Cesta

       Obliekol som si kabát a pozrel som sa na hodinky. Bolo po siedmej hodine ráno.  Stihnem prísť do práce na čas? Odomkol som dvere. Chladný vzduch ma v momente prebudil a na tele mi vystúpila husia koža. K nohám mi padali listy. Ľudia vychádzali a vnárali sa do šera. Minúc kaviarne, obchody a staré domy, blížil som sa k autobusovej stanici. Nastúpil som na autobus. Od nervózneho šoféra som si kúpil lístok a zadychčaný, porozhliadal som sa po takmer prázdnom autobuse. Rozhodol som sa pre miesto vzadu. Vyzliekol som si kabát, prehodil si ho cez ruku, sadol si k oknu a kufrík si položil na kolená. O chvíľu si ku mne prisadol postarší, asi šesťdesiat ročný pán. Cestou som rád premýšľal, alebo čítal, preto som sa jeho spoločnosti vôbec nepotešil. Otočil som sa k oknu. Autobus sa pohol a najbližších desať minút kľučkoval ulicami mesta. O chvíľu som sa poddal zvedavosti a úchytkom sa pozrel na spolu sediaceho. Muž mal šedivé krátke vlasy, zvráskavenú ružovú tvár a v malých tmavých očiach mu ležal mierumilovný pohľad. Koreň dlhého úzkeho nosa zakrýval úzke svetlé pery. Bol elegantne oblečený, mal na sebe tmavohnedý baloniak, pod ktorým skrýval krémový oblek. Neviem prečo, ale jeho vzhľad ma prinútil zamyslieť sa nad svojim životom.

 

      Mal som štyridsať rokov a žil som s priateľkou. S Kristínou sme boli spolu takmer šesť rokov, ale okrem pár rozhovorov o svadbe, sme sa rozhodli žiť bez detí a myslím, že nám to obom vyhovovalo, aspoň mne určite. Vždy som dával prednosť sebe a svojím záujmom, vlastne, asi nikdy som sa nezamyslel nad jej prioritami. Možno, niekde hlboko vo vnútri som túžil po dieťati, ale na druhej strane, nedokázal by som sa svojho blahobytu vzdať. Miloval som svoju prácu. Vypĺňala mi všetok voľný čas. Žurnalistike som sa venoval od ukončenia vysokej školy. V posledných rokoch som písal recenzie o výtvarnom umení. Kristína bola pôrodná asistentka a k deťom asi mala podstatne bližšie ako ja, no napriek tomu, o nich nikdy nehovorila. Je zvláštne, že sme sa nikdy vážne nerozprávali, hoci som nenávidel hlboké rozhovory o zmysle života. Kristína mi bola dobrou spoločníčkou keď som práve nepracoval, alebo sa nudil. Keby odo mňa odišla, určite by som si našiel inú ženu. Rodičia ma po narodení dali do detského domova a od šiestich rokov ma vychovávala cudzia pani, ktorá si ma zobrala do opatery pre mňa, z neznámych dôvodov. Nikdy som sa jej na ne nepýtal a teraz už bolo neskoro, lebo bolo mŕtva. Neviem, či mám súrodencov, s nikým z rodiny som sa doposiaľ nestretol a asi ani nestretnem. O rodičoch neviem vôbec nič. Neviem kto sú, kde bývajú a či ešte žijú, ale ani ma to netrápi. Samozrejme v detstve a pri dospievaní som veľmi trpel, nenávidel som sa, rodičov a tlačil na moju pestúnku, aby mi prezradila aspoň ich mená, ale ona mlčala. Nakoniec som to vzdal a celé tie roky som žil v omamnom nevedomí. Za ten čas sa mi podarilo v sebe vybudovať klamlivú potrebu nezáujmu. Zanevrel som na svet, ľudí a žil som vo svojom priestore.

-                      Prepáčte...

Vyrušil ma hlas spolu sediaceho.

-                      Ide tento autobus do Trnavy?

jeho otázka ma zaskočila. Kúpil si lístok a nevie kam?

-                      Áno.

-                      Viete, nemám rád cestovanie, Vy áno?

pokrútil som hlavou.

-                      Idem konečne domov. Už sa teším na svoju rodinu.

Najbližších desať minút rozprával o rodine, svojich záujmoch a potom sa ma vypytoval na moju prácu, rodinu a záujmy.

-                      Máte manželku? Ste ženatý?

znervózňoval ma.

-                      Kde bývate a kde pracujete? Máte deti? Ja som mal syna, ale pred rokom zmizol. Polícia po ňom vyhlásila celoštátne pátranie, ale nenašli ho. Miloval som ho. Rád kreslil ako ja. Máte rád umenie? Ja ho milujem. Povedal som Vám, že kreslím? Dám Vám svoju vizitku.

do ruky mi vtisol žltý papierik. Bez záujmu som ho vložil do vrecka kabáta.

-                      Tak dovidenia. Som si istý, že sa ešte stretneme.

Povedal keď sme vystúpili z autobusu. Neodpovedal som, len som sa pousmial.

 

      Keď som na nasledujúci deň vstúpil do kancelárie, moju pozornosť upútala veľká obálka, ktorá ležala na stole. Zodvihol som ju a chvíľu som si ju skúmavo prezeral. Na zásielke stála adresa novinárskej firmy a nad ňou moje meno: Peter Schmidt. Chýbala však spätná adresa. S obálkou v rukách som vyšiel na chodbu a snažil som sa o nej niečo dozvedieť. Povedali mi, že šéf ráno prijal poštu a zaniesol mi obálku do kancelárie, napokon, robieva to každé ráno. Vrátil som sa do kancelárie, usadil sa za veľký stôl a rozlepil obálku. Vo vnútri bol papier formátu A4, na ktorom bola obyčajnou ceruzkou nakreslená žena s dieťaťom v náručí. Kresba bola celkom slušná, dobre vytieňovaná a jemné ťahy boli kompozične dobre zladené. Otáčal som tenký papier v rukách snažiac sa nájsť podpis, či akúkoľvek stopu po jej autorovi, ale bezvýsledne. Možno to bol omyl. Adresa firmy a moje meno boli vytlačené, takže obálka mohla byť zaslaná hocikým. Tvár ženy som Vôbec nepoznal. Bola svetlá, mala tmavé, do dvoch vrkočov spletené vlasy. Oči som nevidel, lebo hlavu mala sklonenú. Pozerala sa na dieťa, ktoré pokojne usmiate ležalo na jej rukách.

 

      Doma ma prebudila vôňa kávy, ktorá sa šírila z hrnčeka na stolíku pri mojej posteli. Pretrel som si oči a pozrel sa na hodiny. Bolo šesť hodín ráno. Odpil som si z kávy. Ešte celkom nevyhovovala môjmu gustu, preto som ju vrátil na stolík. Postavil som sa a v župane som prešiel do kuchyne.

-                      Dobré ráno, macko.

odzdravil som bez záujmu a sadol si za stôl. Vtom som si všimol na linke obálku.  

-                      Čo je to?

-                      To je pre teba.

-                      Od koho?

-                      Neviem. Nie je tam spiatočná adresa.

Rozlepil som papier a o chvíľu som v ruke držal ďalší obrázok ženy s dieťaťom v náručí. Tento krát bola jej hlava mierne naklonená nabok a oči opäť hľadeli na dieťa s neuveriteľnou blaženosťou. Obrázok bol priam ukážkovo vytieňovaný, ale tvár bola stále nejasná.

-                      To je krásne.

-                      Nevidíš v tom nič nebezpečné?

opýtal som sa nie príliš presvedčivo.

-                      Vôbec nie. Veď je to milé.

-                      Ale, kto mi to posiela a čo odo mňa chce?

-                      Možno je to od toho pána, o ktorom si mi rozprával.

ponúkla mi moju domnienku. Jej úsmev pohasol a zrazu sa mi zdala trochu smutná.

-                      Aj mne to napadlo, ale ak je to on, o čo mu ide? A prečo na obálku nenapísal spätnú adresu, alebo aspoň svoje meno?

pokrčila plecami a mlčala. Odpila si z kávy a kyslo sa zatvárila.

-                      Takže ani ty mi to nevieš vysvetliť.

-                      Nie. Nemám ani potuchy. Hovoril si o tom ešte s niekým?

-                      A s kým by som...

na to sa postavila, zodvihla šálku a uložila ju do dresu.

-                      Musím už ísť. Netráp sa nad tým.

 

      Sklonil som hlavu nad kresbu a na pár sekúnd som sa vnoril do jemných línií. Kristína ma letmo pobozkala na líce a o chvíľu po nej v miestnosti zostala len magnóliová vôňa. Bola veľmi milá, i keď svojim spôsobom smutná a uzatvorená. Nemala veľa kamarátok, stretávala sa s nimi len veľmi zriedkakedy. Bola to krásna vysoká a štíhla žena, mala svetlú pokožku, krásne tmavé oči, vytvarované červené pery, dlhší, úzky nos, vysoké lícne kosti a dlhé husté tmavé vlasy. Ja som bol pri nej veľmi nevýrazný. Som nižšej silnejšej postavy, mám malú hlavu, kučeravé svetlé vlasy, malé modré oči, nenápadný nos a úzke pery. Ale predsa na mne niečo našla, hoci som nikdy neprišiel na to, čo to je a keď som sa jej na to opýtal, iba sa zasmiala. Pohľadom som zablúdil k hodinkám. Celý život som trpel nedostatkom času. Okamžite som vyskočil zo stoličky a rýchlo som poukladal riady do dresu. Umyl som sa a vyletel som z bytu.

 

      Bolo neskoro večer keď som dopísal recenziu kubistického diela. Vzburcoval som všetku odvahu a schytil som obálku, ktorá na mňa od rána čakala pred dverami a vrátil sa s ňou k stolu. Obrazovka počítača mi ťahala oči, ale nedokázal som ju vypnúť, lebo som jej bol vďačný, že mi robila akú takú spoločnosť. Určite som zostal v celej budove sám. Spustil som súbor s pesničkami. Hudba nehrala nahlas, len jemne vypĺňala prázdnotu. Roztrhol som obálku a opäť som z nej vybral papier. Pri pohľade na obrázok sa mi srdce zbesilo rozbúchalo. Žene, ktorá stála vedľa muža držiac dieťa v náručí, chýbala hlava. Okamžite som chcel vypadnúť. Bolo mi zle z kancelárie, práce, mesta. Vypol som počítač. Prudko som sa postavil, až zatočila sa mi hlava. Cez plecia som si prehodil kabát a vykročil ku dverám. Bolo mi jedno, že kráčam v úplnej tme, túžil som rýchlo vypadnúť. Chodba nemala konca kraja. Mal som pocit, že kráčam hodinu. Konečne som sa dotackal k výťahu a privolal ho. Za chvíľu som vystúpil na prízemí. Všade bola tma.

 

      Dorazil som k domu a odomkol dvere. Byt bol tmavý a tichý. Kristína spala, alebo bola v práci. Poslepiačky som prešiel chodbou, otvoril dvere a vstúpil do spálne. Zažal som svetlo. Izba bola uprataná, ale niečo nebolo v poriadku. Tmavý nábytok podopieral steny, na ktorých sa odrážalo svetlo. Posteľ stála na pôvodnom mieste. Vtom som ju zbadal. Na zemi, vedľa postele ležala Kristína. Bezvládne som sa na ňu pozeral. V hlave mi hučalo, steny akoby sa rútili na mňa a priestor sa zužoval. Vedel som, že je mŕtva.  Začal som na ňu kričať. Neodpovedala. Podišiel som bližšie, naklonil som sa nad ňu a skúsil jej tep. Žiadny nemala. Bolo mi do plaču, ale nevedel som plakať. Nedokázal som sa pohnúť, moje telo akoby zomrelo s ňou. Ležala na zemi v župane, jej dlhé vlasy plávali po koberci, tvár mala snehovo bielu, pery zmodrané, oči červené a z nosa jej vytekal pramienok krvi. Bola mi odporná a zároveň som sa chcel do nej vnoriť. Mal som ju vôbec rád? Nebol to len zvyk? Mal som niekedy niekoho rád? Na stolíku pri hlave jej postele ležala prázdna fľaštička. Stála na papieri s načatou kresbou. Vedľa papiera boli ceruzky. To bola ona! To ona kreslila tie obrázky a potom mi ich posielala. Tak veľmi túžila po dieťati. Asi som to nakoniec pochopil. 

 

      Polícia potvrdila, že sa predávkovala práškami na spanie. Aké jednoduché a zároveň absurdné. Zomrela tým najbanálnejším a najjednoduchším spôsobom. Ale prečo?

---