Okamihy

Ani nevie ako dlho tu už sedí a neprítomne hľadí pred seba. Už ani nepremýšľa, len ráta pavúky po stenách. Jej byt je akýsi zanedbaný. Nieto divu. Sú to už tri týždne, čo mala naposledy chuť niečo robiť. A čo mala chuť vôbec žiť. S hlbokým povzdychom vstáva. Pristúpi k oknu. Vonku sa karmínovie krajina. Slnko sa schováva, akoby sa nechcelo na ňu ani dívať. Všetko okolo je krvavé. Priviera oči v snahe to nevidieť. Staré pánty na dverách, zastenali. Do izby vchádza vysoký , urastený chlap. Vyzerá dobre, pestovane. Boli časy , keď sa jej pri pohľade na neho triasli kolená. Teraz mu však nevenuje ani jeden pohľad. Akoby ani nejestvoval, akoby vôbec neprekročil prah jej súženia. Spýta sa ho, či si niečo zabudol. On nechápavo rozhodí rukami. V hlave jej rezonuje jeho rozpačitý hlas. Ibaže nedokáže vnímať , čo jej vraví. Cíti, ako jej slabne telo... nečudo, veď stratila veľa krvi. A kvety, ktoré jej vložil do rúk padajú k jej nohám. Zachytí ju vo svojom náruči , pobozká na čelo a nesie ju do postele. Drevená dlážka kvíli pod jeho rezkým krokom. Ona si neželá nič iné, len ho už nevidieť. Z oka jej vypadne posledná kvapka živej vody. Nežne ju uloží na lôžko, starostlivo poprikrýva. Zrazu sa ten urastený muž láme v kolenách. Kľačí, pri jej posteli a plače jej do dlaní. Prosí o odpustenie...a sľubuje ....Neskoro. Je neskoro na udobrovanie, neskoro na odpúšťanie, neskoro na nový začiatok. Život v nej zomrel.