Ťažko vyslovené

Na tvári sa mu usadil ustarostený výraz. Pozrel sa mi priamo do očí a zračil sa v nich hlboký smútok.

Úsmev mi zamrzol na perách. Po chvíli po ňom neostala ani ozvena v miestnosti.

Nespočetne veľakrát som sa pripravovala na túto chvílu. V myšlienkach  som sa s tym veľakrát vyrovnávala, dúfala som že až nastane ten správny čas zvládnem to, neukážem pred ním slabosť ako veľmi to potrebujem počuť. Ako dlho som po tom zúfalo túžila a potrebovala.

Teraz mi po lícach stekajú horúce, stratou naplnené a žiaľom zväčšené pramene sĺz.

Neodtiahla som sa keď moju strasúcu ruku chytil do svojej a pevne stisol, nebránila som sa mohutnými a vekom poznačenými rukami ktoré ma objali okolo chvejúcich sa pliec, neodvrátila som sa od zvuku jeho hlasu šepkajúce do ucha to jediné osamotené slovo. Pár písmen spolu tvoriacich obrovský kľúč k úľave  a ku definitívnemu pokoju, to je všetko čo som potrebovala počuť toľko ubiehajúcich rokov. A teraz ma jeho hlas oslobodil jediným- ,,prepáč."