Večný Obchod

V podstate moja prvá dokončená poviedka. Už je pár mesiacov stará.

 

Farby, zvuky, hlasy a tváre sa otáčajú vo víre okolo mňa a sťahujú ma dnu. Svetlo preniklo cez smaragdovú oblohu nad vírom, a ja som si len teraz všimol, aká tam dovtedy bola tma. Vír spomaľoval a klesal k žltej zemi. Svetlo silnelo a smaragdovosti ubúdalo, pričom už som sa krútil iba ja sám, tesne nad tou žlťou zemou. Krútenie ustalo a ja som sa zrazu začal dusiť, metať keď som sa zo všetkých síl snažil neotvoriť oči. Vedel som síce, že nemôžem vzdorovať dlho, ale za každú cenu som nechcel uvidieť to, čo som spôsobil. 

--

Pach rýb, smrad žobrákov, výkriky a žblnkot mora sprevádza moje kroky po tomto pochybnom prístave. Zamierim na mólo s loďou, ktorá vyzerá, že vydrží viac ako ideálne podmienky. Na mole stoji nižší muž s hustými blond vlasmi, tmavšou pokožkou a otrhanými šatami, ktoré určite kedysi boli nóbl.

--

Otvoril som oči a oslepilo ma slnko, no vzápätí ma akýsi krč prevrátil na brucho a začal som prskať vodu. Pri každom vyprsknutí som si do úst však nabral plno piesku, ktorý sa mi snažil zalepiť celé ústa a tak som sa skúsil otočiť na bok, lenže moje telo akoby rozhodlo, že sa bude otáčať iba po 180 stupňoch. Metal som sa teda zo strany na stranu a vypľúval vodu s pieskom, pričom som si niekedy omylom do úst nabral tak za hrsť piesku. Myslím, že by sa to dalo prirovnať k miešačke na cement. Chvíľu som úporne bojoval so svojim telom, ale sily a vôľa ma za veľmi krátky čas opustili, tak som to ponechal na zotrvačnosť. 

--

Muž spočiatku moje otázky ignoruje tak, že kričí na svojich námorníkov ešte hlasnejšie. Povzdychnem si, z náprsného vnútorného vrecka vytiahnem mešec a jemne ním zaštrngám. Muž spozornie, otočí sa a doširoka sa usmeje, pričom odhalí zopár medzier v inak žltom chrupe.

--

Uplynulo už par minút odvtedy čo som otvoril oči a precitol, z toľkého metania a prehadzovania som si už vydlabal jamu okolo seba. Posledný krát mnou trhlo, z môjho vnútra vyvrhlo poslednú hrču mokrého piesku, mojim telom prebehol posledný kŕč a konečne som sa nadýchol. 

-- 

Cítim, ako sa loď kolíše na vlnách, slaný morsky vzduch mi šľahá do tvare a ja stojím na prove lode pričom sledujem obzor, na ktorom sa začína črtať zem. 

-- 

Dychčal som dobrých 5 minút, kým som sa upokojil. Posadil som sa a poobzeral dookola, keď som zbadal to, čo som do teraz nevidel, to čo som nechcel vidieť, to čo som zapríčinil. 

--

Poludňajšie slnko mi svieti do tvare, takže si cloním pravou rukou, aby som lepšie rozoznal zem na obzore, no stále sa zdá pustá a neobývaná. Po kúsku žlto-bielej nasleduje val zelenej, ktorý siaha určite až dakam hlboko do vnútrozemia. Koniec koncov, ta zem vyzerá ako všetky ostatne v tomto prekliatom mori. 

-- 

Ležal som na pláži, a momentálne pokojne more vyplavovalo tela na pláž okolo mňa. Trosky, látka a rôzny biologický materiál ležal vyvrhnutý okolo mňa. To, čo sa stalo bolo až príliš reálne, priveľmi ma to zahŕňalo a vyplavovalo na povrch dlho potláčaný hlas svedomia. Všetci ľudia, všetky tie tvare čo som poznal teraz ležia pohodené a skrútené okolo mňa. A všetci tí ľudia okolo mňa majú jednu vec spoločnú; mňa, ich koniec, ich záhuba a to všetko len kvôli mojej demencii, strachu, hanbe a naivite.

Prechádzam sa po palube, obzerám sa dookola, sledujem oblohu ako sa zrazu zaťahuje po dvoch dňoch modrej oblohy bez obláčiku, sledujem rýchlosť a nie som si istý, či tento koráb naozaj spomaľuje. Začínam byt nervózny.

--

Chcel som tam zostať ležať a čakať na to čo určite príde. No nemohol som sa len tak váľať medzi tým všetkým čo tam bolo. S vynaložením značného úsilia som sa otočil na brucho, zdvihol na kolená a lakte, potom len kolená. Zhlboka som sa nadýchol pričom mi vlasy povievali v jemnom vánku. Zavrel som oči, otvoril ich a postavil sa.

--

Pevnejšie sa zaviniem do kabátu, vytiahnem šatku a omotám si ju okolo krku. Chladný vietor si však nájde cestu aj cez všetko moje oblečenie, a tak sa sprevádzaný jemným dažďom pomaly poberiem ku svojej kajute.

--

Prešiel som len pár krokov, keď som zbadal známu tvár, ktorá však teraz bola skrútená od bolesti. Pri tomto pohľade mi zovrelo srdce a piesok sa opäť stretol s mojimi kolenami. Nahmatal som vedľa seba dosku a cely som sa do nej zaprel. Za protestného chrupčania som sa zdvihol z piesočnatej zemi a začal klásť jednu nohu pred druhu. Nezniesol som však ten pohľad, tak som zavrel oči a len sa naslepo plahočil cez piesok, ktorý sa mi lepil na bosé nohy a nepodopieral moje kroky tak, ako môže človek čakať napríklad od kameňa. Bol to piesok, čo robil z kráčania plahočenie.

--

Slabo ma niečo nadhodí a šmarí o sťažeň. Zastonám a pokúšam sa zdvihnúť, pričom si všimnem námorníkov, ako sa pokúšajú zachytiť a vyhnúť sa pádu do hlbín tmavého a rozbúreného mora. Usúdim, že po ležiačky mam menší odpor a začnem sa plaziť. Zazriem blesk.

--

Pod nohami som zacítil pevnejšiu zem a okolo obnažených členkov jemné šteklenie. Cez zavreté viečka som videl akúsi svetlo zelenú hmlu a moje kolená začali rozrážať niečo ľahké, pričom sa ozýval šušťavý zvuk. Moje chvíľkové rozplývanie sa nad trávou však narušilo niečo tvrdé.

--

Ozve sa rana, akoby sa trhala obloha. Zľaknem sa a vietor zdvihne moje premočené a obité telo z paluby a šmarí ma do zábradlia, ktoré zlovestne zachrupčí.

--

Zistil som, že ležím v mäkkej tráve a čelo mi pulzuje bolesťou. Od tejto chvíle som nenávidel palmy. Zasraté dreviny, o ktoré si môžeš akurát tak rozbiť hlavu. Po par minútach ležania v mäkkej tráve som sa, preklínajúc palmy, postavil. Keďže to už všetko ležalo za mnou, otvoril som oči a rozkráčal sa hlbšie do vnútrozemia.

--

Zábradlie zaúpelo a zastonalo. Rozmýšľam, či by nebolo lepšie vydať sa na milosť moru.

--

Hlavou mi prebehla myšlienka, pochybnosť vyslaná svedomím. Snažil som sa ju zatlačiť do najtmavších hlbín môjho mozgu, no neuvedomoval som si, že práve tam už roky čakajú na svoju príležitosť myšlienky, výčitky a názory ostatných. Keď som sa pokúsil najnovšiu výčitku zatlačiť, otvoril som pomyslenú bránu a ony sa vyrojili ako roj smrtiacich včiel.

 

Vietor však ustane, ale vzápätí znovu naberie na sile a zmení smer. Preletím cez palubu, pričom rozrážam kvapky dažďa, ktorý neustáva, ba silnie.

--

S žalostným výkrikom som padol na kolena a tvar mokru od slz som zaboril do pieskom pokrytých dlani. Vzlykal som, skuvíňal a fňukal, pričom kolena sa mi roztriasli a celý som sa nadhadzoval. Hodil som sa do tej mäkkej trávy a búchal päsťami do zeme. Ústa sa mi pohybovali a vychádzali z nich rôzne slová ospravedlňovania, slova ľútosti a hnevu. Vytrhoval som trávu, mokru od mojich slz, v hustých chumáčoch a rozhadzoval okolo mňa.

--

Ďalšie hrôzostrašné zapraskanie, no tentoraz som to ja, prerážajúci stenu kajuty a v tom všeobecnom zmätku vidím poletovať triesky okolo mňa. Dopadnem na klzkú vŕzgajúcu podlahu. Vyrazí mi to dych.

-- 

Po istom časovom úseku sa mi podarilo zatlačiť všetky výčitky na ich vyhriate miestečko v hĺbke mojej mysle. Už ani neviem po koľký krát som sa zdvihol zo zeme, pričom každý ďalší krát to bolo len horšie. Prenikol som teda hlbšie do džungle, pričom ma obklopili liany, stromy a rastliny všetkých tvarov, veľkostí a vôní. Cítil som sa spotene a vlhko, ale nebolo to tým, že som len pred krátkym časom vyliezol z mora. Musela tam byt snáď sto percentná vlhkosť, div, že som nezačal plávať.

--

Cez otvor, ktorý som pred chvíľou vyrobil sledujem, ako von zúri búrka. Nevládzem sa postaviť a tak len ležím. Zem sa nakloní a mňa zošmykne na pravú stranu kajuty. Zrazu sa nakloní premenu doľava, pričom zočím čo sa deje von.

--

Jemné lúče svetla, ktoré sa dostali cez zelenú oblohu nad mnou sami nabrali zelený odtieň. Cele to tam bolo príliš zelené, aj chrobáky čo sa plazili po podivne skrútených stromoch, taktiež pavúky, ktoré sa na mňa spúšťali zo svojich stanovíšť. Jednou z mála výnimiek boli opice, ktoré si veselo škriekali a hopsali so svojim hnedým telom zo stromu na strom. Po pár desiatkach metrov a kope rozmliaždených pavúkov a hmyzu som zastal na okraji čistinky. Biele kamene so zaujímavými rytinami ležali pováľané a rozbite na čistinke.

--

Silný záblesk bledomodrého svetla na moment osvetlí palubu, pričom zbadám siluety rôzne pokrútených námorníkov. Záblesk pominie, ale zanechá na mojej sietnici veľmi trvácni svetelný obraz.

--

Podišiel som bližšie. V samom strede čistinky, kde ležal ostrovček originálneho žltého svetla, ktorý prenikal cez malú štrbinu v bujarých korunách okolitých stromov a paliem. Tráva vysoká skoro po moje kolena zahaľovala väčšinu z tých zvláštnych bielych kameňov. Sledoval som ich stopu vedúcu ku stredu čistinky. Pripadalo mi to ako nejaký prastarý chodník, na ktorom sa niekto príliš nadrel nato, aby to bol len obyčajný chodník. Musel to byt nejaký obradný, alebo okrasný chodník.

Zastavil som a zadíval sa pred seba, kde sa chodník dvíhal do plošinky a potom sa rozchádzal do zvyšných svetových strán. V každom rohu tejto machom obrastenej plošinky sa týčil stĺp, každý vo svojej miere deformácie.

 

Uši mi naplní treskot, praskot, rev, krik a iné zvuky pohromy. Drevo po mojej pravici zreve a uvoľní cestu hektolitrom nedočkavej a spenenej vody. Prúd mrazivej vody moje otupene telo pomaly ani nezaregistruje, ale zdvihne ma to do vzduch tak či tak.

--

Po dvoch stĺpoch sa tiahla nejaká tropická obdoba brečtanu, kým tretí sa týčil do výšky dvoch metrov, čo bolo asi o pol metra viac ako prvý a asi o meter vyššie než druhý. Štvrtý stĺp však zaberal najväčšiu plochu, lebo ležal rozváľaný okolo. Zastal som uprostred plošiny a zo tri krát sa otočil dookola. Všade bola džungľa, všade to vyzeralo rovnako, mohol som si vybrať ktorýkoľvek smer, vybrať sa po hocakej ceste, unikať týždne, mesiace ba aj stáročia, no ten prekliaty svet by aj tak pokojne počkal so svojim koncom a vyčkával by, kedy sa vzdám. Odrazu som všetko vedel, vlastne som to vedel skoro cely čas, no nechcel som si to pripustiť.

--

Slaná a chladná voda rozdrví zvyšok namáhaného dreva, ktoré len pred nedávnom tvorilo kajutu. Zmietam sa pod hladinou a metám rukami a nohami okolo seba. Sebecky mozog si z pľúc vytiahne posledný kyslík a moje pohyby ustanú.

--

Je zvláštne, ako rýchlo sa dokáže stav ľudskej mysle zmeniť. Alebo som možno len taký náladový typ. Tak či tak som sa zmenil už spomínanou rýchlosťou na bezvládnu depresívnu kôpku a trhal mach z tej plošiny. Potreboval som obviniť niekoho iného okrem seba, aby som nezošalel, ukázať na niekoho prstom a zrevať skákajúcim hlasom človeka, ktorý je na pokraji zrútenia, potreboval som zvresknúť "TY! ZA VSETKO MOZES TY!". Na blízku však nebol nikto, koho by moje slová aspoň trocha rozrušili. Pustil som sa teda do ďalšej zúfalej akcie. Skúsil som vynadať tej plošine a tomu sýtozelenému mach.

--

Moja myseľ sa začne točiť v malých kruhoch, ktoré sa postupne zväčšujú, menia farbu z modrej na žltú, zo žltej do tmavo červenej. Nachvíľu zastaví a ja vykuknem cez okienko zvnútra mojej mysle. Ozve sa smiech.

--

Vrieskal som určite strašne silno a dlho. Upokojil som sa asi v 10 minútovom procese dychčania a vykrikovania nesúvislých nadávok, urážok a výčitiek. Pretočil som sa na chrbát a slnko mi veselo zasvietilo do tvare. Ja som však veselý nebol. Prepadal som sa hlbšie do bahna depresii, ak to bolo vôbec ešte možné. Pomaly som začal v hlave zvažovať svoje možnosti. Musel som však niekoľko krát začať od znova, lebo mi myšlienky zablúdili v tom bahne depresii a prestal som sa koncentrovať. Onedlho som svoje výpočty dokončil, veru, nemal som toho moc na výber. Dospel som k rozhodnutiu.

--

Smiech je ohlušujúci a extrémne škodoradostný. Znie tak trocha  diabolsky. Vyzerá tak aj jeho majiteľ. Kreatúra predo mnou stojí v tmavočervenom rotujúcom tuneli. Namiesto nôh jej z pása visí akási potrhaná čierna sukňa z pod ktorej sa vynára dym. Upriem oči vyššie.

 

 

 

 

 

 

 

Rukou som siahol do pravého zadného vrecka na mojich zúbožených nohaviciach. Vytiahol som čiernu hebkú latku, upletenú snáď z temnoty samotnej. Po tom všetkom čo som prežil sa jej nič nestalo a ani nemohlo. Rozprestrel som ju na tej bielej plošine, teraz pokrytej skôr hlinou ako machom. Prebodol ma akýsi chlad a cele moje okolie nabralo viac modro-šedí odtieň. Lúče slnka, ktoré dopadli na látku s tichým zasyčaním mizli. Uprostred dňa a leta slnko potemnelo a teplota okolo mňa poklesla snáď na bod mrazu. Roztrasenými rukami som siahol do ľavého zadného vrecka a skrehnutými prstami som uchopil akúsi desať centimetrov dlhú kriedu, ktorá bola zatočená do špárali.

--

Nad opaskom vybíjanom klincami ma svalnatú hruď pokrytú drsnou kožou. Ľavé dve ruky zvierajú trojzubec, pričom pravá horná mi zlovestne máva a pravá dolná zviera akýsi zvitok.

--

Za zvuku klepúcich zubov som priložil kriedu na temnú látku a pokúsil sa začať písať. Nevedel som však čo som chcel napísať. Hlavou mi prebehla bláznivá myšlienka a pokúsil som sa zahodiť kriedu a zbaliť látku. Krieda mi primrzla k ruke a koža okolo nej už bola ľadovo modrá a látka sa ani len nepohla. Vtom sa znova ozval ten smiech, hlasný, škodoradostný, tajomne temný smiech. Krk mi už musel zamrznúť v polohe, v akej bol pred pár minútami, lebo som sa pokúsil otočiť dookola, ale nešlo to. Posledne teplo a energiu som vynaložil na zdvihnutie kriedy a začal písať. Slova sa ozývali v mojej hlave zrazu sami od seba. Voľne si tam poletovali a hrnuli sa mi na jazyk a ruku. Vždy keď som napísal písmeno, ľadovo modra inovať, ktorou som písal vzplanula, zažiarila a zo syčaním sa vyparila.

--

Rohatá hlava sa víťazoslávne uškŕňa, rozvinie zvitok a pomaly po ňom poklepe. Zvitok schová nevedno kam a namiesto neho vytiahne akúsi vlniacu sa bublinu. Je skoro úplne priesvitná a trocha pripomína vodu. Démon sa načiahne a bublinu mi narve do úst a nosa. Cítim sa ako balón, ktorý práve niekto nafúkol. Démon sa vyparí, tunel sa divoko roztočí a zmení farbu na smaragdovú.

--

S každým písmenom, ktoré dopíšem sa svet okolo mňa zohreje. Muselo už byt aspoň štyridsať stupňov, ale mne bolo momentálne celkom prijemne teplo. Rozmŕzal som totiž ešte. Studené kvapky zmiešané s mojim slaným potom dopadali na latku. Ale vlastne nedopadali, lebo keď sa dostali asi desať centimetrov nad latku, rozpŕchli sa na strany a stiekli do trávy. Bol som cely mokrý od roztopenej vody, ale hlavne od potu. Teplota musela stúpnuť aspoň o ďalších desať stupňov. Obloha akoby krvácala, z rôznych miest na oblohe vytekala červenooranžová farba a zafarbovala klasickú modrú. Písal som stále ďalej a krieda sa teraz pre zmenu nalepila na moju ruku. Teplota stúpala a okraje pralesa sa zuhoľnatené váľali po zemi. Napísal som bodku. Krieda vzbĺkla. Latka sa začervenala a vo víre sa roztočila okolo mňa. Postupne sa menila na oheň a pohlcovala okolie. Cele moje zorné pole sa podivne krútilo a rozmazávalo. Pokožka mi bublala. Ohnivý vír ma zabalil a mne do mysle vyrazili slova, ktoré som síce písal, ale neuvedomoval som si to. Slova zneli: "Vyhral si. Znova". Vtom som si uvedomil, že ich počujem predo mnou, lenže tie zneli: "Vyhral som. Znova". Obklopoval ma ohnivý tunel a démon predo mnou sa škeril ešte viac ako naposledy. Prerátaval som si všetky naše stretnutia, keď prehovoril jeho škrekľavý hlas: "Nikto nevydrží nekonečne. Koľká irónia, že? Nikto nevydrží žiť nesmrteľne donekonečna."

Nasledoval ďalší smiech. Koza mi už dávno popukala a zatvrdla a teraz sa z nej prasi a práchnivie. Neodpovedám. Nemôžem ani hovoriť, ale ani nie je nič, čo by mohlo byt povedané a stalo by to za to. "Takže?" preruší moje prehriate myšlienky. "Už nie. Prosím" odpovedám. "Musím povedať, že si vydržal veľmi dlho. Bol si zbabelí, lebo nikto s aspoň trocha hrdosti, by nenechal trpieť ostatných za seba tak dlho". Padnem na pomyslenú dlážku hlavou napred a rozpadnem sa. Moja voľne poletujúca myseľ zachytí ešte slova "Ešte je jedna vec, čo musíš urobiť".

V diaľke vidím útes vytŕčajúci nad rozbúrené more. Je zamračené a fúka silný vietor. Letím. Približujem sa. Útes je už len pár desiatok metrov predo mnou. Stoja tam ľudia, asi tak štyria. Presne štyria, pomyslím si ,keď je útes už len pár metrov od mňa. Traja stoja ďalej od úzkeho cípu a ten štvrtý... To som ja. Ja len asi o šestnásť rokov mladší a na smrť vydesený. Vtom si všimnem, že na postavách je niečo zvláštne. Niečo čo ich odlišuje od okolia. Postavy, vrátané mňa, sú mierne priehľadné a ich farby veľmi tmavé a akoby ich rozfúkaval vietor. Zastanem len dva metre od miesta diania a vidím, ako prostredný ozbrojený muž postúpi dopredu a chystá sa ma skopnúť dolu, mňa na móle. Vtom sa však ja vo vzduchu rozbehnem nedobrovoľne dopredu a cez moje vyplašené hnedé oči vojdem do seba.

--

Do hrude ma zasiahne noha, vyrazí mi dych a pošle ma na niekoľko sekundový pád. Tento pád však trvá oveľa dlhšie, alebo to len tak vnímam. Vedľa mňa sa sformuje meč a prebodne ma. Vykríknem a krv vyprskne do okolitého priestoru. Vzduch okolo mňa sa prehrial a vzbĺkol. Zvriesknem a oheň sa mi dostane do úst a tak sa len v kŕčoch zmietam. Stále krvácam a stále horím, keď pocítim omamný pocit a chystám sa zamdlieť, no zvyšná bolesť to nedovolí. Začnem sa topiť. Vo vzduchu. Nedokážem za nadýchnuť ale neodpadnem. "Stalo to zato?" ozve sa škodoradostný hlas pri mojom uchu. Otočím zapálenú hlavu a uvidím démona ako sa smeje. Rozplynie sa a ja narazím. Nabral som vysokú rýchlosť a už ani voda mi nepomôže. Roztrhlo ma na niekoľko horiacich častí a tie sa ponorili do vody. 

--

Démon sa uškrnie, roztrhne pergamen, ktorý znovu vytiahol a podíde ku môjmu rozpadnutému telu, kde teraz stoji bledý duch a prebodne ma trojzubcom. Akési ťažké okovy zo mňa opadnú a ja sa rozplyniem. Vznášam sa a užívam si dokonalú voľnosť a roky len tak plynu.

--

Zrazu predo mnou leží mladá žena, ktorej trčí z brucha kopia a zdvihne hlavu: "Nie... Ja nechcem... Prosím... Ja musím žiť!". Najprv sa zmätene poobzerám. Nachádzam sa v tmavočervenom rotujúcom tuneli. Uškrniem sa a dvomi ľavými rukami rozviniem pergamen: "Ale samozrejme, že nemusíš umrieť..."  

 

---