Reason - 9. kapitola

Kapitola 9

Ani ráno nebol jeho prvou myšlienkou večerný incident. Pomaly sa postavil z postele, vychutnal si klasické ranné rituály dokonca v domove pobudol o čosi dlhšie ako zvyčajne. Do zadnej časti pozemku sa presunul až tesne predtým ako sa vybral do práce. Otvoril bránu a detailne si prezrel  jej vonkajšiu časť. To, že neprejavovala žiadne známky poškodenia ho  trocha prekvapilo. Nárazy, ktoré počul museli byť silné. To čo sa tam večer odohralo však pokladal za obyčajné vyčíňanie nejakých mladistvých grázlov. Keď si ešte raz spomenul na svoju prvú reakciu znova sa zabavil. Pripísal ju prílišného množstva skonzumovaného whisky a rumu. Do hlavy mu akurát nešla osoba pozorujúca jeho okno.    

V práci prišiel na iné myšlienky. Hoci narazil na kolegov, ktorých videl deň predtým na koncerte a počastoval sa s nimi patričným trápnym tichom, rozveselili ho dobré obchodné výsledky a to, že sa v novinách hádam prvý krát za posledný mesiac nedočítal o škandáloch v projekte, ktorý stvoril. Nálada sa mu nezmenila ani počas niekoľkohodinového sedenia nad spismi k prípadom, ktoré mal v ten deň schváliť. Musel to podstúpiť, kvôli iným povinnostiam totiž posledné dni túto činnosť zanedbával. Nebol tomu rád, chcel prípady uzatvárať tak rýchlo ako sa len dalo. Síce si to klienti nikdy neuvedomovali, schvaľovanie povolení pre ich prípady trvalo v skutočnosti oveľa kratšie ako doba dokiaľ im bol výsledok oznámený.

Podstatnú časť schvaľovacieho procesu trávil spis každého klienta na Félixovom stole. Hoci si to uvedomoval, nikdy neschvaľoval možnosť, že mu vedenie pridelí partnera, alebo aspoň zástupcu. Bolo to navrhované niekoľko krát, stále to padlo na jeho tvrdohlavosti a patrične povýšenému egu. Dôveroval stále len sebe samému. Na druhej strane však nebol sebec a na tom, aby sa každý prípad prešetril a rozhodol správne mu obzvlášť záležalo. Výčitky svedomia mal jedine z toho, že si v poslednom čase mnohokrát uvedomoval vedomú laxnosť jeho prístupu  k časovému horizontu šetrenia. Vedome si dával so svojim podpisom „načas“. Laxnosť však bola v súlade s ďalším z jeho súkromných pravidiel. Keď sa do Choice INC púšťal, zaprisahal sa, že sa veľkosťou projektu a jeho prelomovosťou nenechá vtiahnuť a uchráni od toho aj svoje okolie, udrží si odstup. Nechcel sa stať chodiacim otrokom svojich materiálnych potrieb, ani väzňom svojho ega. Takýchto individuí  stretával v práci dennodenne viac než dosť.

Prehrabávanie stoviek často aj zanedbaných a dokrkvaných listov na jeho stole prerušilo zvonenie telefónu. Nemal to rád, hoci svojim vekom patril medzi najmladší manažment projektu, v tomto sa pokladal za starú školu a uprednostňoval jednanie z očí do očí. Tento krát to však bola len sekretárka, ktorej hlas pre neho znamenal akýsi ostrovček pokoja, ponúkajúci číru istotu, ktorej nemal v poslednom čase v žiadnej oblasti života ani zďaleka dosť. Z digitálnej škatuľky sa ozvalo : „ Pán Sili, V čakárni sedí Dmitrij Vlech s ešte jedným pánom.“

„Dmitrij Vlech ?,“ spätnou otázkou naznačoval, že nevie o koho ide.

„Ošetrovateľ manželov Komratovcov.“

„Aha a kto je ten druhý džentlmen?,“ pre neho nezvyklým žargónom dával najavo, že má dnes dobrú náladu a neprekazí mu ju ani neočakávaná návšteva.

„Vzhľadom k tomu, že obaja páni neprišli v práve priateľskom duchu sa mi nepredstavil. Podľa toho o čom sa tí dvaja na gauči rozprávajú by som však povedala, že ide o právneho zástupcu pána Komratova, alebo oboch manželov,“  odpovedala sekretárka predpokladom. Ako sa neskôr ukázalo, správnym. Po chvíli k nej totiž zjavne solídnejší pán v saku a s kufríkom pristúpil a začal sa oháňať právnickou hantírkou použitou úplne mimo kontext, či drzosťou kompetentných, že ho nechávajú čakať tak dlho.


Jeho správanie však v konečnom dôsledku spôsobilo škodu jemu samému. „Ak sú páni netrpezliví, môžete im odkázať, že neohlásené návštevy kvôli časovej vyťaženosti neprijímam. Rád ich však vypočujem niekedy v priebehu budúceho týždňa,“ povedal Félix sekretárke a položil telefón.


Vedel, že to nepochopí ako drzosť a neobával sa ani o reakciu hostí. Bol zvyknutý na to, že jeho podriadení dokázali riešiť nepríjemné situácie s nadhľadom a tak, že to vyznelo seriózne.

Nič nenasvedčovalo tomu, že to bude tento krát inak. Asi tri hodiny strávil Félix čítaním spisov najrôznejších hrúbok, zvýrazňovaním viet, čítaním paragrafov z hrubých kníh uložených na policiach v jeho kancelárii aj rozhádzaných po pohovke, či dokonca na zemi.

 Hoci bol, čo sa týka práce veľkým pedantom, do svojej poriadkumilovnosti to nijako nepremietal. Tento malý paradox si uvedomoval aj on sám. Preto bol vďačný, že jeho recepčné nikomu nehovorili o tom, koľko času musia denne tráviť upratovaním šéfovej kancelárie a triedením materiálov do jeho políc.

 Na firemných večierkoch, či v spoločenských kuloároch projektu si mnoho ľudí rado vyklebetilo nejaké tie pikošky o prozaickej stránke fungovania ich oddelenia a práve preto si Félix cenil loajalitu a mlčanlivosť svojich podriadených. Nebol typom človeka, ktorý by vďaku dokázal prejavovať verbálne.  Svoju vďačnosť preukázal zamestnancom každý mesiac na výplatnej páske. Nielen on, ale aj oni samotní to pokladali za najideálnejšiu formu udržania harmónie na pracovisku.

Pracovný deň mu zbehol ani nevedel ako. Možno to bolo aj jeho náladou. Prešetril niekoľko menej významných prípadov a vydal štyri súhlasy na vykonanie zákroku. Nič nepodcenil, rovnako ako ľudský život si vážil aj smrť.


„Ďakujem pani, s Vami to dnes bola opäť hračka,“ lúčil sa cestou cez vrátnicu s recepčnou. Na tvári mu nechýbal úsmev a tak mu ho aj ona opätovala.

Pred východom z budovy počkal na svojho pridelenca. Každý z vyššieho manažmentu projektu bol totiž sprevádzaný bezpečnostným a komunikačným odborníkom. Ten nebol len klasickým osobným strážcom, ale aj poradcom v prípade, že by na dotyčného čakali zvedaví novinári, vyšetrovatelia, alebo ak by potreboval narýchlo sformulovať právne čisté vyjadrenie pre legislatívneho znalca, pokúšajúceho sa nachytať manažment na hruškách a chytiť sa tak hoci aj jedného nesprávne použitého slova.


Pred tým, ako bolo pridelenie aj právnej pomoci každému manažérovi schválené sa to ľuďom, ktorých sa dotýkalo zdalo až príliš pritiahnuté za vlasy. Za pravdu dali vedeniu až vtedy, keď sa na nich začali množiť akési právne útoky. Právni poradcovia konkurentov, či ľudia zaplatení spoločnosťami, ktorým ich biznis nie príliš voňal sa často aj pod vymyslenou identitou s falošnými zámienkami pokúšali od pracovníkov projektu získať informácie, ktoré by mohli pri niektorom z pokusov potopiť túto nepopulárnu loď zavážiť.

Félix však svoj doprovod využil len po jeho auto. Pôvodne mal v pláne prehodiť s ním zopár slov a zájsť s dotyčným do centra, kde chcel obrátiť nejaký ten pohárik. Napokon si to však rozmyslel a solídne oblečenému pánovi pri svojom aute vzdialenom asi tristo metrov od budovy spoločnosti  poďakoval. Ako vyššie postavený manažér mal možnosť odmietnuť túto formu pomoci, avšak bol povinný podpísať strážcovi príslušnú žiadosť.

Po krátkej formalite sa Félix vybral domov. Hoci si to nechcel priznať, jeho dobrá nálada utrpela na preplnených cestách a v zhone arogantne predbiehajúcich áut miernu ujmu. Okrem iného nebol práve najskúsenejším šoférom. Radšej využíval služby firemných šoférov. Z časti to bolo aj kvôli láske, ktorú prechovával k podvečerným, či večerným pohárikom.  Asi po hodine sa však dostal domov.




 Po otvorení brány diaľkovým ovládaním vcúval na svoj dvor, trocha nešikovne, takmer pri tom zachytil jeden zo stĺpov podopierajúcich letnú terasu jeho domu. Ešte pred tým ako vystúpil z auta opätovne zatlačil na jemne poškodený gombík diaľkového ovládania brány. Robil to podvedome. Nevedel prečo, no mal zvláštny pocit, necítil sa bezpečne.


Aj k vchodovým dverám sa posunul s pre neho nezvykle rýchlym krokom. Po odsunutí letnej sieťky proti hmyzu spred dverí, ktorú kvôli svojej lenivosti nedokázal odstrániť ani v priebehu polovice jesene sa jeho podvedomé obavy zhmotnili. Hoci bezpečnostné dvere, ktoré mu nechali namontovať ľudia z bezpečnostného programu firmy neprejavovali žiadne známky poškodenia, boli pootvorené. Okamžite sa prejavila jeho sčasti rozumná, sčasti paranoidná povaha . Nehral sa na hrdinu, nerozhodol sa ako filmový hrdina vojsť a s palicou v ruke pátrať po narušiteľovi.


Na prvý pohľad zbabelo, no v skutočnosti obozretne obrátil pohľad za svoj chrbát a rýchlym krokom sa vrátil spať k svojmu autu. Keď v ňom sedel zamkol centrálne zámky a bez váhania vytočil číslo polície. Keď sa však z telefónu ozval operátor, po chvíľke trápneho ticha položil. Aj v napätej situácii dobre vedel, že článok o policajnej návšteve u jedného z hlavných predstaviteľov Choice Inc by v súčasnej situácii nevyvolala práve najlepšiu a pre firmu žiadanú publicitu.

Po chvíľke si spomenul na firemnú bezpečnostnú službu a v telefónnom menu vyhľadal číslo na pracovníka, ktorému pred hodinou podpísal súhlas s tým, že sa o seba večer postará sám. Hovor netrval viac ako minútu a bezpečnostný pracovník bol už na ceste k jeho domu. Na jeho odporúčanie Félix s autom vycúval na ulicu. Nie ďaleko od domu, aby mal prehľad o prípadnom pohybe v jeho okolí, nie blízko, aby zamedzil prípadnému nebezpečenstvu.

Približne o dvadsať minút vedľa neho zaparkovali dve autá, z ktorých vystúpilo dohromady sedem ozbrojených mužov. Jedného z nich spoznal – bol to ten, ktorého videl pred hodinou a pol a ktorému telefonoval. Vážne vyzerajúci strážnik mu gestom a mimikou naznačil, aby ostal v aute. Celá skupina sa posunula do dvora Félixovho domu. Jeden z mužov ostal stáť pri vstupnej bráne, ďalší sa posunul do zadnej časti pozemku k bráne na záhrade jeden sa postavil pred vchodové dvere a zvyšní štyria so zbraňami v rukách posunuli otvorené dvere, následne vošli do budovy.  

Celá prehliadka domu trvala približne desať minút. Po nej mávol jeden z chlapov na Félixa, naznačil mu, že je situácia a môže sa k domu priblížiť. Spravil tak s hromžením, keďže si uvedomil, že celé divadlo neušlo zvedavým susedom postávajúcim pri svojich bránach. „Situácia je bezpečná,“ prihovoril sa mu bezpečnostný pracovník. „Je to zvláštne, ale cez vchodové dvere sa niekto dostal bez toho, aby použil násilie. Ako iste viete dvere vášho domu sme inštalovali my. Keďže dobre poznáme štruktúru ich zabezpečenia vieme aj to, že pre bežného zlodeja by bolo ich otvorenie nereálne. Musel to spraviť profesionál, a čo je horšie, niekto kto pozná nami používanú technológiu. Doposiaľ sme si mysleli, že sme jediní v Strednej Európe.“

Félix sa však nad tým, čo mu vysvetľoval nezamýšľal. „A čo zmizlo?,“ pýtal sa zvedavo.

„Nič čo by sa dalo rozpoznať. Avšak prirodzene nepoznáme Váš majetok, jeho usporiadanie. Najlepšie bude ak si to prezriete sám.“

„Nie je to zvláštne? Kvôli čomu by sa ku mne vlúpal profesionál, keď nemal v pláne nič zobrať?“

„Možno hľadal nejaké dokumenty..“

„Nemyslím si. O to sa už v minulosti viackrát pokúsili a každému ďalšiemu potenciálnemu záujemcovi musí byť predsa jasné, že si na to od vtedy dávam pozor a domov neberiem žiadne závažné materiály.“

Vysoký muž v čiernom potom len zalomil rukami a zdvihol ramená na znak toho, že tomu tiež celkom nerozumie.

„Tak sa teda poďme pozrieť, či predsa niečo nevzali..,“ povedal Félix a pohol sa k dverám. Ďalší z mužov ho však zastavil „Na to budete mať čas zajtra. Situácia je bezpečná, avšak dom by sme radi preverili detailnejšie. Keďže šlo o skutočných profesionálov, mali by sme byť ostražití.“

Félixovi sa to prirodzene nepáčilo. Celá predstava pohodového večera mu padla. Všetky okolnosti vlámania mu začínali byť ľahostajné, do popredia sa čoraz viac dostávala únava a potreba relaxu. Ani predstava narušenia jeho súkromia, chlapov prezerajúcich jeho osobné veci mu príliš nevoňala. „A čo mám teda robiť, veď je skoro noc. Na pohovke v práci sa mi nechce spať,  pustite ma aspoň, aby som si vzal nejaké osobné veci, šatstvo na zajtra.“

To nie je potrebné, už sme Vám objednali apartmán v hoteli Prestige. Máte tam všetko potrebné. Z Vašej požičovne oblekov sme objednali ten, ktorý využívate najčastejšie. Bude Vás tam čakať. Rovnako ako dobrá večera.“

„Dobre teda, ale ráno už prídem do svojho domu, aj keby ma v ňom mala čakať plastická trhavina,“ odvetil trocha namosúrene Félix no podaním ruky dal najavo, že chlácholivé slova akceptuje. Sadol do auta a o dve hodiny už spal najedený, vychystaný na druhý deň, so spokojným výrazom v tvári, ako keby sa ani nič zvláštne v tento podivný večer nestalo.