2.Strácanie ako hobby

Sa vymanilo zo zväzujúcich okov konceptu. Neurčené, oslobodené, nepoškvrnené.
Nepýta sa. Vie.
A chce BYŤ.

Predstavuje prchavú, živú radosť z čírej neuchopiteľnej prítomnosti. Bosé nohy v chladných kaskádach horského potoka.
Svitanie. Záblesk. Prehltnutý nádych. Prach chvíle.
Zvečnený vnem.
Najprostejšiu z radostí. Bez dôvodov a bez pátrania.

Odkrýva prirodzenosť. Koniec popierania! Tvorivé zmierenie. Akceptovanie. Nie kapitulácia.
Uvedomenie. Výsmech mystifikujúcemu zvečňovaniu.
Oslava priznanej naivity.

Strácanie ako ľahkovážny výlet z reality. Nie únik pred ňou.
Krátke blahodarné osvieženie. Pričuchnutie k snom.
Umenie zabudnúť. Na seba aj na iných. Na včera. Na prízraky zodpovednosti. Plány, záujmy, zámery, neistotu. Lačnosť zajtrajška.
Umenie zabudnúť na všetko.

Strácanie už nehľadá.
Odmieta poznanie – nový rozmer blaženej nevedomosti.
Súkromná anarchia.
Zapretie. Budúceho. Minulého. Zdedeného. Prežitého. Vedy. Aj filozofie.

Zapretie seba samého.
A ABSOLÚTNA sloboda.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
(Aspoň pred dnešok).