Jabĺčko navyše

Do ruky mi vletel zelený papierik v tvare jabĺčka s menom Chloe. To som však netušil, že to bude moje prvé stretnutie so samotným záhrobím.

 

„Aha, poďte sem; za tou nástenkou  čosi je“

 

zvolal som na pani profesorku a  postrčil nástenku do strany. Do ruky mi vletel zelený papierik  v tvare jabĺčka. Bol čistý okrem hrán, zanosené prachom a špinou. Ako keby niekto schválne spálil hrany papiera sviecou alebo zapaľovačom.  Bolo na ňom napísané meno, meno Chloe.

 

Vtom ho profesorka pozdvihla a otočila proti slnku.

 

„Zahoď tu zbytočnosť,  možno sa to tu zatúlalo z druhej triedy“

 

 Povedala malému chlapcovi, ktorý však v drobnom jabĺčku zazrel veľkolepý príbeh.  Mohol byť tragický alebo s iným všedným koncom. A ja som ho len pripol k jabĺčkam ostatných detí v triede, na jabloň, ktorá visela na stene. Líšilo sa len jednou vecou, totiž bolo navyše. Jabloň tu bola od jak živa, pripichovali sa k nej jabĺčka s menami detí, ktoré chodili do triedy. Potichu som si sadol na svoje miesto v lavici, celkom do kúta, odlúčený od všetkých a všetkého.  Deň bol tak krátky, sťa koniec tejto vety a ja som stále premýšľal nad Chloe a záhadnom jabĺčku, ktoré mi padlo do dlane. V hlave som mal vír otázok, pri ktorých som  vymýšľal rôzne príbehy, či už tragické alebo so šťastným koncom.  A  v hĺbke duše som dúfal, že sa o nej a jej príbehu niečo dozviem. Ako bolo u detí v mojom veku zvykom, každého som zapodieval a otravoval otázkami o nej a ako bolo zvykom ostatných, nikto nič nevedel.  Vyučovanie sa skončilo a ja som šikovne chytil tašku do dlane a prehodil si ju na chrbát. Rezko som preletel schodiskom do školskej jedálne. Všetkému naokolo som prisudzoval príbehy a všetko mi s ňou  dávalo súvis. V košíku ležali zvyšky rozhádzaných jabĺk z obeda, čo som pokladal za jasný symbol, alebo neskutočnú náhodu v mojom živote. 

 

Cestou domov som šiel sám, pretože tak chodím už roky. V škole nemám žiadnych priateľov, ktorí by sa boli ochotní podeliť o spoločnú cestu so mnou. Cestičkou som prešiel starú škôlku, ktorá bola nefunkčná, no nápadito sa podobala na našu školu. Na trávniku sa vánok pohrával s osirenou hojdačkou, o ktorú sa opierali len nepatrné kúdolčeky hmly a rosy. Všade bolo pochmúrne ticho, deti sa skrývali do domov a ja som si vykračoval a brodil sa v hmle. Psi akoby besneli od zimy a zlostne vrčali na každého, kto okolo nich prešiel. Chodník navlhol a jesenné lístie opadávalo pomaly a s mierom, v zubatom slnku sa jemne blyšťali žlté i červené, hnedé i neživé a dávno zemou pochované listy.  Všetko nasvedčovalo príchodu zimy, avšak pestrý zelený trávnik protirečil. Pod dlhý čnejúci sa kríž nad ktorým pokukovalo slnko, sťa by ho strážilo, sa mohutne čnel gigantický kostol s medenou strechou.  Prešiel som posledný úsek mojej krátkej púte k bytu, kde sa skrižovala s cestou. Len čo som ju prebehol, stál som pri vchode.

Vošiel som do bytu, veci som hodil do kúta a ľahol som si na posteľ. Pomaličky som zaspával pričom som neprestajne myslel na Chloe, až som sa zobudil v čudnom sne ktorý sa mi zrazu zjavil v hlave. Tento sen bol začiatkom kolotoča ďalších príhod a stretnutí zo samotným záhrobím.

 

Vtom sne som ležal na mäkkej posteli obklopený deťmi. Vonku bola noc sťa by vytrhnutá z akejsi knižky alebo filmu.  Mesiac visel na temrave oblakov a okolité hviezdy pochytával do vreca, ako nepotrebné hračky.  Deti okolo mňa zarmútene povstávali, z očí im hopsali slzy a plač. Na nohách mali obuté červené topánky, ktoré systematicky dupkali po hnedom koberci. 

 

Posadil som sa na roh postele a zdesene som si prezeral  bledé tváre detí; nohami som šmátral po akejsi papuči ktorá by mi v tomto chladnom sne zohriala chodidlá. Tie však natrafili na jemný, poddajný koberec, ktorý slabo obtáčal moje prsty svojimi drzými vláknami. V momente som si uvedomil, že tento nepríjemný sen sa odohráva práve v mojej izbe.

 

Prezradil ho koberec, ktorý bol z plyšu a mne sa už dlho nepáčil, mama ho už dávno chcela vyhodiť; len na to akosi pozabudla.

 

Deti pristúpili o jeden krok k posteli, čím mi  vzali všetok kyslík, ktorý sa vtom malom priestore nachádzal. Ledva sa dalo dostať k redšiemu vzduchu. Vtom prehovorilo jedno z detí, z nich asi najmenšie a najmladšie, vlastne asi v mojom veku. Bol to chlapec ktorý na mňa zlostne mrkol okom..

 

„Nájdi ju, ty vieš .. Nájdi a zachráň ju“

 

Hovoril trasľavým tónom hlasu, vzduch oťažel, obloha ešte viac potemnela a strop v izbe sa zväčšoval a zmenšoval, približoval a vzďaľoval, až sa nakoniec úplne zvalil na moju hlavu. Padal som do priepasti. Dlhé minúty pádu mi pripadali ako večnosť, sťa by  celá história našej Zeme. Tlak v krvi mi stúpol a ja som ležal znova na tej istej posteli, lenže to som už nespal.

 

Zobudil som sa v triaške celý spotený a uvedomil si, že sen ktorý sa mi práve prisnil je len začiatok radu ďalších no za to desivejších ilúzií.  Vedel som, že chlapec vravel práve o Chloe.  Nevedel som však ako presne, ani kde ju hľadať, ale tušil som, že to hľadanie nebude ľahké ba čo, môže byť mojim posledným. 

 

Do ruky som zobral jemné rožky odtrhaného koberca a šmaril ho von oknom. „Hneď je mi lepšie“  s úsmevom som povedal, pričom som si obzeral vlastnú izbu.

 

Cez okno vybiehali ohnivé iskričky žiarivého slnka,  obloha odtiahla hmlisté opony ktoré sa rozpustili v diaľave a ja som si sadol na koženú stoličku, zľahka sa prisunul ku stolu a zapol počítač.  Bol starý a opotrebovaný, zapnutie mi trvalo dlhšie než päť minút. Začal som vyhľadávať meno Chloe, no vedel som, že je to iba meno, z milióna iných! Do internetu som vhadzoval všelijaké možnosti hľadania. Našiel som mnohé linky, ale ktoré súviseli s tou pravou osobou som nevedel usúdiť, ba váhal som, či som ich vôbec našiel.  „Tade cesta nevedie..“  povedal som sklesnuto a len tak sa chvíľkami zadíval na pohybujúce sa mraky. Znova som si ľahol, viečka sa mi zatvárali a otvárali, nevedeli si vybrať. Až v samom premýšľaní oťaželi a ja som znova zaspal. No nestalo sa nič, dokonca sa mi nesníval žiaden sen. To som ale netušil čo sa v momente deje v mojej izbe a čo sa udeje ráno, keď sa prebudím.

 

Bolo ráno,  21. október, sobota. Slnko pozlátilo moju izbu a na tvári mi pristáli jeho štipľavé, bezočivé lúče. Tie ma zobudili, doslova mi uštedrili teplú facku a zhodili ma na zem. Závesy boli celkom odtiahnuté. Tenkými šnúrkami som ich  zaťahoval, pričom som sa neustále snažil o ich vrátenie do pôvodného stavu, ako boli včera večer.  Z poza rohu na mňa pokukoval akýsi zelený papierik, taký istý ako jabĺčko s menom Chloe. Potiahnutím závesu sa jemne pohral s vetrom a ľahučko dopadol na dlážku. Opatrne som ho vzal do rúk a trasľavo lúštil jeho jadro. Pri prezeraní jeho obsahu som nenabádal žiadne stopy po nijakom mene či odkaze, len menšie vryté indície do papiera ktoré bolo ťažko dešifrovať. Nakoniec sa mi to podarilo, stálo v ňom:

 

 

:Ponáhľaj sa!:

Hľadaj a nájdeš, o viac sa nestaraj..

 

Pravá ruka držiaca papierik sa náhle rozkmitala, tento odkaz ma zahnal do ústrania a načisto vydesil. To mi nedávalo žiaden zmysel, naštvane som kopal do stolíka a od bolesti skňučal. Chvíľu som posedával na stoličke a od bolesti nadával.

 

No po chvíľke som vzal kabát, prehodil som si ho na chrbát a vyšiel som z domu, na čerstvý vzduch.  Zamieril som k starej lesnej cestičke, ďaleko za mestom. Kedysi ma tam naši brali, veľmi dávno no pamätám si na tie časy. Je veľmi stará, bola tu ešte pred vznikom mesta, preto dostalo to meno.

 

Slnko neváhalo, z rannej tmy vychádzalo na svetlo a nový deň. Vetrom poletovali prvé vločky snehu a chodníky zamŕzali pod ťarchou ľadu. Ta kde sa včera ukladala na spánok tma, ju dnes sebecky vyhnali lúče slnka. Tráva sa jemne chvela od zimy a chladného vetra. Čím ďalej som šiel k lestnej cestičke, tým ďalej fúkal vietor silnejšie a mrazivejšie. Došiel som k cestepo ktorej sa šialene hemžili autá a kamióny, za nimi sa pyšne čnel kopec s posneženým horizontom. Bielu perifériu lemovala stará lesná cestička. Najkrajšia z najkrajších a najmenšia z najväčších. 

 

Vykračoval som svižným krokom, pričom som nemotorne bojoval s vetrom. Bola to najkrajšia okrajová časť mesta a lesa. Nemal som žiaden konkrétny cieľ,  v hlbine myšlienok utápajúcich sa v beznádejnej priepasti, som videl malé svetielko. Bola to nádej a tá mi vravela, že som na správnej ceste k nájdeniu Chloe.

 

Krokom som sa pohrával s vetrom a premýšľal nad všakovakými odpoveďami.

 

V onom momente som z tajomstva započul čudesný zvuk ktorý prehlušoval vietor.  „KRCHH, KRCHH“ Sneh podo mnou praskal a rupčal, sťa by volal a vykrikoval, čím si dokazoval, že je mocnejší než sa zdá. Vietor sa pomaly utišoval, až mi napokon úplne odvrátil tvár. Tým istým trikom sa presunul na iný kopček, po ktorom vykresľoval umelecké skvosty, no tie však nikto nikdy neoceňoval.

 

Podivný zvuk sa približoval a ja som len vyčkával a stál na mieste. Tušil som, že sa niečo udeje a vedel som, že som sem nemal chodiť. „Ja hlupák!“

 

Otočil som sa opačným smerom, akoby som očakával úder zozadu. Zvuk sa v momente priblížil natoľko, že bol presne pri mne.  Z pod nôh som započul jemné rapčanie a praskanie. „KRCHH, KRCHH“ Ľad okolo mňa popraskal natoľko, že ma zhodil do akejsi jamy hlboko pod zemou.

 

Zletel som do úzkej preliačiny. Dopadol som na lístie, ktoré ukrývalo akýsi tvrdý kameň, ktorý mi zlomil ruku a udrel chrbát. Spod zeme, sa cez širokú stráň ozýval krik a rev. Moje volania o pomoc však nikto nepočul. „Pomooc!“  vrieskal som od strachu z hlbín šialenstva. Dostal som náhly strach o to väčšmi, keď som ucítil jemné mrazenie na krku.

 

 Hlasitý zvuk vyznel ako dychčanie, hlasité dychčanie, čosi mi dúchalo na krk a ja som sa vo chvíli nemohol ani pohnúť. V tej chvíli mi stŕplo celé telo, posadla ma panika, strach bol môj jediný spoločník. Vlastne nie! Spoločník ta bol ešte jeden, ešte jeden nečakaný.

 

Otáčal som svojim krkom pomaly a zvoľna. Nechcel som vidieť nič čo by ma vydesilo, no napokon uvidel a dozvedel som sa o čosi viac ako som nechcel.  Za chrbtom som uvidel, niečo čo by som nečakal.

 

„Ššš-ššh“ tento zvuk sa stal mojou nočnou morou, avšak bol to zvuk obyčajného vetra, ktorý ma na smrť v tejto prekliatej jame vydesil.  Snehové vločky ma pomalým tempom zasnežili až po uši a dychčiaci vietor ma zahrabával až po kolená.  Sedel som v tejto pustatine sám a opätovne som volával o pomoc. Chvíľkami som prestával dúfať a myslel som si, že strávené chvíle budú mojimi osudnými.

 

Vonku sa zmrákalo, slnko sa ukrylo za končiar a mňa nechalo samé, napospas noci a krutej zimy. V mysli som rozmýšľal nad ránom;  „Bude nedeľa a mne sa vôbec nechce urobiť tie prekliate úlohy“

 

Potichu som si hovoril s úmyslom nestratiť chladnú hlavu.

Ruka mi načisto opuchla, prevracal som sa z boku na bok alebo na pohodlnejšiu polohu. Počas mrvenia a posúvania  v lístí som omylom ucítil hladký a hebký povrch predmetu, ktorý bol najskôr igelit.  Nenápadne sa skrýval pod kôpkami lístia a hliny.

 

Lepšie som sa oprel a znova sa pozrel;

 

„A- áno, je to igelit“

Mĺkvo som sa zhováral  sám zo sebou a s tmou, ktorá bola mojou najbližšou priateľkou. Zvedavosť mi nedala nepozrieť sa do obsahu čierneho igelitu. Lenže to čo som uvidel, mi v momente zmenilo celý život.

Spod čierneho vreca hrôzy vytŕčala palička a zoschnuté ihličie. „Načo by niekto balil ihličie do igelitového vrecka?!“

 

Pri lepšom obzretí som z plného hrdla vyhŕkol: „Preboha to je kosť, mŕtve telo! Mŕtvola!“  Zreval som z plných pľúc a snažil som sa vyšplhať z pekelnej jamy mŕtvol.  Zo zlomenou rukou to však nešlo, kričal som, no jedinou odpoveďou bola slabá ozvena a samopašný vietor jazdiaci po belasých kopcoch.  Z vreca vypadli ďalšie ľudské pozostatky, ktoré tam museli ležať už nemálo rokov.  Nemal som na výber, noc som musel stráviť s mŕtvolou pri nohách a s mrazom za chrbtom.  „A mŕtvoly tu budú čoskoro dve, keď  nikto nepríde a nepomôže mi s tejto živej- mŕtvej pasce.“ zamrmlal som si popod nos.

 

Chcel som zaspať, no nemohol som. Bol som v desivej triaške a moje jediné želanie bolo, aby moje výkriky a náreky niekto vypočul a pomohol mi. V tíšine jamy ma napokon ovládol spánok, prerušovaný desivými výkrikmi šialenstva o pomoc. Strach ma nenechal dlho spávať, v snoch ma uväznil v hlinenom väzení. Až som pocítil ruku domova. Niekto mi položil ruku na plece a vyniesol ma s jamy preč. A naozaj, bolo to tak!

 

Mama a otec stáli vedľa mňa a všade okolo nich bola veľká hŕstka Prešovčanov. Ozaj príliš  veľa postáv ľudí. „Bol som pre nich, taký onaký! Hrdina!“

 

To bola moja posledná útržka spomienky na ten deň. Zobudil som sa v teple nemocnice, ruku som mal v sadre a vedľa postele sedeli akýsi ľudia. nik iný ako mama a otec. Nikdy som sa necítil lepšie. „Ach ty lotor, kde si sa túlal, viac nám to už nerob, vieš ako sme sa o teba báli?!“Povedala s plačom mama pričom ma silno objímala.

 

„Čo si ty ale porobil dokonca si i v novinách, aha tu celkom na prvej  strane.“

 

-„Ukáž, ukáž, vždycky som chcel byť v novinách“

 

Mama mi s úsmevom podala noviny.  Po prečítaní som bol možno najšťastnejší človek na svete. V novinách stálo:

 

„Chlapec zachránený po viac ako dni v jame s mŕtvym dievčaťom“- Rodičia mŕtvej ďakujú, za nájdenie ich dcéry Chloe po viac ako štyroch rokoch.“

 

„Do základnej školy sa vracia stratená žiačka Chloe“.

 

Po meste sa šírili noviny a zvesti.

 

„Chloe bola zabitá náhodne, z neďalekej miestnej školy ušla a viac sa nevrátila..“  Informovali miestne noviny a riaditeľka školy.

 

„Chloe brutálne zabil vrah Ted Bundy, ktorý zabíjal prevažne ženy. „Tú malú som zabil náhodne...“  Povedal pred troma rokmi, hneď po priznaní k 30 vraždám mladých žien a dievčat. Miesto kde ju ,pochoval´ nechcel vyzradiť.  Po viac ako štyroch rokoch rodičia malej Chloe ďakujú..“

 

Len čo sa našli telesné pozostatky mŕtveho dievčatka, miestny policajní experti vyleteli ako jastraby. Chloeine telo odniesli príbuzným, ktorí boli šťastní, že svoju malú dcérku môžu s úctou a láskou pochovať. A ja som bol hrdý a jasal som, že v tomto prípade, nepadlo jablko ďaleko od stromu..

 

 

 

 

 

---