Reason - 11.kapitola

Kapitola 11

 

Agent odišiel zavrel dvere a Félix počul ako sa lúči s ochrankou a sekretárkou vo vestibule. Týždeň ? Čo tam tak dlho budú robiť ? Hovoril si sám pre seba. Nevedel prečo, ale niečo sa mu na tom celom nepozdávalo. Avšak keď sa pozrel na hodinky, rozhodol sa pustiť to aspoň načas z hlavy. Čakala ho fúra, čo si musel priznať, v poslednom čase zanedbanej práce.

 

 

 

 

 

V spleti zvačša nepríjemných udalostí a následných pocitov sa mu do pracovnej reality dostávalo ťažko. Kým otvoril spis, ktorý mal pred sebou položený, prešlo niekoľko minút, vyplnených najmä bezcielnym úzkostlivým pohľadom von oknom. Z letargie ho prebralo až zvonenie internej telefonickej linky. Bola to sekretárka, ktorá Félixovi pripomenula denný program a presvedčila ho o tom, že či chce alebo nie, musí sa do práce oprieť naplno.

 

 

Najviac sa obával stretnutia s právnym poradcom Igora Komratova. Negatívna skúsenosť z poslednej intervencie tohoto pána mu ostala vrytá v pamati a vyvolávala pocit neistoty. Vedel, že muž postavenia Igora Komratova bude mať dosť veľkú moc a dosť peňazï na to, aby si dokázal zaistiť najkvalitnejšiu dostupnü právnu pomoc. Okrem toho o právnikoch z Východnej Európy vedel, že sa s nimi nejedná ľahko, sú ostrí.

 

Nervózne poklepkávanie po stole mu však znenazdajky prerušilo príjemné prekvapenie. „Pán Sili, neočakávaná návšteva. Doktorka Wilhelmová z prípadu Holler. Čo jej mám odkázať? Mám postupovať ako zvyčajne pri neohlásených návštevách?, „ ozvalo sa opäť z malej škatuľky na stole. Félix ju pri prudkej reakcii takmer zhodil na zem. „Nie nie. Toto je niečo špeciálne, kľudne jej povedzte, že sa jej možem venovať, hm..o desať minút.“

 

„Ale ona sa ponáhľa, zastavila sa len cestou na letisko.“

 

„Tak dobre pustite ju,“ opäť nezaváhal ani na sekundu a rýchlo sa pokúšal upraviť netvárnu hmotu, ktorá vznikla z jeho vlasov vplyvom netradičného hotelového spánku.

 

Nesadol si na stoličku, ale snažil sa zapôsobiť ako džentlmen. Vyšiel sympatickej psychiatričke naproti. Keď jej otvoril dvere, jeho sympatie boli opätované. Šarmantných úsmevov a koketného prehadzovania vlasmi bolo viac než dosť. Félix nechcel pôsobiť ako grobian a tak milého hosťa posadil, hoci vedel, že len na chvíľu. Žiaľ..

 

„Doniesla som Vám požadovanú dokumentáciu. Napokon to nebolo až tak chúlostivé, ako sme pri našom poslednom rozhovore predpokladali. Rodina Richarda Hollera nerobila žiadne obštrukcie a dokumentáciu nám povolila vydať ďalej. Pochopili, že je to pre urýchlenie celej veci nevyhnutné.“

 

„Ďakujem, nečakal som že to pôjde takto ľahko. Určite pomohol aj šarm vyjednávača, „ nemohol si odpustiť flirtový tón.

 

Odpoveďou mu bolo roztomilé zapýrenie. „Okrem toho som Vám doniesla aj dokumenty o štúdii môjho exmanžela, týkajúcej sa spomínaného syndrómu zlomeného srdca. Dal mi len to čo je oficiálne dostupné, avšak predpokladám, že Vám to pre vytvorenie obrazu o problematike postačuje. Sú tam napríklad opísané konkrétne prípady, ktoré skúmal. Určite zaujímavé, hoci neľahké čítanie.“

 

Po ďalšom poďakovaní a niekoľkých kvetnatých pokusoch nahodiť tón rozhovoru do romantickejšej roviny to Félix vzdal, a keď videl, že lekárka pozerá na hodinky a pomaly sa dvíha z kresla zistil ako je to s ďalšou možnosťou vidieť ju. „A čo Vaša klinika? Mohol by som ju navštíviť? Vzhľadom k fáze prípadu Holler by sa mi to hodilo v čo najskoršom období. Rád by som navštívil aj samotného pacienta.“

 

„Samozrejme, nevidím problém. Na klinike práve pracujem na štúdii o sexuálnych poruchách, takže tam väčšinu času aj spávam. Medzi jednotlivými fázami výskumu privítam Vašu spoločnosť a rada pomôžem s Vašimi pracovnými záležitosťami. Teraz ma však prosím ospravedlňte, musím sa poponáhľať na letisko. Vraciam sa na kliniku. Ozvite sa kľudne aj na súkromný telefón kedy a na ako dlho by Ste prišiel. Pomohla by som Vám aj s ubytovaním a podobne,“ podala ruku cez stôl Félixovi, ktorý sa márne pokúšal skryť evidentné nadšenie z jej pracovného pozvania.

 

Po tom, čo príťažlivá blondýna odišla ešte chví'ľu tajne vychutnával príjemnú vôňu jej parfému, ktorá ho v tej chvíli celého objala. Odišiel radšej na balkón, vyfajčil cigaretu a venoval sa ďalším spisom. Séria nečakaných návštev medzitým pokračovala. Zachoval sa výnimočne a každého napriek svojmu zvyku prijal. Zaujala ho najmä tá Petrova. Ako hlava projektu rád pôsobil odmerane, priestory svojej kancelárie opúšťal len málokedy.

 

„Dáme si pohárik?,“začal Peter ako zvyčajne, aby tak zastrel svoje nečakané rozhodnutie navštíviť kolegu.

 

Félixovi bolo trápne, že nalieva whisky len chvíľu poobede, vedel však, že to tak bude pre oboch lepšie.

 

„Počul som o tvojich problémoch doma. Zarážajúce.. ako je možné, že sa aj napriek všetkým tým bezpečnostným prvkom niekomu podarí dostať sa ti až do kuchyne.“

 

„Mňa to neprekvapuje. Projekt mal vždy veľa nepriateľov. Medzi nimi je dozaista mnoho ĺudí, ktorí sú ochotní zachádzať do krajností,“ hral pred kolegom hrdninu, hoci ho samého bezpečnostná kríza prekvapovala.

 

„Myslíš tým niekoho konkrétneho? Dosť dlho sme sa nerozprávali o tých nepríjemnejších záležitostiach. Odkedy ťa vtedy napadli na ulici nechcel som vyrývať.“

 

„Chápem, istý čas si určite robil dobre. Ale teraz je to už jedno. Ak sa chceš na niečo spýtať pokojne smieš. Nemal som na mysli nikoho konkrétneho. Dávam si väčší pozor ako kedykoľvek predtým. Napadlo mi jedine to, že by v tom mohla mať prsty polícia. Tá teraz strká nos do všetkého. Je to však zrejme len paranoja. Nikdy takto ďaleko nezašli.“

 

„Ak by si si na niečo spomenul, daj mi kedykoľvek vedieť. Si dôležitým ohnívkom reťaze. Dúfam, že si to uvedomuješ.“

 

„Prečo sa tak pýtaš ? Deje sa niečo aj u teba ? „

 

„Nie nie, naozaj som chcel len zistiť ako je na tom môj starý priateľ. Firma je mimo to v turbulentnom období. Je potrebné mať oči na stopkách.“

 

Po tom čo medzi sebou poprehadzovali zopár následných bezvýznamných debát o športe, Peter v sprievode ochranky, ktorá ho čakala pred budovou odišiel a zanechal Félixa samého s jeho prácou a nepríjemne neistým pocitom. Petra poznal dobre a vedel aj to, že podobné návštevy nerobieva bezdôvodne, stále má niečo za lubom. Nepokladal to za jeho zlú vlastnosť, jednoducho si uvedomoval, že nedáva najavo príliš otvorené pocity a v profesionálnom životé hrá tvrdé divadlo. Odmeranosť od zvyšku projektu k tomu prirodzene patrila. Pustil to však z hlavy, nechcel sa ponárať do pochybných myšlienok, ktoré ho v danej situácii sprevádzali nepríjemne často a prehlbovať svoju paranoju.“

 

Deň sa preklopil do svojho konca a do kancelárie vkráčal ráznym krokom solídny pán s vážnym pohľadom. Šlo o obávanú návštevu právného zástupcu Igora Komratova. Jeho meno si Félix ani nestihol zapamätať a už sa na neho chŕlila jedna právnická vyhrážka za druhou. Ak by niekto čakal, že sa štýl jeho jednania po poslednom vyškolení zmení, mýlil by sa. Starší pán bol ešte nepríjemnejší ako minule, zjavne ho posledná udalosť nabrúsila ešte viac.

 

V desaťminútovom vyškolení z právnických fráz napadol rozhodnutie projektu pozastaviť zákrok jeho klienta – manželov Komratovcov. Félix v nepripravenom rozpoložení nedokázal patrične zareagovať. Sice sa chcel pokúsiť vysvetliť právnikovi to, že sa chystá napadnúť už podané napadnutie syna pána Igora, nedokázal ale zastaviť egomaniaka, ktorý mu sedel oproti . Nepríjemné jednanie teda uzavrel s tým, že sa dohodnú na hlbšom neformálnom stretnutí oboch dotknutých strán. Termín dohodnú so sekretárkou. Keď po pánovi v saku ostal v jeho kancelárii len štipľavý odór kolinskej, Félix si vydýchol.

 

Po dni plnom zmiešaných pocitov si vyšiel do kinoklubu a neskôr sadnúť na pohárik s Larou. Dlho ju nevidel a zrejme to bolo dobré. Bavil sa totiž ohromne, pôsobila naňho veľmi chápavo a prirodzene. Cestou do hotela sa ešte taxíkom zastavil na svojej ulici. Videl, ako sa v jeho dome svieti a pred budovou parkujú firemné autá. Mal chuť nazrieť dnu, no vedel, že má vypité a bolo by to zrejme len na škodu.

---