Západ

Stlačí kľučku a vojde do miestnosti. Zbadá ju pri okne. Stojí tam nehybne akoby čakala kedy maliar dokončí svoje umelecké dielo. Sleduje bod vzdialený ďaleko za kopcami. Muž zakašle aby na seba upozornil.

,,Moja pani."

,,Dosť!" V jej očiach sa mihne hnev. ,,Odíď." zavelí.

Podíde bližšie. Nie je taký trúfalí aby k nej celkom pristúpil. Zostane stáť pri najbližšej police z knihami. Zamyslene si poškriabe bradu a zahľadí sa na chrbát knihy, ktorá mu prvá udrie do očí. Nesie názov ,,Zúfalý mesiac." Uškrnie sa, je to takmer výstižné. 

,,Dnes, si mal odísť." takmer nečujne vydýchne.

,,Nemohol som." odpovie po pravde. Nezmyselne natiahne ruku, chce sa jej dotknúť. Ona odstúpi od okna a ponorí sa hlbšie do tmavej miestnosti osvetlenej iba západom slnka. Tesne predtým než sa mu otočí chrbtom, zbadá malú kvapôčku slzy na jej pôvabnej tvári.

 ,,Nepoviem, že ma to mrzí, lebo by som klamal." nalieha na ňu.

,,Povedala som dosť!" skríkne, ,,nechcem nič počuť, prosím opustite túto miestnosť, a nechajte ma samu." hlas sa jej trasie vzlykmi. 

V miernom šere vidí jej chvenie. Telo sa jej otriasa od žiaľu, ktorý nedokáže potlačiť. V sekunde je pri nej a pevne ju objíma. Lenže to je to posledné po čom žena túži, zatne ruky v päste a udiera ho do hrude. Aj keď mu veľmi ubližuje aj po citovej stránke, nechá ju vybúriť sa. Vie, že keby jej v tom zabraňoval, ublížil by aj jej, aj sebe. Po chvíli ho prestane biť, oprie si hlavu o jeho plece a rozplače sa.  Zaborí ruku do jej vlasov, čím sa ju snaží upokojiť. 

,,Keby len existovala iná možnosť nespravil by som to. Prisahám. Musel som to urobiť, pre nás. Čo nechápeš, že by ťa nikdy nepustil? Vedel, že ťa milujem, zabránil by nám v tom." 

,,Ako si len mohol?" povie tlmene do je ho pleca.

Vzdychne. Koľko krát jej to bude musieť vysvetľovať?  Ako dlho jej bude musieť hovoriť, že ho viedla silná láska? Teraz už môžu byť spolu. Navždy.

Utrie si slzy do jeho ramena a pozrie sa mu priamo do očí. Čo ju s týmto človekom čaká, ktorý bol schopný zabiť, len pre to že im ,,stál v ceste,,? 

Pozná odpoveď. Aj keď ho miluje, nedokáže mu odpustiť tento čin. 

Odtiahne sa akoby čítal jej myšlienky. ,,Nemiluješ ma?" spýta sa.

,,To nie je v tom, ja-"

Dvere miestnosti otvoria a dnu vojde muž s policajným úborom nasledovaný ďalšími  podobne oblečenými mužmi.

Milenec zostane stáť v úplnom šoku . Pozrie sa na ženu a neveriacky potrasie hlavou. ,,Ako si mohla?" skríkne na ňu. Do očí sa jej nahrnú slzy a v momente prepukne v srdcervúci plač. ,,Odpusť mi, odpusť mi." opakuje. Muž na ňu hladí a krúti z hlavou. ,,Urobil som to pre nás!" kričí, keď ho muži zákona spútavajú. ,,Počuješ? Ako si len mohla? Odpovedz!" 

Žena vybehne z miestnosti pridúšajúc sa plačom. Kým stihne vybehnúť po schodoch začuje zatýkajúceho policajta hovoriť: ,,Ste zatknutý za úmyselnú vraždu."