrel na mňa, akoby čakal na súhlas.

– Človek ale tiež nemôže čakať na to, že mu iné veci schválime. Je to rovnako nezmyselné. Rovnako relatívne, – nadviazal som na jeho slová a v duchu sa potešil, že sme preskočili formality. Veď koho vôbec zaujíma kto a odkiaľ sme? Rozhovor v anonymite implikuje úprimnosť.

– Máte pravdu, – krátko sa pousmial a pri tom ho dvakrát jemne miklo na hrudi. Vstal, otvoril oblok a sklonil sa ku mne, ponúkajúc mi cigaretu.

– Viete, doma ma čaká moja žena. Žijeme spolu už päťdesiat rokov, ale teším sa, že ju uvidím. Je to zvláštne, myslel som si, že mi čosi podobné už nehrozí. Možno je to zvyk, – povedal a zhlboka potiahol s cigarety – ale nevadí, veď prečo by malo. V starobe sa už takéto veci neriešia. Sme len na skok do hrobu, tak načo zbytočne filozofovať. –

Nato som mu povedal, že to nie je iba otázkou staroby, že dnes sa už predsa nefilozofuje, teda nepremýšla nad životom prakticky vôbec. Samozrejme, že to nie je ani z polovice pravda ale iba odraz mojej chabej existencie, ničmenej starec nenamietal a ja som sa nechcel opravovať. Nevážim slová, ich tok nechávam voľne plynúť a to sa rovná luhárstvu, lebo slová, pokiaľ nie sú v správnych rukách majú silnú moc ničiť. Rovnako ako zápalky.

– Idem za matkou, zomiera, – povedal som po chvíli mlčania ale muž naproti sa ani nepohol, akoby ma prepočul. Vzápätí sa usmial a labužnícky vdýchol dym cigarety. Pozrel na mňa detsky naivným pohľadom a z toho pohľadu sa dalo vyčítať, že náš rozhovor skončil. Po pár minútach sa starec dôkladne upravil pred zrkadlom, vzal si tašku a odišiel.

– Do videnia a pekný deň, – povedal zdvorilo ale už bez úsmevu vo dverách.

Kupé osirelo a hluk vlaku sa tým zdal dvojnásobný. Rozmýšľal som nad jeho správaním, nad prudkou zmenou v jeho vľúdnosti a na okamih tak zabudol na úzkosť, ktorá ešte len mala prísť.

...

Vlak už bol preč a na nástupišti som bol jediný, nik okrem mňa tu nevystúpil. Vybavili sa mi matkine slová z posledného listu, písala, že v dedine okrem pár rodín, už nikoho niet. Všetci ktorí mohli sa odsťahovali za prácou do mesta. Pohľad na siluetu hôr sa ale nezmenil a uchvacoval ma tak ako pred rokmi. Jemný opar zahaľoval ich vrcholky a na sekundu ma premohol pocit akoby som nikdy neodišiel. Lenže ja som odišiel a na všetko toto tu som tie roky poctivo zabúdal. Koľko mi to dalo práce, vymazať to všetko z hlavy, ale teraz sa to jasne vracia a viem, že som v podstate nikdy nezabudol nadobro. Zapálil som si cigaretu, od rána som ich vyfajčil už nespočetne a ešte chvíľu hľadel na príkre kopce oproti.

Od stanice je to k matkinmu domu iba kúsok, no odbočil som na vedlajšiu štrkovú cestu popri hore, aby som získal trochu času. Nemohol som tam ísť hneď, ešte stále som nebol pripravený na jej pohľad a na sestrine vyčítavé slová. Teraz som si už skoro dokonale vybavoval Evinu smutnú tvár, i to čo mi hovorí nie nahnevano, naopak pokorne, no o to nepríjemnejšia a naliehavejšia je potom každá takáto veta. Ale už som sa nemohol zvrtnúť na nohe a nastúpiť na najbližší vlak späť, ako som to robil obyčajne keď som si nevedel rady, musel som tu zosať a vystáť to celé až samého konca. Až o veľa neskôr som si uvedomil význam týchto zbabelých myšlienok a vyčítal si ich. Je len málo vecí horších ako hanbiť sa sám pred sebou alebo v prípade úplnej dôslednosti stratiť onu prepotrebnú sebaúctu. To hraniční s možnosťou dobrovoľnej záhuby, odtiaľto je k nej už iba na skok.

Prechádzam popri plotoch známych zostarnutých domov bez poschodí ale hlbokou pivnicou a i napriek matnosti ktorá skresluje každú spomienku, predsa len sa rozpamätávam. Bolo by to určite príjemným oddýchnutím, ktorý je nevyhnutnou súčasťou staroby nebyť nízkeho domu na konci ulice, domu do ktorého sa teším a bojím vstúpiť zároveň. Alibistická obava popretkávaná kúskami svedomia.

Zostúpil som z úzkej cesty, ktorá viedla poza matkin dom na mokrú odrastenú trávu a tak ako pred rokmi prekročil nízky plot. Zo zvyšných dosák postavená búda na drevo tu ešte stojí, celkom ako vtedy i teraz z nej cítiť tú príjemnú vôňu sušiacich sa polienok. Zastavil som sa akoby sa pokazil hnací mechanizmus mojich nôh a ticho, bez pohnutia som hľadel do malého obloka našej spoločnej izby. Dom vyzeral prázdny, z komína sa nedymilo a na okamih som zapochyboval či tu vôbec matka i Eva sú. Prešiel som popri stene do predu a vstúpil do vnútra. Z vedlajšej miestnosti – dvere do nej boli zavreté – bolo počuť Evin hlas, ale nikoho iného, akoby si hovorila len sama pre seba. Opatrne som zatiahol kľučkou, podvedome očakávajúc škripot železa a vstúpil dnu.

Na stole, na ktorom sa v neďelu prestieral obed ležala matka s rukami zopätými na hrudi. Bola oblečená v čiernom a tvár mala upravenú, ale bledú. Sestra stála nad ňou a prstami jej jemnými pohybmi, akoby hladila čosi veľmi krehké zatvárala očné viečka. Zostal som nemo stáť akoby ma ktosi zaklial. Eva na mňa pozrela, no jej pohľad som nevnímal. Neviem ako dlho som tam takto stál a či sestra prehovorila, ale nemohol som sa odtrhnúť. Až po dlhej chvíli som podišiel bližšie a chytil ju za ruku. Takto sme stáli celú večnosť, až pokým pred domom nezastalo pohrebné auto.