Biely koniec

Socha nejakého novovekého dobyvateľa ležala rozváľaná po dláždenom kamennom námestí, poznačeného zubom času a zvetrávania. Zopár trsov trávy prerážalo cez popraskané kamenné kachličky a povievali v jemnom vetre a veľké žlté slnko povzbudzovalo ich fotosyntézu.
Osamelá postava v starom koženom kabáte sedela opretá o podstavec sochy, obrastený mierne zoschnutým brečtanom. Kabát bol zašívaný a zaplátaný tak nespočetne veľa krát, že sa už nedala rozoznať pôvodná matéria a farba. Bol to muž, mal čierne, po plecia dlhé vlasy. Mastné, špinavé a padali mu do tmavo hnedých očí. Pravú nohu mal položenú na ľavej a drsnou vychudnutou rukou si z brady vyťahoval niekoľko týždňovú špinu. Druhov rukou zvieral svoju podomácky upravenú zbraň. Klincovačku.

Námestie bolo obkolesené krátkym úsekom hnedej zeme za ktorým nasledovali budovy a domy v rozličných štádiách chátrania. Všetky tieto stavby však boli opustené, holé, betónové kostry, zvyšky, ktoré ešte nepodľahli rozkladu. Tu i tam bola kamenná konštrukcia obrastená už spomínaným brečtanom, zo striech viseli liany a na rozličných miestach rástli rôzne trávy. Vnútri týchto ruín zostali pozostatky provizórnych príbytkov, posledné odkazy ľudí, ktorí už nedokázali zniesť novú tvár sveta, ktorá nahradila svet, ktorý poznali.
Muž zdvihol hlavu a na pár krátkych chvíľ sa započúval. Po tvári sa mu mihol krátky úsmev a ďalej si užíval jarné slnko a chladivý vánok. Niečo guľaté a chlpaté sa mu obtrelo o stehno a niečo jemne placlo o zem. Muž si prestal čistiť bradu a vystretú ruku s roztvorenou dlaňou položil na zem, v momente mu po nej ladne vybehla hnedá mačka s bielimy fľakmi a uvelebila sa mu v lone. Zľahka ju poškrabal za ušami a zodvihol jej najnovší úlovok. Bol to vták kúsok menší než holub, pravé krídlo mal výrazne potrhané a v poludňajšom slnku sa na ňom leskla zaschnutá krv. Tesne pod krkom bola menšia priehlbina, potiahnutá tmavo-červeným povlakom. Postava túto mrcinu zabalila do akéhosi zošúvereného listu a vložila do koženej tašky, ktorú mala zavesenú cez plece. Potom sa postavil, v pravej ruke zbraň, v ľavej mačka.
Mesto, alebo skôr len ohlodaný ohryzok mesta, ležalo na rovných pláňach, bývalých poliach, ktoré teraz zarastali miestami vysušenou trávou. Smerom na sever sa dvíhali mierne pahorkatiny s holými chrbtami, zaváľané práchnivým drevom. Cez bývalé mesto pretekala rieka, ktorá sa kedysi hrnula zo severovýchodu. Teraz však vo svojom koryte zanechala len pár hnedých mútnych pramienkov.
Muž s mačkou vyrazil smerom ku korytu rieky, na východ. Po pár metroch rovnej zeme vyskákal po rozlámaných kameňoch a  vošiel do celkom zachovanej stavby, vysokej tri poschodia, ak sa tie vrchné zrúcané nerátajú. Celé poschodie bolo prázdne, holé a kde-tu zo schátraných stĺpov vybiehali železné prúty. Muž tadiaľto prešiel skrz budovu a na konci zoskočil na druhú stranu. Doskočil do vonkajšieho okruhu námestia, ktorý tvorí jedna kruhová ulica obkolesujúca celé námestie. Túto ulicu v sebe uzatvárajú pošlé kamenné domy, ktoré signalizujú začiatok starého mesta, ktorého rozvaliny sa ťahajú od západného brehu rieky až po námestie Zjednotenia. Pokračoval ďalej k rieke, cestou pustil mačku na zem a tá sa potulovala po zrúcaninách a pomaly ho nasledovala. Muž bez mačky prešiel po bývalej nákupnej ulici a prekľučkoval pomedzi hlboké diery v asfalte, vojnové zákopy. Jeho pomalá chôdza ho niesla po tej ceste, keď zrazu začul zvuk, zvuk priam až na hranici vnímateľnosti, zvuk takmer zabudnutý, ale stále vyvolávajúci spomienky. Zvuk začal silnieť, prenikať cez rokmi zabudnuté ticho. Staručká siréna, udržiavaná poslednými členmi Spoločenstva, sa po rokoch rozoznela. Hučala a jej ozvena sa niesla celým mestom, cez vrcholy pahorkatín až k susedným mestám.
Igor ako obarený zastal, zbledol, ale v tej istej sekunde sa vrhol do najbližšieho zákopu. Prechádzal pomaly po obvode zákopu, srdce divo tlčúce, zbraň namierená a špúlil oči všade okolo seba. Do každej štrbinky, okna, ruiny civel niekoľko sekúnd, pričom sa mu hrudník divo dvíhal. Hukot sirény postupne chabol, až s chrčaním pohasol. Igor však ešte pár napätých chvíľ kľačal na mieste, kým sa odvážil pohnúť. Vyšvihol sa zo zákopu a mačka vyšprintovala za ním, držal sa na pravej strane bulváru a kryl sa snáď za každou tehlou. Mačka jeho pohyby kopírovala. Igor odtiaľto, asi z polovice tejto ulice, už dovidel na koryto rieky, avšak musel zmeniť svoju zaužívanú cestu. Niečo musel urobiť.
Mesto zase zahalilo ticho, dalo si krátku prestávku, ale teraz znova pohlcovalo celé okolie. Na sirénu nikto neodpovedal, asi už nemal kto. V okolitých mestách ticho vládlo už nerušené desaťročia. Ruiny starého mesta na mnohých miestach tvorili jednu súvislú ruinu, keďže tam popadali nahusto postavené budovy cez seba. Z útrob týchto rozvalín vyliezali divoké buriny a trávy. Igor tadiaľ teraz rezkým tempom preliezal, poplach, nepoplach. Prešiel niekoľko blokov padlých stavieb, preplazil sa upravenými tunelmi a uličkami, hojne zarastenými lianami, zastavujúc sa každých niekoľko minút. Nič však nepočul. Igor zastal na okraji štvor poschodovej nemocnice, na malom námestí. Chytil sa okna z vonkajšej strany a začal zliezať. Bolo to malé kruhové námestie, obkolesené niekedy vysokými tehlovými budovami. Všetky tieto zarastajúce stavby sa líšili od jednej, vyššej veže, ktorá bola na mnohých miestach vystužená a podoprená drevenými trámami. Lezec doskočil na dlažbu námestia a mačka za ním. Po obvode námestie obehol, krčiac sa pri stene, až prišiel k ťažkým dreveným dverám. Vnútro veže bolo tmavé a nezdravo tiché, až kým sa dvere neodchýlili a dovnútra dopadol zhluk slnečných lúčov. Cez škáru sa predral Igor, prebehol k protiľahlej stene a začal stúpať po rebríku.

Andrej sa celý triasol a sedel v tmavom kúte, v rohu miestnosti, alebo observatória, ako ju nazvalo Spoločenstvo. Cez okraje jediných dverí presvitalo oranžové svetlo faklí a zanikalo v poludňajšom slnku. Na dvoch hrdzavých nožičkách v strede miestnosti sa týčil veľký ďalekohľad, ktorý sa dal otáčať okolo celej miestnosti, zasadený v koľajničkách v kopulovitej streche.
Jeho povolanie ho zožieralo, čučal do zväčšovacieho sklíčka dobrých dvanásť hodín denne. Nič sa nikdy nedialo. Nikdy. Už štrnásť rokov. Teraz však uzrel horizont udalostí, ktoré tu už raz boli. Andrej nebol schopný poňať tento koncept vo svojej mysli, odmietal to pripustiť a začal sa do seba zvnútra scvrkávať.

"Čo sa deje?" ozvalo sa ešte z rebríkovej šachty, "Prečo si rozoznel alarm?". Andrej mu v mysli odpovedal. Ústa zostali pootvorené, ale tiché. Igor sa vyškriabal z šachty, dlhým krokom pristúpil k posadenej postave, položil zbraň a uchopil ju za plecia. "Andrej? Počuješ ma?" hovoril hlasno a zreteľne pritom, ako ním zľahka triasol. Andrej pomaly pokýval hlavou zhora nadol. Oči upieral do neurčita, bol biely, ale triaška ustúpila.
Igor sa poobzeral po malej kupolovitej miestnôstke, ktorej pôvodný stavebný materiál, červená tehla, bol zachovaný len veľmi zriedka, väčšinou to bol sutinový kameň a betón, podoprený drevenými trámami, až napokon jeho pohľad zastal na tom veľkom ďalekohľade, "Niečo si uvidel?", pýtal sa ho stále držiac jeho ramenná. Ďalšie súhlasné pokývanie. Igor vstal, z tašky vybral mŕtveho vtáka a hodil ho parťákovi. "Daj si, bude ti lepšie" poradil mu a druhou rukou už chytal ďalekohľad, "Čo také tam bolo?" skepticky ďalej nadhodil Igor, to už prikladal oko na šošovku. Andrej len mdlo zdvihol ruku, ukazujúc na ďalekohľad, ale to už Igor nevidel.

Krok, hryz, prežuť. Krok, hryz, prežuť. Zase a znova. Krok. Stále. Už týždne. Hryz. Ale to nevadí. Prežuť. Jednoduchý cyklus, neustále opakovaný tisíckami. Krok...

Za ruinami mesta nasledovali zrúcaniny priľahlých dedín. Ešte za tým polia a pastviny, porastené burinami a zaliate popoludňajším slnkom. A ešte, ešte za tým, tam kde sa obloha stretá zo zemou, sa vynáral biely pás, z ktorého stúpal jemný opar, stále sa približoval a prehlboval. "Nie, nie... nie, nie! To... to nemôže...", lapal po dychu Igor ustupujúci od obrieho zväčšovača. Andrej sa už nescvrkával. Nanovo sa nafúkol, ale ako balón zmierený s nezadržateľne blížiacim sa špendlíkom. "Ale áno," ticho začal Andrej a odhryzol vtákovi nohu. "Už idú. Biela armáda. Po druhýkrát." mľaskavo hovoril ďalej, " ...ale ...teda, však, však im u, utečieme, ako vtedy! Áno! Utečieme!" vyjachtal Igor a chytil Andreja pod pažu a začal ho zdvíhať. On však jeho ruku len zhodil "To nemá význam, už sa nám nič také nepodarí. Vtedy sme utiekli cez more, mali sme lietadlo, za našimi chrbtami ich zdržali ostatný ľudia a horiace mesto," čisto jasne hovoril Andrej, Igor mu však z ruky odtrhol kus mŕtveho vtáka a pustil sa dolu rebríkom "Ja utečiem! Na sever, nájdem ďalších a varujem ich a..." koniec sa však vytratil v diaľke. "Bež! Uteč! Aj tak sme vtedy zaleteli príliš na sever, už nemáš kam utiecť! Ani ako! Peši ďaleko nezájdeš! Zbabelec!" zakričal mu na rozlúčku Andrej naklonený nad rebríkovú šachtu, nakoniec sa však len oprel o stenu a pustil sa do zvyškov vtáka. Cez škáru v streche sa elegantne pretiahla mačka, ktorá si medzičasom našla inú cestu ku kupole, sadla si v nej, pozrela sa na vtáka, človeka, pýtavo naklonila hlavu do strany, ticho mňaukla a znovu sa otočila na vtáka. Andrej po nej len letmo pozrel a mrcinu jej hodil. "Na, ja to už nepotrebujem".

Bieloba už zaplavovala predmestie a po krátkych periodických pauzách postupovala vpred. Ako spomalený príliv sa nezastaviteľne drala cez mesto. 'Ohohó, ale mňa, mňa teda nedostanú, to teda nie!' povedal si Andrej, pozrel sa pod seba, 'Mňa teda živého nedostanú'. A skočil. Potom padal. Vrhol sa zo strechy observatória, z miesta kde toľko prežil. Potom sa dolámal o kamene.

Akýsi drsný jazyk jeho mŕtvole olízal ruku, ústa kam jazyk patril jej odhryzli kúštik z kabátu. A odišli. Ale došli ďalšie ústa, tieto však mŕtvolu len podupali. Avšak stovky a tisícky ďalších sa hrnuli spoza nich.

Už nedokázal bežať ďalej, už bol starý a unavený z prežívania. Rozhodol sa vrátiť. Nemôže nechať starého priateľa teraz samého. Postavia sa im spolu, ale najprv si oddýchne. Znova sa oprel o tú sochu a sledoval oranžovú žiaru zapadajúceho slnka za ruinami mesta, za bielou armádou, za všetkým.
Zo smeru, pred ktorým utiekol, sa ozvalo krátke zabékanie a hneď na to z bývalej drogérie vycupitala ovca, znova zabékala a vyrazila za najbližšou zeleňou. Vzápätí sa z tej samej drogérie vynorila ďalšia ovca. A potom ďalšia. Za nimi ďalšie, prišli z iných budov a ruín, preskákali cez okná, preliezli sutiny, až postupne zaplavili námestie a obtiekli pomník, spotrebovali všetku zeleň a s hlasným békaním postupovali ďalej.
Igor si v momente kľakol, namieril na najbližšiu ovcu a začal páliť, "Zdochnite, vy maskovaný diabli!", vlna oviec v blízkosti strelca červenela, "No poďte si po mňa! Už ste si vzali Andreja, tak sa ukážte chudáci! Zhoďte tú masku nevinnosti, počujete?! Biele prídrbky!", ovce však len békali, umierali a postupovali.
Ustúpil až na opačný koniec námestia, kde vystrieľal posledné klince, hodil do masy zvierat zbraň a obrátil sa na útek. Hneď, ako však vyšiel na vonkajší okruh námestia, chytil sa za hruď, potkol sa a zrútil na tvrdú zem. A ovce ho s ich typickým prihlúplym výrazom udupali.

Námestie zostalo posiate mŕtvymi ovcami s červenou vlnou, tieto huňaté zvieratká ho obchádzali, akoby si ho ctili až postupne zaplavili mesto, na hodiny ho prikryli, pretiekli ním, zožrali jeho zeleň, zanechali ho pusté, prázdne a pochodovali na sever. Krok, hryz, prežuť...