Naveky zatratení

Ku večeru, keď všetko chystá sa spať, vychádzaš ty a lámeš spánku väzy. Tľapkáš noc po pleci, zdravíte sa ako starí priatelia. Ty jej služobník, ona tvoj ochranca. Stratený v čase, dúfam, že o polnoci nezablúdiš k mojej posteli. Odetý v plášti tajností, ukrytý pod rúškom noci. Vieš, že ťa neodoženiem, ako nočné mory. Prídeš a zabodneš mi kôl pochybností rovno do srdca. Budem krvácať, driemať v kaluži krvi, zatiaľ čo ty sa nad tým pod svojou maskou budeš smiať. Nenávidím to čakanie. Medzi večerom a polnocou. Plné ticha, trhajúceho uši.  Nechcem sa doškať a predsa čakám. Čakám, akoby si bol kyslík na dne oceána. Apritom viem, že si záhuby, čo spáli mi srdce na popol. Stratený v čase, zdriemni si na chvíľu. Nechaj aj mňa vydýchnuť si od tvojich náruživých pier. Zlož masku a nechaj spánok postaviť sa na nohy. Ubitý dňom, daj mi usnúť. Netýraj moje telo slovami lásky. Odíď od mojej postele, ukrižuj svoje telo spolu s dňom. Pomätený blázon čas zastal. Neviem sa vymaniť z tvojich rúk. Predstieraj, že ma nemiluješ. Miluj ma za dňa, vtedy som schopná sa ti vzoprieť. Ale oceán strachu vo mne teraz hltá tvoje slová ako kvapky vody, raz hladinu búria, raz tíšia. Naveky zatratený, neťahaj moju dušu so sebou. Spaľujúce lúče slnka, ukryte ma vo svojej žiare pred jeho temnotou.

Ku večeru, keď všetko chystá sa spať,

prichádzaš k mojej posteli,

sleduješ ako sa prehadzujem,

nemôžem spať.

Zahalený pod rúškom noci,

núkaš mi svoje sladké vyslobodenie.

A ja plačem: "Lepšie než toto bude hocčo iné!"

Utiekli sme spolu. Do raja. Aspoň som si myslela, kým som si nevšimla, že bytosti naokolo nemajú krídla.

A potom už len tma...