Krátka Druhá

Ďalšia, z mojich krátkych poviedok.

 

 

Už sú tu. Som posledný. Už nič moje nemá cenu. Všetko je preč. Je koniec. 

Odvrátim sa od presklenej steny a formujúcou sa búrkou za ňou, vyjdem z izby a zídem po pravom schodisku, pokrytom červeným kobercom. Prejdem cez veľkolepo navrhnutú sálu, plnú mramoru a zlata.

 

Čo som vlastne robil celý život? To čo oni. 

Ale teraz sú preč. 

To aj ja, lenže to sa ešte deje. 

Však uteč, stále môžeš. 

Akú by to malo cenu?

Máš predsa majetky, peniaze, nehnuteľnosti!

Ja už nemám nič.

Prečo si to robil celé tie roky potom??!!

Neviem.

Si slabý, tak sa vzdaj.

Nie, ešte nie.

 

Sirény už sú blízko, počujem ich aj v svojej hlave. Viem si predstaviť, ako tí páprdi vystupujú z ich modro červených áut a vyťahujú megafóny. Prejdem cez portálové dvere, originál, prinesené z akejsi gotickej stavby. Vojdem nimi do miestnosti s vysokým stropom, kópiou Štefansdómu s vysokými farebnými oknami a orgánom, pokrývajúcim celú zadnú stenu. Svetlo do miestnosti prináša umelé osvetlenie spoza okien, keďže tento dóm sa nachádza v zemi, pod tým mramorovým sídlom.

 

Už ma vyzývajú.

Tak ich zabi.

A čo z toho?

Budeš môcť utiecť.

Už sme tu zase. 

Tak sa vzdaj! Úbožiak!

Nie, ešte nie.

 

Vykročím k orgánu. Určite už 'počítajú do troch'. Pri orgáne zastanem, zhodím zo seba ten predražený huňatý kabátik a odsuniem stoličku.

 

Teraz ideš hrať? Teraz?!

Áno.

A čo potom?

Kedy potom?

 

Stlačím kláves a ozve sa vysoký tón. Držím ho. Potom ho pustím. Počujem výbuch. Aj streľbu. Začnem hrať. Udrie blesk. Zvuky konca neustávajú. Hrám hlasnejšie. Ešte hlasnejšie. Tóny píšťal sa miešajú s treskotom trieštiaceho sa mramoru. Vzápätí to však pominulo. Bolo ticho. Celý sa chvejem, ale ja hrávať neprestávam. Finálna explózia roztrhá zadnú časť haly a naplní miestnosť ohňom. Všetkými desiatimi pustím orgán. Dohral som. Skončil som. Koniec. Kurva. Amen.

 

---