mesto

v podstate hlupost.

I.

Mohutný piskot utíchol a nahradilo ho ostré, drzo sa do uší derúce škrípanie kolies. Vlak pomaly vstúpil do stanice a prudko zastal. Otvorili sa dvere na vozňoch a húfy ľudí začali vystupovať, srdečne sa zdraviť a objímať s príbuznými alebo, a to bola väčšina, nespomaľujúc krok odchádzať do vysokých dverí starej budovy stanice. On ešte chvíľu hľadel z otvoreného okna vlaku na varu pod ním a pokojne, s príjemným detským úsmevom čakal, až vzruch ustane. Po niekoľkých minútach sa vybetónovaná plocha nástupišťa vyprázdnila. Vystúpil z vlaku, zastal tesne pred ním a niekoľko krát sa neisto obzrel, akoby si stále nebol celkom istý, či je na správnom mieste. Hľadal tabuľu s nápisom mesta, ktoré obvykle svietia na vrcholku každej stanice a vítajú príchodzých, vlastne sú prvou vecou, ktorá cestujúceho uvedie do mesta, nad ktorým hrdo nesie stráž. Táto tabuľa je onou teatrálnou tradíciou, ktorou inak vítame vzácne návštevy s cudzích krajín.

Nad vysokým vchodom do stanice, lemovaným starou, kamennou klenbou, do ktorej bol vytesaný akýsi jednoliaty nezrozumiteľný reliéf, zložený zo štvorcov, trojuholníkov a rôznych iných, nepravideľne viacuholných obrazcov, visel veľký zožltnutý plagát s nápisom. Držal iba na dvoch horných miestach a pod vetrom sa dvíhal ako sukňa mladej ženy, ktorú znenazdajky prepadne na ulici. Bolo na ňom, ako ruka veľkými čiernymi písmenami napísané: VITAJTE V ..., a dole, tesne pod týmito slovami, menšími ale rovnako jasne čiernymi: ZÁKAZ FAJČIŤ V PRIESTORE STANICE.

Zvnútra vysokej haly sa ozýval silný hluk, zlepený z mnohých hlasov ľudí, postávajúcich v radách pri okienkach z lístkami a občerstvením, ľudí chaoticky pobiehajúcich sem a tam, ľudí, ktorý čakajú na svoj vlak. Hluk bol tak silný, že sa pri pohľade do vnútra zdalo akoby hovorili úplne všetci, ba aj tí, čo len bez slova sedeli na lavičkách a schodoch, a čítali noviny a malé cestovné knižky s pestrofarebným obalom. Celá vrava mala akýsi orientálny nádych, pripomínajúci obrazy z dokumentov, ktoré z času na čas videl v televízii; splývala v homogénny falošný spev, kolísajúci v širokých hraniciach niekoľkých oktáv; a táto vrava ho ako prvá uistila - tabuľu z názvom miesta nenašiel – že je na správnom mieste. Vstúpil dnu.

Hala mala štvorcový pôdorys, z vysokým klenutým stropom, ktorý sa v strede zbiehal do neveľkého zaskleného otvoru. Po stranách klenby boli namaľované skupinky postáv, s pracovným náradím v rukách, ktoré vzhliadali k otvoru, takže celá klenba, nadobúdala dokonalú, priestor zmenšujúcu perspektívu. Rovnaké maľby boli i na stenách, miestami prekryté veľkými kusmi papiera z rozličnými nápismi a tabuľami s časmi odchodov a príchodov vlakov. Všetky tieto výjavy boli v tmavých, studených farbách preto sa hala na prvý pohľad javila temná, málo osvetlená. V rohoch budovy asi vo výške dvoch postáv kričali čierne, spálené fľaky.

Rýchlym krokom prešiel naprieč halou, obzerajúc si ju ako človek, ktorý vidí čosi podobné po prvýkrát; zišiel dolu schodmi, potom cez malú vstupnú sieň a zamieril k nízkym preskleným dverám východu, cez ktoré sa do vnútra tlačili lúče teplého popoludňajšieho slnka.

Pred stanicou stálo nespočetne veľa postáv a hluk tu bol niekoľko ráz silnejší a mohutnejší ako vo vnútri. Priamo pred ním, sa asi päťdesiat ľudí tlačilo v klbku a hlasno o čomsi debatovalo. Chvíľami sa stadiaľ vydral nejasný výkrik, podfarbený neustálym vzlykotom a cudzojazyčnou vravou. Napravo i naľavo stálo mnoho ďalších ľudí, s nepríčetnými a znudenými pohľadmi; niektorý opretý o múr, fajčili alebo uchlipovali s plastikových pohárov. Všade naokolo sa rozlieval silný smrad, pripomínajúci zápach spáleného mäsa, ktorý v spojení s prudkým južným slnkom vytváral neskutočnú kulisu diania pred stanicou. Takú, akú jedinú si možno pri pomyslení na podobný obraz predstaviť, takú, ktorá celej mase ľudí tlačiacich sa pred obrovskou ošarpanou budovou, i čvarge opodiaľ posedávajúcich tulákov a žobrákov, s vystretými dlaňami, dodávala drsný, ale zároveň útulný, až familiárny ráz.

Rovnobežne zo stanicou sa tiahla široká čierna asfaltová cesta, ktorá sa pod ostrými lúčmi slnka, tesne nad povrchom chvela, akoby sa po kvapkách odparovala, a na oboch stranách sa postupne strácala v húštine vysokých zostarnutých domov, ktoré ju lemovali. Keď pristúpil bližšie pocítil známi zápach rozpálenej smoly, teraz však o mnoho silnejší. Po stranách bola cesta plná, tesne pri sebe zaparkovaných automobilov, väčšina z bledožltým vyprahnutým lakom a čiernym nápisom TAXI presahujúcim cez obe dvere. Okolo postávali muži, z do tmavohneda opálenými tvárami a rukami. Každú sekundu niektoré s týchto áut odišlo a na jeho miesto sa natlačilo iné. Pomaly prešiel naskrz a vystúpil na chodník, vedúci priamo do hĺbky bujného zeleného parku. Až teraz, akoby z nej ktosi slávnostne sňal bielu plachtu, pred ním vyrástla silueta mesta.

Starobylé veže chrámov so širokými loďami sa týčili vysoko nad ostatnými budovami, priateľsky nalepenými na seba. Mesto ako ľudské telo, križované sieťou ciev a jemných žiliek, bolo poprepletané ulicami i uličkami, ktoré sa nevedno kde vynárali z hromád menších i veľkých domov a nevedno, kde sa zase nenápadne strácali. Celý obrys tohto neveľkého mesta mal podivuhodne presný, geometrický tvar kružnice, do ktorého sa zo všetkých svetových strán zbiehalo množstvo širokých ciest, na ktorých sa mihali oboma smermi prúdiacie bodky áut. Veže kostolov boli sústredené prevažne v strede kružnice, pričom svojou vzájomnou orientáciou vytvárali obrazec, podobný rovnoramennému krížu. Z tohto pohľadu malo mesto rozliehajúce sa pod ním, jednoduchý, jednoliaty a obdivuhodne rovnomerný tvar ornamentu, až sa neskôr nemohol nepoddať myšlienke, že bolo postavené práve kvôli tomuto pohľadu, ktorý ho teraz naplno zamestnával a udržiaval v dlho neprerušenom vytržení. Nič podobné, ešte pred tým, a to bol v strednom veku a skoro celý život venoval cestovaniu, nevidel. Pohľad ho uchvátil ako malého chudobného chlapca, ktorý pridlho sníva o drahej hračke, a teraz keď ju náhodou zazrel vo výklade, nemôže z nej dobrovoľne odtrhnúť zrak a odísť. Musí ešte chvíľu zostať a tupo sa kochať siluetou tohto mesta a pritom sa mu zdá, ba je mu to celkom jasné, že tento pohľad a jeho nesmierna božská krása nikdy nemôže v jeho očiach stratiť hodnotu a intenzitu, ktorou ho teraz veľkoryso zahŕňa. Posadil sa na lavičku a ešte dlho, dovedna skoro pol druha hodiny takto, bez pohybu hľadel dole, do údolia, kde sa mesto pomaly vnáralo do šedého oparu, vyvierajúceho z viacerých miest naraz.

– To je para, z kotolní veľkých závodov na výrobu bavlny.–

Zľakol sa hrubého hlasu za chrbtom a prudko mikol dozadu.

– Každý podvečer takto zahalí naše mesto. Vravia, že sú to len neškodné výpary vody, ale viete, keď ide o peniaze a zisk, oklamať prostých ľudí nerobí nikomu sebemenšie obtiaže. Čert nech si vezme celú fabriku aj zo ziskom.–

Vysoký muž stojaci nad ním - pre slnko za ním videl iba jeho obrys - sa mierne uklonil a predstavil ako ....

– Môžem si prisadnúť? – rýchlo nadviazal na posledné slová, a nečakajúc na odpoveď sa strnulo usadil tesne vedľa neho. Bol to starší, chudý muž z tmavou pleťou a hustou prešedivelou bradou. Na očiach mal okuliare s tenkým kovovým rámom, spojené cez temeno šnúrkou.

–Mladý pán, akiste nie ste domáci, a preto vám radím dávajte si dobrý, predobrý pozor na batožinu. –

V tej chvíli sa strhol a v páse rýchlo obrátil na obidve strany, hľadajúc, tašku. Tá stále, rovnako mŕtvo ako predtým visela cez jeho plece. Keď sa spamätal, obrátil sa späť, smerom k miestnemu - ako vybadal z prízvuku - a nesmelo, hľadiac pri tom očami do zeme, sa spýtal.

– Kto ste? Čo chcete? Peniaze? Nemám.–

Muž sa zháčil a urazene zmraštil obočie.

– Aké peniaze? Kto povedal, že som prišiel žobrať, vyzerám azda na to? A mimochodom už som sa vám predstavil, teraz je rad na vás.–

Muž sa odvrátil, ticho vzdychol a zahľadel dole na mesto. To bolo teraz už celkom ponorené do oparu, takže z neho vytŕčali len najvyššie veže kostolov. Zavládlo ticho, prerušované povzdychmi miestneho, ktorý akoby čakal na loptu, ktorú hodil spoluhráčovi, a ktorá by sa teraz, podľa pravidiel hry, mala vrátiť späť k nemu. Stalo sa tak až po chvíli násilného mlčania.

– Som ... A prišiel som sem zomrieť.–

Miestni naňho zagánil a v okamihu v tvári zbledol. Po chvíli hlasno začal:

– Vy si so mňa strieľate, namôjveru. Sme rovnako starý a v takomto veku sa už detské žarty netropia. Mohlo by nám to ublížiť. –

Muž skončil, ale posledné slová hovoril s nastupujúcim širokým úsmevom na tvári. Ten sa mu na nej napokon naplno udomácnil a ešte dlho sa premáhal aby sa nerozosmial nahlas. Cez poodtiahnuté hrubé pery sa mu skveli snehovobiele zuby. V očiach sa mu vynorila malá slza od premáhania.

–Ale ja nežartujem.– potichu prerušil jeho nasilu tlmený smiech, ktorý chvíľkami, slabými výbuchmi prerazil na vzduch, ako z deravého potrubia sa valiace kúdoly horúcej pary a sklonil hlavu. Vytiahol z vrecka pokrčenú tmavočervenú škatuľku a druhou rukou nahmatával zapaľovač. Zapálil si ohnutú a dopoly vytrasenú cigaretu.

Všade naokolo, vo vysokých ale príjemných tóninách, pospevovali vtáci a vial príjemný jarný vietor, ktorý ochladzoval a vysušoval, z prudkého slnka, spotené ľudské telá. Muž znervóznel a usilujúc sa zakryť rozčarovanie otáčal hlavou okolo osi krku.

–Ale nebuďte blázon.– stále sa usmievajúc namietal miestny. Trasúcou sa rukou si utrel slzu.

Muž naňho ešte raz pozrel, potom vstal a bez slova odišiel.

II.

Pred stanicou už postávala iba slabšia polovica zo všetkých postáv, ktoré pri príchode míňal a prirodzený hluk mesta utíchal. Bolo neporovnateľne tichšie a len sem tam k nemu doľahol výkrik alebo buchnutie čohosi ťažkého o zem. I áut na ceste viditeľne ubudlo. Mesto postupne ulíhalo, pripomínalo spotrebič, ktorý ešte chvíľu potom, čo ho vytiahli zo zásuvky spaľuje posledné zvyšky elektriny, ktorá mu dávala život. Slnko na oblohe slablo a iba do polovice prekrývalo horizont mohutných hôr za mestom. Na oblohe sa objavili malé husté, do čierna sfarbené mraky. Padlo pár príjemných kvapiek.

Nastúpil do starého skorodovaného autobusu, ktorý znenazdajky zastal tesne pri chodníku, priamo pred ním. Ešte s ním nastúpilo mnoho miestnych, ktorých si pred tým vôbec nevšimol. Usadil sa dozadu na drevené sedadlo tak, aby videl von. Celú cestu, trvala asi pol hodinu, hľadel oknom na ubiehajúcu krajinu; znova sa ho zmocnil pocit z popoludnia a zase celkom nechápal neľudskú krásu tohto pohľadu. Autobus sa kimácal zo strany na stranu, a v momentoch sa zdalo, že sa už-už prevráti. Prašná cesta smerom k miestu, ktoré obdivoval a zároveň sa ho detským strachom úzkosti bál, sa na konci prudko stočila a autobus tackavo prešiel popod vysokú klenbu vstupnej brány. Otočil sa a v zadnom zaprášenom okne sa mihol obrys jej obrys, neskutočne vysokej, s tmavého kameňa s kopulovitou, do zelena zoxidovanou strechou. V tom autobus znova prudko zabočil a vrútil sa do úzkej uličky obohnanej vysokými kamennými domami, s oblokmi až vo výške niekoľkých metrov. Z nich dopoly vytŕčali postavy starších žien, z hustými čiernymi vlasmi a krikľavo namaľovanými tvárami. Obrátené k sebe sa o čomsi dohadovali, čo poznal podľa rýchleho pohybu úst a širokej gestikulácie. Na chvíľu stíchli - keď drnčiaci starý autobus prechádzal popod ich obloky - a hneď, akoby sa znovu spustil roztrhnutý film, pokračovali v začatom.

Vo vnútri autobusu blikala na strope sa kolísajúca žiarovka, a všetci sedeli ako prikovaný na svojich miestach, zvláštnymi výrazmi tváre, podobnými smutným ľuďom, teda cestujúcim na celom svete, sa pozerali priamo pred seba. “Jeden s tých spoločných rysov ľudského rodu, pohľad cestujúceho. Som tu správne medzi ľuďmi” pomyslel si a zahľadel sa späť na cestu. Vonku už bolo večerné pološero a ulice zívali prázdnotou. Len sem tam sa mihlo dieťa, jedno pri pohľade na prechádzajúci autobus sklonilo hlavu k zemi.

Auto prudko zastalo, otvorili sa predné dvere a všetci vstali. Disciplinovane sa posúvali myšacími krokmi vpred a pomaly, po jednom vystupovali.

Kruhovité námestie, kde vystúpil bolo obkolesené nevysokými budovami, z balkónmi, na ktorých vo vetre plápolali vyvesené šaty, v rôznych pestrých farbách. Na niektorých postávali, lakťami o zábradlie opreté ženy a hlasno sa medzi sebou rozprávali. V strede bola malá okrúhla nádrž s vodou a s fontánou uprostred, v ktorej sa čľapotalo pár detí. Na námestí sa ozýval ich príjemný džavot. Do polkruhu okolo fontány boli prázdne lavičky. Sadol si, ešte raz sa inštiktívne uistil, že má tašku a pretiahol si ju na brucho. Z vrecka vytiahol cigarety a jednu si nemotorne zapálil. Trochu ho prekvapilo, že si ho nik nevšíma, no bol tomu nesmierne rád. Z druhého vrecka vytiahol kúsok pokrčeného papiera a vyrovnal ho. Bola na ňom ulica, číslo a ešte akési nečitateľné škrabance. Obzrel sa a pomaly vstal. Prešiel krížom cez námestie a po schodoch vystúpil do domu bez dverí. Zastal na chodbe, kde sa jagalo ostré stropné svetlo. Napravo bolo príkre drevené schodište.

–Pane, čo by ste rád? Hľadáte niekoho? –

Ozvalo sa zľava a keď sa otočil uvidel ako sa z nízkeho pootvoreného okienka vykláňa muž a zlovestne sa pri tom tvári. Vykliesnil sa späť a vyšiel pred miestnosť, načahujúc rukou. Podal mu papier, ten ho vzal a nahlas prečítal.

– Á, to ste vy? Vaša izba je už pripravená. – a podal mu kľúče, s príveskom, na, ktorom bolo vypálené číslo.

 

III.

Ráno vstal skoro. Na oblohe sa ešte zdržiaval mesiac, teraz spolu zo slnkom, bolo príjemne teplo a do izby, cez pootvorený oblok, vial príjemný osviežujúci vánok. Z ulice sa ozývali tiché hlasy niekoľkých žien. Obliekol sa a vyšiel z izby. Na ulici zabočil doľava a úzkou uličkou, ktorá bola do polovice zahalená tieňom strechy, prešiel na širokú, ľuďmi preplnenú ulicu. Zarazil sa množstvom mužov a žien, ktorý postávali pri drevených debničkách, kopcom napchatých rôznymi druhmi zeleniny a ovocia. Pozrel na hodiny, bolo pár minút po štvrtej ráno.

Pomaly prešiel ulicou, kúpil si od stareny, zo zvráskavenou hnedou kožou a s červenou šatkou na hlave, jablko a prvýkrát sa doňho zahryzol keď vstúpil na obrovské kamenné námestie, na ktorom priamo pred ním stál vysoký a mohutný chrám, vpredu z úzkou vežou a asi dvadsať metrov vysokým, bohato zdobeným gotickým portálom. Vežu hneď spoznal a podľa spomienok na včerajší pohľad si uvedomil, že sa nachádza niekde v strede mesta. Do všetkých svetových strán viedli z námestia pomerne široké a hlučné ulice, po ktorých už premávalo niekoľko áut a bicyklov. Mesto sa pomaly rozbiehalo a vyzeralo akoby už-už malo nabehnúť na plný výkon. Na konci každej zo štyroch hlavných ulíc z námestia bolo vidno vysoké portály kostolov, ktoré pri včerajšom pohľade zvrchu tvorili znak kríža.

Všetko naokolo bolo nesmierne živé, ľudia kráčali rýchlou chôdzou, ktorá im ale pristala. Zo všetkých strán sa ozývali hlasy a vôbec celý pohyb a zvuk tohto mesta jasne hovoril o tom, že mesto už nespí. Slnko ešte nebolo cez vysoké budovy vidno ale jeho lúče už intenzívne dopadali na mesto a geometrickým radom znásobovali letnú horúčavu. Lúče sa trblietali na strechách a sem tam cez škáru vystrelili priamo do očí.

Do chrámu sa v tichosti zbiehali ľudia, väčšinou starší a na námestí, uzavretom vysokými domami sa z ozvenou rozlievali údery zvonu. Zapálil si cigaretu, keď k nemu pristúpil menší, postarší muž, s fúzikmi a s paličkou v ruke. Bol oblečený v čiernom uhladenom saku, s jemnými šedými pásikmi, prikrátkych čiernych nohaviciach, s pod, ktorých mu vytŕčali biele ponožky a na hlave mal čierny, oči tieniaci klobúk.

– Mladý muž, akiste ospravedlníte moju stareckú drzosť a neurazíte sa, ak si od vás s poďakovaním vezmem jednu cigaretku. Zabudol som si ich totiž doma a žena mi na prechádzky odmieta dávať peniaze. Vraví, si starý blázon, načo sú ti peniaze. Ale ja ju chápem, veď ako sám, na vlastné oči vidíte načisto mi ani nič iné nezostáva.– dohovoril a zložil si klobúk. Jeho stará tvár posiata krížom krážom vráskami sa prirodzene a milo usmiala.

Muž sa pohrabal vo vrecku, vytiahol škatuľku a ponúkol starcovi cigaretu. – Nech sa páči. – precedil unavene pomedzi zuby, zahodil ohorok a sám si vytiahol ešte jednu.

– Ste zďaleka, alebo sa mýlim a váš výzor ma dokonale zmiatol. – z úsmevom povedal starec, požmolil v ruke cigaretu a napokon, po dlhej a dôkladnej si ju procedúre vložil do úst.

– Som z ... A prišiel som sem..– v tom sa zháčil, a prehltol posledné slovo, ktoré mu skoro vypadlo z úst. Neisto sa obzrel, akoby sa bál, že by ho niekto mohol začuť. Pripálil starcovi i sebe cigaretu a odstúpil o pol krok dozadu. Starec k nemu znovu pristúpil a z jasným, priateľským úsmevom na starej tvári povedal:

– Viem, nič nehovorte.– a decentne, akoby mal pri sebe popolník, odklepol popol z cigarety na zem, pričom skúmavo pozoroval miesto, kam dopadol.

– Som starý blázon, ako hovorí moja žena, a je to určite i pravda, ale hlupák nie som; a v bláznovstve, to sám veľmi dobre viete, sa skrýva svetlo, veľmi jemné a nepatrné svetielko, ktoré je tým, čo robí z bláznovstva bláznovstvo. To svetielko je naším slnkom, a skrze neho vidíme svet, všetku jeho krásu i ohavnosť, prevrátenú ako presýpacie hodiny dole hlavou, raz tak, raz onak, podľa toho akou rýchlosťou sa piesok sype dolu. To svetielko, ostatný, tí mladí a zdravý, nazývajú pravdou.– hovoril jemne, s dôrazom na každom slove, no pritom nenútene a prirodzene akoby to vravel už po tisíci raz a s každým opakovaním o poznanie lepšie. Paličkou sa opieral o - zo starého kameňa - vydláždenú zem a mierne sa pohupoval v rytme odbíjania zvonov. Keď skončil, ohorok cigarety hodil na zem, pristúpil ho topánkou a pozval muža sadnúť si na lavičku. Ten sprvu ohúrený slovami starca len vyjavene civel na jeho chrbát, ako pomaly, stále sa pevne podopierajúc paličkou, kráčal k lavičke vedľa malej fontány, naľavo od chrámu. Potom sa pobral pomaly za ním a keď ho dohonil, otočil sa k nemu a pozrel mu priamo do tváre, akoby neveril vlastným očiam a potreboval sa ešte raz presvedčiť o jeho skutočnosti. Obaja si sadli naraz a starec vytiahol spod saka vyleštené náprsné hodiny na retiazke.

– Čas hrá dnes so mnou, už som myslel, že sa čosi zmenilo a mne to neráčili oznámiť – pousmial sa starec a vrátil hodiny na pôvodné miesto pod sako.

– Viete, ja som sa v tomto meste narodil, a tu, ako predpokladám tiež zložia moje kosti do zeme. Nedlhá je doba, ktorá mi zostala k životu.– pri týchto slovách sa mu na tvári zjavil rumenec a z čela mu vytrisli drobné kvapky potu; vzápätí sa znovu obrátil k mužovi a s pôvodným neskutočne čulým, až detským úškľabkom sa mu zahľadel do tváre.

– Však je pohľad na mesto neskutočný?– spýtal sa. Mužovi sa vyjasnila tvár a prikývol na súhlas.

– Mám už veľa rokov, ale podnes sa nemôžem z toho vrchu sem dolu vynadívať. Je to, akoby sa pred vami otvorilo samo nebo a vy nemáte silu odtrhnúť zrak.– na sekundu stíchol a zahľadel sa pritom na mladú krásnu ženu, prechádzajúcu popri nich, v tenkých voľných šatách, ktoré jej voľne plápolali v slabom vetre – Pozemská krása je chvíľami neoceniteľná, ba môže sa javiť, nám neforemným a ošklivým ľuďom, ako dokonalosť sama. Chvíľami len s obtiažami nezabúdame, že predobraz je niekde inde, niekde kam sa človek všeobecne bojí vstúpiť. Cesta bláznovstvom, je jedným zo spôsobov ako cestu k dokonalosti formy podstúpiť a nepoškodiť pri tom ani zrnko toho všetkého. –

Muž sa teraz už milo usmieval a jemným mikaním hlavy súhlasil zo starcovými slovami, i keď im dokonale, vlastne vôbec nerozumel. Ten sa zrazu z ničoho-nič zamračil a hlasne vzdychol:

– Nerobte to, to nie je pre vás. Nepokúšajte osud, lepšie urobíte, ak bude pokojne nasledovať jeho, do zeme vyrytú cestu. Tá vás zavedie presne tam, kam má. Toto nie je váš smer, nepriečte sa mu.–

Muž sa zamyslel a v tej chvíli sa mu hlavou prehnalo nespočetne veľa myšlienok a živých obrazov, a medzi nimi sa mihli starcove slová. “Má pravdu”, pomyslel si a v zápätí prvýkrát jasne prehovoril:

– Nie, inak to nejde, musím. Z rozmaru, alebo možno naozaj v hraniciach osudu, ale musím. –

Starec vytiahol hodiny, pozrel na ne a vstal. Uklonil sa, s jednou rukou si pridŕžajúc klobúk, a bez pozdravu odišiel preč.

Bolo skoré ráno a slnko jasne osvetľovalo celé námestie, plné ľudí. Znova sa rozozneli zvony a ich odbíjanie zaplavilo celé okolie.

 

IV.

Celé dopoludnie strávil skúmaním mesta, lebo iba tak sa dá nazvať mužova sústredená prechádzka jeho útrobami. Chodil hore dolu, zo strany na stranu, krížom mestom, a keď narazil na vysoké kamenné múry opevnenia, v ktorých sa na miestach trblietali lúče svetla, prechádzajúce štrbinami, len sa otočil a inou uličkou sa vybral smerom nazad. Chodil neprirodzene pomaly, ruky mal starecky založené a zopäté za chrbtom a neustále, s hlavou vystretou v pozore, sa obracal a obdivoval všetko naokolo. Zastavil sa, zapálil cigaretu a dlho, bez slova a pohybu hľadel na budovy obytných domov, úradov, múzeí, bývalých šľachtických sídiel a kostolov. Hľadel a úprimne obdivoval všetko, čo sa v tomto meste nachádzalo v tej istej chvíli ako on, všetkých ľudí, staré stromy, dokonca túlavých psov a mačky, ktoré mu zavše prebehli popri nohách. Nik si ho nevšímal, všetci ľudia, ktorých stretol, len príjemne pozdravili úsmevom, ktorý neopätoval, no nemohol sa sám nepoddať tej teplej a rodinnej atmosfére, ktorou bolo mesto nabité až k prasknutiu.

Hlava sa mu zaplnila rôznymi myšlienkami a spomienkami posledných dní, ale do popredia sa ponad všetky tie krásne pocity, predrali hlavne dve. Silueta mesta a starcove slová. Pri oboch sa ho zmocňoval a celého pohlcoval neistý, no zároveň nanajvýš pokojný pocit, a viackrát ho zalial studený pot, keď akoby precitol z bezvedomia sa prebral z rýchlych obrátok myslenia a predstavovania. Živý obraz mesta, pulzujúceho vlastným rytmom, tlkot srdca, striedaný obrazom ulíc a uličiek, opar nad ním, mužove výbuchy miechu, starcove uhladené slová, to všetko ho neustále prenasledovalo a chvíľami odpútavalo od vnímania skutočnosti, takže, keď vošiel na staré, tiché polorozpadnuté malé námestie, akoby sa prebral zo sna. Nevedel, kde je a ako sa sem dostal.

Na zemi sedelo v kruhu päť detí a hralo, hlasno pri tom hovoriac, nejakú hru s farebnými postavičkami na bielom štvorcovom papieri. Mihlo sa pár postáv ale okrem detí a dvoch stareniek vzadu na rohu ulice, tu nebol nik. Prešiel do stredu a rozhliadol sa. Námestie bolo celkom podobné tomu na, ktorom býval v hoteli. V strede malá fontána obkolesená nádržou so špinavou žltkastou vodou a naokolo staré obytné domy s vysoko položenými balkónmi. Na rohu, v mieste, kde z námestia ústila tmavá úzka ulička, bol obchodík s červenobielou plachtou nad dverami a s rôznymi starými vecami a obrázkami v špinavých výkladoch po stranách. Podišiel bližšie. Drobné sošky z čierneho, ebenového i obyčajného dreva, malé kovové postavy pripevnené na štvorcových stojanoch a mnoho malých i väčších obrázkov a obrazov s tmavými maľbami, všetko nedbalo nahádzané na kope, pokryté hustou vrstvou šedého prachu. Vošiel dnu.

 

 

V.

Miestnosť bola tmavá a presiaknutá pachom, či skôr vôňou starých a nepotrebných vecí. Vecí, ktoré v tichosti prežili veľa vojen a mierov, neuveriteľné množstvo ohavných i krásnych dní, katastrof, morov, smrtí i zrodení, klamstiev i právd, vecí, ktoré, vyrobené rukami človeka mnohonásobne prežili svojho tvorcu, vecí, ktoré boli príliš mladé a staré zároveň aby zaberali čestné miesto sveta. Všade vôkol, na stenách i vo vzduchu sa kimácajúc, viselo množstvo rozmerných i malých obrazov, miestnosť bola kopcom zaplnená starým nábytkom, z niektorých chýbali časti dvier a skiel, a rôznymi, zo všetkých kútov sveta, soškami, sochami; skulptúrami neuveriteľných tvarov a farieb. Okrem toho ešte nespočetne veľa iných vecí, ktorým akoby chýbali časti, alebo boli pokazené, no stále čímsi krásne.

– Mám tu čosi pre vás. – ozvalo sa zozadu, z miest, kde stála vysoká pootvorená skriňa, z vyblednutým hnedým lakom a nevýraznými ornamentmi kvetín. Spoza nej vyšiel asi päťdesiatročný muž, nevysokej, útlej postavy s dlhšími tmavými vlasmi a s okuliarami.

– Ale ja nemám peniaze. A ani..– odpovedal ticho muž a posledné slová mu prerušil, teraz už tesne pri ňom stojaca a ironicky sa usmievajúca postava:

– Peňazí vám netreba, tieto veci nie sú na predaj. Poďte za mnou. – chytil muža za rukáv košele, vzápätí ho pustil, a pomalým opatrným krokom pomedzi nábytok a visiace obrazy odišiel dozadu. Muž šiel rovnako opatrne, uhýbajúc sa visiacim rámom, bez plátien a vstúpil cez korálkový záves, ktorý vydal tichý cvengot, do zadnej polotmavej miestnosti. Na troch stenách izby, osvetlenej malou lampou v rohu na stole, viseli tri veľké obrazy presne zapadajúce do rozmerov stien. Na strope boli čerstvo namaľované výjavy z Kristovho života, zarámované čiernym ťahom štetca do štvorcov, tak, že zakrývali celú plochu, predtým jasne bielej omietky. V rohu, na malom starožitnom stolíku, s ohnutými nohami, zakončenými zvieracími labami, vedľa lampy bola položená špinavá paleta, z čerstvou lesknúcou sa kôpkou červenej. Na pravej stene visel v jednoduchom ráme, Rembrantov obraz, Snímanie s kríža, tmavý so svietiacim, jemným žltým výjavom uprostred.

– Samozrejme, nie sú to originály. Rozmermi sú omnoho väčšie ako ony. – povedal potichu, no muž ho nepočul, bol zaujatý pohľadom na ne, meravo a strnulo, bez pohybu hľadel a ticho dýchal. Otočil sa prudko celým telom naľavo. Tu viselo Botticeliho, jasne do bledočervena žiariace plátno anjela, kľačiaceho a so vztýčenou rukou pozerajúceho na ženu v tmavom plášti. Žena mierne nahnutá, s krásnou tvárou a zatvorenými očami rovnako vystiera ruku smerom k nemu. V pozadí oblok s výhľadom na hradby mesta.

Vpredu na najväčšej stene svietil Boschov obraz s výjavom záhrady. Drobné postavičky stoviek žltkastých nahých tiel na zelenom podklade trávy, v strede kamenná nádrž s vodou a v nej ponorené mladé a krásne dievčatá a ženy. Ženy tancujúce spievajúce, spínajúce ruky i hlavy k oblohe, v skupinkách ležiace v tráve, objímajúce sa. Krása koncentrovaná na malom priestore plátna, vyžarujúca ďaleko do priestoru.

Muž hľadel zo stále rovnako nepríčetným výrazom tváre na plátna, raz na jedno, raz na druhé, hlavou i celým telom sa prudko otáčal v miestnosti a zakaždým s novým pôžitkom vyjadreným v grimasnom úsmeve, sa zapozeral na jedno z nich. Stál v strede miestnosti a otáčal sa okolo vlastnej osi, akoby sa bál pristúpiť bližšie k obrazom, aby ich neporušil, alebo aby oni neublížili jemu. Hlavou sa mu blysli starcove slová na námestí, a automaticky ich spojil do mozaiky s tým, čo prežíval teraz.

– Mali by ste ísť, musím pracovať. – prerušil ho zrazu muž a v ruke držal paletu, so štetcom. – Vyschnú mi farby.–

Muž sa prebral z kómy, spôsobenej pohľadom na plátna, rukou si pretrel zarosené čelo a vyšiel pred obchod. Obzrel sa. Za lesklým sklom dvier sa hýbala postava muža, v bielom tričku, zafŕkanom od farieb a zaťahovala tmavý záves. V zámke sa ozval cengot kľúčov, dvere sa zatriasli a zostalo ticho. Bolo poludnie a všade sa ozývalo, dôverne známe mohutné odbíjanie zvonov.

VI.

Na námestí nebol nikto. S okolitých domov sa ozývali hlasy ich obyvateľov a vzduch voňal po pečenom mäse.

Prešiel malou uličkou, mierne naklonenou hore. Na konci sa skúmavo poobzeral a nastúpil na autobus, ktorý práve zastal opodiaľ.

Na malom trhovisku, ktoré lemovalo širokú cestu zaplavenú až do posledného miesta trúbiacimi autami, s otvorenými oknami, z ktorých trčali opálené hlavy domácich, sa tislo naraz mnoho ľudí a priestorom sa ako vánok niesla jednoliata vrava. V napoly rozbitých drevených nádobách sa vyhrievalo ovocie a čerstvá zelenina. Predávajúci, so šatkami prehodenými cez hlavu, ich kropili vodou, aby si zachovali farbu a čerstvý výzor čo najdlhšie. Kráčal pomedzi ľudí a unaveným pohľadom mieril slepo do priestoru. Skoro na konci tohto pása, tvoreného ženami a mužmi, hlasne a prenikavo ponúkajúcimi plody, sedela na obrátenom hlinenom krčahu mladá žena. Bola útla a nesmierne krásna s tajuplnou tvárou, ktorá, akoby niečím zatienená vyzerala tmavšia, ako bola v skutočnosti. Sedela, rukami podopretá v lone a hľadela pred seba. Nevyzerala smutná, ale napokon, ani veselá, bola ako antická mramorová socha dokonalých tvarov a čŕt, ale mŕtva v pohybe. Zastal bokom a zapálil si cigaretu. Pokým nedofajčil nepohol sa z miesta, stále je pozorujúc upreným pohľadom. Ohorok hodil na zem, pritom odvrátil zrak, ale keď sa pozrel späť, ženy tam už nebolo. Rýchlo vykročil tým smerom, rozhliadal sa, zastavil a točil naokolo. Ale viac ju nenašiel.

Do večera sa ďalej len prechádzal mestom, posedával v parkoch a kŕmil kúskami starého chleba dotieravých, všadeprítomných holubov.

 

VII.

Nad mestom začal jasnú oblohu zahaľovať sivý, pomerne nízko sa nesúci, opar. Po chvíli zaplnil celé nebo a v meste sa výrazne zotmelo. Ustal vietor. Bolo horúco.

Hodiny na vysokej kostolnej veži ukazovali pár minút po ôsmej, a na námestí ustával ruch. Stroj sa vypol a pomalým tempom sa z neho vytrácal život.

– Dnes je horúco. Ale vlastne tu je horúco stále. – vysoký biely, asi dvadsaťročný muž, v tmavom obleku stál jednou nohou zozadu opretý o múr krajného domu a poťahoval z cigarety, vyfukujúc husté oblaky dymu. Oproti všetkým tváram, ktoré v meste stretol bol nepomerne bledý, s ostrými kontúrami nosa a lícnych kosti, trčiacich ďaleko mimo tvár. Podišiel k nemu bližšie a neodpovedal.

– Ste presný, až mi je to podozrivé. Veď kam sa náhliť. – povedal bledý muž, postavil sa na obe nohy a rukou čosi nahmatával vo vrecku. Vytiahol drobný sáčok, do štvrtiny naplnený tmavým práškom a vo svetle sa naň na chvíľu zahľadel, tak aby to videl i muž.

– Vďaka. – prehovoril muž, vzal sáčok, a podal bledému priamo do dlane vyrovnané bankovky. Pobral sa preč.

– My ďakujeme. – zakričal za ním bledý.

 

VIII.

Na posteli boli porozhadzované akési papiere a okolo nej ležali časti odevu. V miestnosti bolo tlmené svetlo z malej žiarovky na strope a príjemne chladno. Vonku bola tma, miestami presvetlená guľami pouličných lámp. Cez otvorený oblok bolo počuť hlasy detí, smejúcich sa na ulici; v rádiu znel akýsi koncert pre klavír a violu, podobný tým, ktoré skladal DeBusy.

Muž sedel na stoličke a vo svetle si ľahostajne prezeral sáčok s práškom. Na stolíku pod oknom bol neveľký papier a na ňom modrým perom napísané slovo DOBROVOĽNE.

 

 

 

 

---