Najhoršie je sklamať sám seba

Bol to jeden z dní, kedy by sa človek najradšej skryl sám pred sebou, ale neutečie. Túlal som sa najpustejšími ulicami, bezcieľne míňajúc stále úbohejšie výklady, odlepujúce sa plagáty a ploty deliace nič od ničoho niekoho iného.
Kopal som do hrdzavých plechoviek. Vyhýbal sa zachmúreným tváram ľudí. Nepatril som sem. Cítil som ich páliace, prenikavé pohľady. Nechceli byť rušení, rovnako ako ja. Pokračoval som v nevyslovenej dohode, neopätujúc jediné žmurknutie. Zatrpknutejšie. Ďalej od všetkého, čo mi bývalo blízke.
Kúsky omietky z tehlových múrov mi padali pod nohy. Dávno som zišiel z vyšlapaného chodníka pohodlnosti, ktorým denne prejdú tisíce, len aby sa nemuseli pozrieť pravde do očí. Nebol som o nič lepší. Bál som sa, ako oni. Vlastného uhranutia. Vyhýbal som sa skleným tabuliam, aby ma plamene blčiace z očných jamiek nemohli zasiahnuť.
Kilometre, ani nepreniknuteľné múry, nič vás neochráni pred sebou.

Začalo pršať. Ťažké, olovené kvapky sa mi vpíjali do šatov a presakovali deravými podrážkami topánok hlboko pod kožu. S prvým závanom jesene ma celého naplnil nerozpustiteľný chlad. Vlhká hmla mi zakalila pohľad. Rozostrila kontúry vecí. Sadla na ľudí. Hltala ich obrysy. Až ma nakoniec pohltila celého.
Plával som v jej stojatých vodách. Zúfalý utopenec. Stratený.
..................................................................................................................................................................

 Spoza rohu presvital matný svetelný kruh stolovej lampy. Nad doskou sa skláňala drobná silueta, krk sa zohýbal pod tiažou únavy a hlava jej nebezpečne klesala. Z ruky bezvládne spustenej nad zemou jej vypadlo pero. Hrot sa zlomil tvoriac na koberci čiernu škvrnu vytekajúceho atramentu.
Zatvoril som ho a odložil sestrine nedokončené výkresy do bezpečia. Štíhle, futuristické budovy jej snov aj tak nikdy nebudú stáť. Čiary sa križovali vysoko v oblakoch, načrtnuté postavičky korzovali parky plné neexistujúcej zelene, zatiaľ čo ich s prírodou cítiaci tvorca vytínal svojim  snažením jeden strom za druhým.
Rodičia ju dlho od štúdia odhovárali, ale ona si nikdy nenechala naprogramovať život podľa cudzích predstáv. Názor nezmenila, ani keď ju odmietli ďalej podporovať, zbalila si kufre a odišla.

Doma sme o nej často nerozprávalo a na cestu do cudziny sme si ani jeden nedokázali za tie roky našetriť.
Ako malí sme občas hrávali jednu hru. Sestra zakričala :
„Teraz !“ .Vtedy som vystrel obe ruky nad hlavu a vyskočil čo najvyššie, snažiac sa natretou dlaňou zasiahnuť strop. Za celý čas som sa trafil iba raz. Pamätám si každý pohyb, letel som s neuveriteľnou ľahkosťou akrobata nesený presne vymeraným odrazom. Zdvihol zápästie, načiahol dlaň a v triumfálnom závere pricapil jasnozelenú škvrnu do stredu nepoškvrnenej bieloby.
Krátky jasot obecenstva narušil príchod zúrivej vrchnosti, hlasné bohovanie, spŕška faciek a konfiškácia čerstvo načatej sady olejových farieb. Našej premyslenej akrobacii bol týmto učinený koniec, ale zelená škvrna ešte roky presvitala nátermi ako spomienka na lepšie časy.

....................................................................................................................................................................

Zastal som pred domov. Trasúci sa, po kolená od svetlosivého blata. Vylovil som z vrecka kabátu kľúče, obzrel sa a vošiel dnu.
„Kde si bol“? zasiahlo ma skôr ako som stihol otvoriť dvere. Vrchnosť zakotvila pohľadom na nánosoch zeminy na mojich nohách, vylučujúc akúkoľvek z možností úteku.
„Prejsť sa.“ Znel som čudne dunivo, ľahostajne. Umelo.
„Neverím. Prečo vyzeráš takto?“

„Pršalo.“ Nič. Mlčal som a rozväzoval si šnúrky.
„Písala ti sestra.“ Vrhol som dychtivý pohľad k obálke na poličke. Otvorenej, ako sa dalo čakať.
„Potrebuje peniaze. Inač by sa ani neozvala. Pošli jej niečo zo svojich ak chceš, od nás nič nedostane.“
Vytrhol som jej list z ruky a zamkol sa v izbe.

... doteraz som o nič neprosila. Ale pred mesiacom zaviedli nové kritérium udeľovania štipendií a vďaka otcovmu platu už naňho nemám nárok. Skúšam si nájsť ďalšiu prácu. Ani ti nemusím hovoriť, že to nestačí. Ak dom týždňa nič nevymyslím, budem musieť napísať rodičom. Nejako ich na to dovtedy priprav...zisti, či vôbec majú z čoho....

Už nie je treba. Už vedia o všetkom. Zavrel som oči, a predstavil si sestru, strhanú , vráskavú tvár, mastné riedke vlasy padajúce do čela, ako za pokladňou poslednej samoobsluhy vydáva deckám špinavé centy na žuvačky. Nie, to nedopustím. Nikto iný jej nepomôže.

Otvoril som peňaženku. Prázdna. Vysypal krabicu s dokladmi. Neplatná električenka. Staré lístky na obed. Skrčené papieriky s odkazmi. Obal od simkarty. Môžem predať mobil. Vkladná knižka od babky. „Do rezervy, na horšie časy,“ ako hovorievala. Žalostne málo. Bohvie, koľko dala sestre. Zhrniem všetko s náznakom hodnoty na kopu do stredu podlahy. Uvidím, čo mi za ňu ponúknu v záložni.
Dosť na najbližší mesiac?

 Kým nezoženiem nič lepšie.

Každý deň roznášam noviny, odhlasujem si obedy, necestujem, všade chodím pešo. Chladnička sa pomaly vyprázdňuje, rodičia si zatiaľ nič nevšimli. Po nociach vykladám potraviny v skladoch. Štvornožky sa plazím pod automatmi a nožíkom vyťahujem zapadnuté mince. Nedýcham. Nespím. Predal by som obličku, keby som vedel komu.
Moja napätosť sa nedala skrývať večne. Náhly predaj majetku si Mariek odôvodnil jemu vlastným nedostatkom prostriedkov. Ale fialovejúce kruhy pod očami, deň za dňom častejšie výhovorky a pre mňa neobvyklá zádumčivosť mu neunikli.
„Vzchop sa. Vyzeráš ako mŕtvola.“ Bolestivo mnou zatriasol, akurát keď sa mi podarilo zaspať na nemčine.
Kúšem si do pier. Mlčím.
„Tu máš,“ strčí mi do dlane skrčenú bankovku, „vrátiš mi potom.“
Sedím som bez pohnutia. Tvár blčiaca týždne potláčaným hnevom. Krv vo mne vrie. Za chvíľu mi začne tryskať ušami, na toho naivného idiota. Nekonečným, vrelým prúdom zatopí celý tento všivavý, hnusný svet.
„Načo sú mi tvoje drobné do bufetu?“
„Oprava. Polovica môjho hnuteľného majetku.“ Stále si ma nechápavo premeriaval. „Koľko potrebuješ?“
„Viac ako si dokážeš predstaviť“. Zvoní. Vstávam, chystajúc sa na odchod. Nemá to význam.
„Počkaj. Ak si naozaj zúfalý...niečo ti zajtra ukážem. O štvrtej, pri vápenke.

Tú noc nespím. Píšem sestre. Našťastie s ňou rodičia nikdy nekomunikujú, nikdy by si nič z toho nezobrala, ak by sa dozvedela, že peniaze sú odo mňa. Kam ma až tá jej hlúpa zásadovosť dovedie?
Zalepenú obálku si vložím do najtajnejšieho vrecka batohu, spolu s mesačným zárobkom.
Snáď jej pomôžem. Aspoň na chvíľu.

Kým nezoženiem nič lepšie.
--------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------- 

Vynorím sa z hmly. Niečo studené ma udrie do pŕs. Marek ma čaká na operadle rozpadnutej lavičky. Kývne mi na pozdrav. Stále prší. Zrýchlim krok. Vyhrniem si golier, vydýchnem. Bez slova zamierime preč.
Kráčame pravidelnými rýchlymi krokmi, radom vysokých, zabudnutých budov. Chodníky kľukatejú, zužujú sa a praskajú. Až zmiznú s pod našich nôh úplne.
Pokračujeme ďalej. Ďalej od dneška, ďalej od strachu. Zmocňuje sa ma plíživý nepokoj. Ďalej, kde stačí mlčať pre porozumenie. Cítim kvapky blata na chrbte a vôňu starého benzínu.
„Pozor na hlavu.“ Prekvapený sa zohnem, keď mi tvár iba o kúsok minie ostrý konár. „Pri plote doprava. Box číslo 28.“
„Nerozumiem. Ty nepôjdeš so mnou?“
„Nie.“ Zatvári sa, akoby to nebola samozrejmosť. „ Radšej počkám vonku.“

Preglgnem. Mocný úder jeho ruky za mnou zaklapne ťažké dvere. Zažmúrim do tmy. Na konci strmých schodov presvitá tlmené svetlo. Nadýchnem sa. Sklamal som sám seba. Boh vie, že som nechcel. Už nesklamem iných.