Interludio in sensum

Vidím a žasnem. Nie nad tým, čo vidím.

Nie nad ústrojmi vďaka ktorým vidím.

Ponáhľam sa ti to povedať, ale ty si už inde.

Zavesená nad obrazom pripomínaš sfingu.

Niet ani čo vidieť.

Počujem a žasnem. Nie nad tým, čo počujem.

Mozog mi vypovedal. Uši mám zapchaté.

Ukazujem ti to priamo, aby si bola so mnou.

Sedíš naklonená k tej skrinke, nohy na lustri.

Nie je ani čo počuť.

Hmatám a žasnem. Nie nad tým, čo nahmatám.

Zvliekol som sa z kože. Nie ako had.

Vtláčam ti to do pamäti, ktorá je ako budík.

Vstávaš nevyspatá, natešená, že je nedeľa.

Nie je to o hmate.

Trasiem sa od chladu, ktorý z teba sála.

Netreba na to žiaden receptor, aby som cítil.

Láska je nielen zmyselná. Nielen nezmyselná.

Hovorím ti to, lebo kým žiješ, premýšľaj.

Nie je to o rozume.

I vôňa má chuť, a chuť má vôňu. Premietni:

náš nedeľný obed. Život ti ešte chutí,

ale tá smrť... Skoro som to vzdal, a skúšal ísť

k tebe priamo, otvorene ako pocit, že si.

Nie je to o tebe.