V máji, hlavne po výdatných dažďoch, sprevádzaných silnými otrasmi mrakov a atypickými príznakmi snehu, sa konečne objavil symbol, ktorý predznačoval krajšiu jar ako bola vlani. Po dlhšom, usilovnom a snaživom pokuse prírody, sa začali v ohromných množstvách vyskytovať huby. Medzi nimi i často obľubované a samozrejmé hríby, kozáky, hľuzovky, ale i iné jedlé i nejedlé plody.
Lesnaté kopce nad mestečkom o chvíľu zaplavili mase ľudí, ktorých bolo jasnou prioritou a koníčkom nazbierať tieto zvláštne rastliny; (nedalo by sa povedať, že sú presne ako rastliny a ani presne ako živočíchy, lenže tu u nás, sme ich zaraďovali predsa len do nejakého toho rodu rastlín). Tieto chutné a pomerne veľké pochúťky, ľudia skrývali do svojich pletených košíkov, ktoré boli na pohľad síce primalé, no objemovo sa do nich veľa zmestilo. Mokré háje v malom množstve pripomínali i vlhkú, a neskôr i suchú rašelinu, ktorá bola mäkšia a ľahšia ako špongia. Keď boli zväčša všetky hríby, kozáky, hľuzovky a iné huby pozbierané, aspoň pri lesných cestičkách - vyšiel som na lov ja.
Na rozdiel od tých pätolizačských a mestských amatérov som bol v tomto „hobby“ chytrejší a prešibanejší. Poznal som lepšie, krajšie, nenápadnejšie miesta, kde rástlo o toľko viac húb, ako po celej južnejšej časti. Severnú časť lesa som nikdy nepoznal a ani som nechcel poznať, nikto sa neopovážil o tej časti hovoriť a nie ba to ešte, do nej vstúpiť. Za starých čias sa povrávalo, že ta vládne akási nadľudská moc pri ktorej rastú chutné a prenikavo voňavé huby. Sú nadpriemerne veľké, ale kto z nich ochutná čo i len kúsok už viac neucíti žiadnu inú hubu. Stratí cit, chuť, zrak a sluch a neskôr mu zlyhá i samotné srdce a mozog. Akiste sú to len babské rečičky, hlavne po tej príhode s pani Galisovou.
V hubách sa trochu vyznala, to sa musí uznať, lenže nie dostatočne. Zmýlila sa v niektorých druhoch a tak si do košíka nazbierala niekoľko odrodou hríbu satanského či pečiarky, alebo iných divých a jedovatých húb. Pravdaže omylom a len v malých množstvách. Neskôr si z nich uvarila polievku a tá jej bola osudnou. Okrem tejto smutnej príhody sa v poslednom čase udialo viacero podozrivých veci, no to by som už predbiehal.
O severnej časti lesa sa okrem iného rozširovalo, že ta vládne lesnatá čudná sila v podobe netvora alebo ducha, alebo dokonca i obyčajného stromu... Povráva sa, že sa ta za studených čias udialo mnoho podlých a brutálnych činov, ktoré zanechali nad týmto smutným miestom jazvu. Iní však vravia, že ta chodievajú vojaci a tajná vláda robiac akési nekalé a čudné experimenty, ktoré nie sú nikomu známe. Nech je už ako chce, nad tým miestom visí kliatba, ktorá dbá a stráži stromy, aspoň pokiaľ viem; - nie sú stromy vládcami sami nad sebou. Mohol by som dlho polemizovať a pridlho kopať do hĺbky a šírky tohto zázračného prameňa tajomstva. Lenže možno, že niektoré tajomstvá majú byť načas naozaj utajené, než obzrú svetlo sveta, a možno napokon uhynú vo vlastnej samote a v žiali. No na svete sú i tajomstvá, ktoré nám dávajú rôzne odpovede na rôzne otázky a tie treba čím skôr nájsť, alebo si ich nechať pre seba. A tým, čo nebude určené toto poznanie, si ho budú musieť odniesť až do vlastného hrobu! Pretože toto tajomstvo poznajú všetci, len o tom ešte zatiaľ nevedia.
Slnko sa utápalo pod žiarivou hladinou oblakov a čakalo na svojho tichého a temného plavca, ktorý by ho zachránil z tých žltých a nebezpečných vĺn. Keď sa skryli posledné zlaté nitky žiary, bol som už naspäť doma. Mama sa potešila toľkému prínosu do jej kuchyne, nazbieral som zo sto dubákov a rýdzikov, ktoré mi v dlani vypúšťali svoju príjemne voňavú a chutnú hrdzavú šťavu. Mama z dubákov uvarila lahodnú hubovú omáčku podávanú s knedlí kom a pestrou oblohou. Celý dom pre voňala hubovým nádychom a vlhkým vzduchom. Štyri pletené košíky, mimochodom do plna nazbierané hríbmi, som oprel o stenu. Mama ich prezerala a odškraboval z nich nečistoty. Neskôr ich dala sušiť na platenú utierku. Ja som sa pomaly zakrádal do môjho tichého útočiska - malej útulnej izbičky. Ta som si prečítal všetky tie sms-ky, ktoré som za ten čas dostal a nazhromaždil. Z tašky som vyberal mohutné učebnice a zošity zo školy a bezcitne som ich hodil na stôl.
„Radšej by som prešiel i tú, severnú časť lesa, než sa učiť tieto sprostosti! Na čo mi bude mizerná občianska, čo s týka politiky nikdy nebola lepšia. Nič v nej nevidím, len kopu tupcov sediacich v parlamente. Fuj, toľko hanby.“ rozhorčil som sa a trhavo som kopol nohou do zaprášenej tašky.
„Kašlem na to! Budem hubár!“ uzmierene som zašomral popod nos a potlačil knihy naspäť do tej otrhanej, zaprášenej tašky. V pravej chvíli som sa pozrel pod posteľ, spomenul som si na moje šťastné detstvo a na rôzne strašidlá a bubáky, ktorými ma strašili starší susedia. Oni boli príčinou mojej nespavosti a teraz na to rád spomínam. V okamihu ožili moje detské výmysly a prebudila sa moja raná fantázia a strach. Okrem tohto spomínania, som mal už svoj tradičný program. Prechádzka so Susan. Ona je jedna z hlavných postáv mojej vlastnej knihy. V tomto príbehu však nejde o huby, ako by iní čakali, ale práve o ňu, o Susan. Tuto v prchavom a daždivom období to všetko začalo. Vyštartoval som na miesto stretnutia, no to zapadlo samotou. Po prvýkrát Susan neprišla. Nebol som na to zvyknutý, a neostávalo mi nič iné ako sa zmieriť s touto sms-kou;
|
Prepáč dnes to nepôjde, mám už iné plány
možno nabudúce - Prepáč!
-Susan
|
Zablikaním sms-ky som sa zúfalo vracal domov. V nočnom mestečku Scenic sa už znova zbiehali mraky, osvetlené pod opustenými a osirenými pouličnými lampami a loveckým mesiacom. Spod dych berúcich kúdolov sa znova spustil dážď, predstavený hromobitím a svetelným divadlom. S etapou búrky mala prísť ďalšia séria divo rastúcich húb. Azda som bol jediný, kto chcel naplniť svoj špecifický košík tými tak obávanými a zabudnutými hubami zo severa. Bolo by mi smolou keby som našiel človeka ktorý by pošiel so mnou, a bolo by mi šťastím keby sa našiel i taký, ktorý by ma včas vyvaroval pred tým blížiacim, hroziacim nebezpečenstvom.
Azda je to len absencia myšlienok a zdravého úsudku, azda je to len túžobná bezmocnosť a zvedavosť nad poletujúcim tajomstvom, azda je to len šťastie na správne lokality výskytu nových a chutných húb! Azda, azda, azda len predsa ostanem pri tej južnej časti. „Len to nie!“ čosi som mnou bojovalo o pravdu. Bolo mi jasné, že stratené príbehy sú len detskými kecami a poverami, ale bezpochyby na vážnosť vecí som bol ochotní podstúpiť to nezmyselné šialenstvo. I keď len na hranici zdravého rozumu, nado mnou prevládala zvedavosť. V mokrom počasí sa však rýchlo pominula a nateraz sa schovala a utiahla do svojho útleho panciera.
Predieral som sa v mliečnej hmle a atramentovej tme. Pôsobili dojmom ľahkosti no pri veľkej mohutnosti sa zdali ako padajúce oblaky, zabudnuté v hlbokom spánku a strachu z blížiacej sa katastrofy. A dážď? Ten sa rodil a zomieral s nimi, ako starý priateľ v popredí nostalgie. Okrem toho, bolo všetko také ako pominulé roky, o nič zvláštna jar. A keď sa niektoré veci nemenia, môže to veštiť ďalšie búrlivé chvíle v našich tak malých a bezmocných životoch. Ale niektoré zmeny, sú a vždy budú prospešnejšími, než zbabelé a neopodstatnené prehry. I keď som sa cítil v bezpečí vo vlastnej koži, netušil som, aký netvor sa vo mne v momente skrýva a rodí a už len čaká, kedy sa vyliahne zo svojej tvrdej škrupiny. V uzavretom vákuu myšlienok, som mimovoľne odbočoval zo strany na stranu a na iný chodník.
Keď som prechádzal rázcestím cestičiek, došiel som na konečne ten správny smer, ktorý viedol blízko nášho domu. Po ceste bol však ešte jeden dom, môjmu srdcu najbližší. Hrdo sa čnel na pestrom, vykosenom trávniku po ktorom zdobili okraje malé divo rastúce kry, ďateliny ale i divé huby. Verandu mal rozsvietenú a jeho brány pripomínali brány nejakého vplyvného podnikateľa alebo sudcu. Tu žila, už po dlhý čas rodina Vilkisových. Rodina Vilkisových mi bola zo všetkých susedov najmilšia a nečudo, keď to bola významná a vplyvná rodinka. Pán Vilkis bol zubár a jeho manželka, bola taktná a tolerantná žena. Pracovala ako sekretárka v odľahlej firme. Ich dcéra bola zároveň mojou priateľkou. Presne tak! Susan Vilkisová. Nežná a prítulná, krásna, ale i napriek tomu chytrá ženská. A ja som bol jej presným opakom. Prišiel som sem pre prostý zámer, naplnený otázkami sprevádzaných bezduchými odpoveďami. Čakal som na jednoduché vysvetlenie odoslanej sms-ky, a jediným kľúčom k nej bolo jemné stlačenie zvončeka „Cŕŕn, cŕŕn!“
Môj čas sa krátil a v tomto mestečku, sa neradno odporúča ostávať dlho po nociach vonku. Nie, nemá to žiaden súvis s lesom, s tým odporným hustým lesom. Tou príčinou je zvýšená kriminalita, hoc tu bola vždy. V týchto časoch sa priveľmi rozmnožila a dobrý ľudia ktorý sa jej kedysi vyhýbali ju dnes kŕmia, ako hladného vlka na potulkách. Lenže nie pán Vilkis, ten nie! Akoby aj mohol?! Taký milý človek, sused, ale aj otec tejto skvelej rodinky. On je ako tá pevná malta, ktorá drží rodinné tehly pohromade. Napokon sám ma privítal s vrúcnym pozdravom a vystretou pravačkou. V momente zavolal Susan, sarkastickým písknutím a s úškrnom na tvári. A vtedy som pochopil. Už som vedel, po kom ma Susan ten veselý úsmev. Keď sa jej líca roznietia ako osirená hviezda, obklopená strachom a tmou, v momente keď sa na nebi objaví ďalšia, jej obrazu najbližšia. To bol úsmev Susan Vilkisovej! Stál som na prahu dverí a civel, ako kráča po drevených schodoch. No vtedy sa neusmievala, zdalo sa, že ju niečo trápi a v duchu straší.
„Tak čo! Usmej sa! Trocha života do toho! Nevidíš kto sem prišiel?“ podotkol pán Vilkis a postrčil Susan ku dverám. „Dobre, ja vás tu nechám. Len si pokecajte. Ale nie pridlho! Spomínaš si Mike? Zajtra máš zápas! Nie?“ pokračoval starostlivý otec a potľapkal ma po ramene. Len čo tak učinil odstúpil do vedľajšej miestnosti a zmizol v tme.
„Mal pravdu, och! Takmer by som bol zabudol. Zajtra hrajem baseball!“ otočil som sa na Susan. Ta sa však úplne odmlčala a postávala akoby by mi chcela niečo naznačiť. „Očakávam s tebou, pravdaže. Dúfam, že ma podporíš a budeš nám držať palce!“ objal som ju a pobozkal.
„Nie, Mike! Nechaj ma. Je mi to tak ľúto.“ s plačom vykríkla a strčila ma nabok ako nadbytočnú vec nespĺňajúcu svoju každodennú úlohu.
„Čo?! Čo prosím? Čo ti je ľúto?!“ rozhorčil som sa a tušil, že bude nasledovať veľmi krátky, no za to nepríjemný dialóg.
„Počul si! Je mi to tak ľúto. Dnes to nešlo. A nepôjde to ani zajtra a ani pozajtra a už nikdy. Je mi to ľúto Mike, je koniec!“ zaborila mi klin rovno do hrude.
„Ako to myslíš koniec?! Ty mi dávaš kopačky? Ale prečo - Čo som preboha urobil. Prečo? Veď vieš, že ťa milujem. Prečo vravíš niečo tak znepokojujúce?“ rozplakal som sa a zadržal som akúkoľvek myšlienku na rozchod.
„Mike Je mi ľúto, nedokážem ti to vysvetliť. Vieš Harry vravel, že to nemám robiť, ale ja musím! Je koniec, už viac nevládzem“ odmlčala sa a surovo privrela dverami, pričom som neprestajne počul jej tichý plač.
„Tak Harry, vravíš?! Harry?!“ Kameňom som hodil do okna. „tak tu máš Harryho!“ maličký kamienok sa odrazil od okna, ako by aj on sám, bol v nesúlade a v nepohode so mnou.
„To mi je život, ešte sa len uvidí, čo zostane z Harryho!“ to boli moje posledné slová, ktoré by som chcel vrátiť späť ak by to bolo možné. Lenže ono nebolo a to bolo oveľa horšie ako by som predpokladal.
Po nepríjemnom rozhovore som rýchlo dobehol k domu. Z kabátu som si otriasol posledné momenty a útržky z tohto dialógu. Mama už dávno spala a ja som si už taktiež ustlal posteľ a v nej bezsenne zaspal. Môj život bol prevrátený kolotoč, kde nerozlišujeme jemné detaily každého sedadla zvlášť, ale kolektívnu spoluprácu farby a pohybu. To bol môj život! Môj rozhovor so Susan neznamenal nič, tak ako moje predpoludňajšie zbieranie húb, jednoducho mi bolo všetko predurčené a to predsa ešte nebol koniec! Ráno ma čakal ťažký deň.
Hneď zrána sa mestečko Scenic znova prebudilo v nový deň. Povzbudené slnečnými iskrami bezproblémovo vyskočilo na žiarivé mólo. V spánku ma neohľadne objali teplé lúče slnka. Prebudil som sa a zaraz vyskočil z postele – „Azda nemeškám!“ skríkol som a hľa! Bolo to tak! Hodiny ukazovali pol deviatu, čo je presne čas, kedy sa začínal zápas. Ako som len vedel, rýchlo som sa obliekol do svojho tímového úboru. Toto ráno, bolo letné a horké. Uličkou sa vliekol zápach roztiahnutého asfaltu a oblaky boli čisto biele a sparné, od vlaňajšieho dňa. Bolo tak neskutočne horúco, žeby mi to nikto nikdy neuveril, ani keby som mu bol odprisahal, pretože tento mesiac bol v tejto zemepisnej lokalite vždy upršaný a chladný.
No keď občania malého mestečka uvideli a pochytávali do dlane jemné utkané pavučinky v ovzduší, ihneď zmenili svoje názory a predsudky. „Aha babie leto“ kričali deti v okolí a utekali pred poletujúcim lepidlom. I pes čosi zavetril, a labou si škrabal svoj podráždený ňufák. Vtom mihol chvostom a zabrechol tak, že vystrašil blízke deti. Znova sa vzpriamil a postavil uprostred cesty, začínal s brechotom a o chvíľku, vyvolal paniku i u iných okolitých psov. Tušili, že sa blíži akési netradičné nebezpečenstvo, keď sa vtom ozval prenikavý krik: „Heš! Heš! Už aj preč!“ ktosi vykríkol a prechádzal týmto úsekom cesty. Bol som to ja, celý uponáhľaný a zostresovaný z meškania. Hrnul som sa ako víchor na zdatnom a stabilnom bicykli. Psi sa rozutekali na strany a náhle začali besnieť, z papule sa im tlačili navonok nechutné sliny roztekajúce po kožuchu. Jeden dokonca skočil do neďalekej rieky South River a ta sa i utopil. Ostatní sa zúrivo hnali po ústi tejto čudnej rieky. Tento tok vyteká a so sebou nosí ľadovú vodu zo severáku. Z tých podivných končín.
Ja som sa udychčane rútil po ceste na druhú stranu mestečka a keďže je primalé, (zhruba 48 akrov) bol som zaraz ta. V hlavnom dejisku zápasu som v diaľave uvidel malý trávnatý rozpínajúci pľac, po ktorom pobehúvali drobní čierni ľudkovia. Hra im korigovala veselé úsmevy. Alebo ma aspoň zrak neklame, toto mesto je hlavne černošskou štvrťou, lenže oni nie sú príčinou vandalizmu - práve naopak. „Ach to sú tí malí pobehujúci Yankeejovia“ povzdychol som si. Na hlave mali šiltovky s logom Yankeejov a na sebe nosili malé biele dresy s vlastným hráčskym číslom. Okrem toho nemal nikto žiadne chrániče, len nevyhnuté veci pri hraní baseballu. A to nebola vôbec škoda, pretože tie chrániče by im boli i tak nanič! Veď sú to predsa občania mesta Scenic! A tí nie sú žiadni amatéri, len ak, v zbieraní húb!
Keď som sa tak z periférie prizeral na tie pravouhlé kruhové výseky ohraničené čiarami a oplotením, pomyslel som si, že sa mi vôbec nechce hrať; len sa skôr prizerať na tú skvelú frašku. Vtom ktosi skríkol „Hra“ a týmto gestom odštartoval netradičný sled udalostí. Jim Bunning sa ako jeden z deviatky presadil najmä ako nadhadzovač „Pitcher“. Nadhodil bielu poletujúcu loptičku rovno do domácej méty, jednému z káčerov Alfiemu Mcilwainovi. Ten však Bunninga sklamal, pretože pustil loptičku ďalej, statnému a prešibanému Joshua Bellovi, ktorý oklamal a omráčil loptičku von z „poľa“. Týmto otupil pýchu Jima Bunninga.
Ktosi znova zakričal „Out“ a ľudia na ihrisku len s úžasom pozorovali lietajúci biely predmet a malú, neposlušnú drevenú pálku, ktorá padala šikmo na zem. Loptička mi preletela v rýchlosti ponad hlavu, až za rieku South River. Každý civel s otvorenou sánkou na Joshua Bella, pretože taký pekný odpal nevidel zatiaľ nik a dúfajme, že ani v živote neuvidí. Všetci o chvíľu povstali s potleskom a ja som už len počul slabé výkriky a smiech. „Je to Yankee, je to Yankee! Ten sa nikdy nezaprie!“ Povzdychol som si od športového nadchnutia, ktoré sa len tak bežne nevidí. A ja som ho uvidel ešte v krajšej panoráme.
Okolo ihriska sa rozprestieral suchý a hlboký južný les, kde som včera ešte zbieral huby zo zeme. Za vrcholkom lesa sa čnel severný les, bolo to ta, kde slnko odvracalo svoju každodennú tvár. Ani neviem ako, ale hlavou mi prebehla myšlienka pohľadať tú samopašnú bielu baseballovú loptičku.
Bicykel som oprel o neďaleký pník a vybral som sa v obďaleč prechádzkou cez mostík Južnej Rieky. Chodil som po jej hraniciach, keď som v diaľave uvidel malý drevený oblúk, pokrytý zeleným - machovým kobercom. Vyštartoval som za ním ako pes s popáleným chvostom. V ušiach mi stále znel pokrik a tleskot ľudí z ihriska, tento zvuk rušila žblnkajúca voda skákajúca z kameňa na kamienok. Jej jediným úmyslom bolo vytvoriť a naďalej lemovať túto cestičku z neďalekého severného lesa. Tento úsek som jasne poznal zo včerajška, ale nie len to, poznal som ho už o mnoho dlhšie, po celé tie roky zbierania húb. Videl som i také miesta ktoré nikto nikdy nes kutral a neobjavil, boli to temné zákutia lesa.
S očami som pátral po bielej veci, nohami som šmátral po všakovakých kroch, no biela loptička nie a nie sa ukázať! Naďalej sa ukrývala vo svojom novom domove a tajne vyčkávala na akéhosi zradcu, ktorý by ju udal. Niet pochýb, keď ju ten Bell odfrkol tak ďaleko. „Až za rodisko Yankeejov“ povedal raz môj starký, pri pozeraní športových novín, lenže pri inom rekorde. Namiesto loptičky som našiel nové dubáky, nové miesta, nové chute a vône. Všetky huby som zbieral do vačkou a do skrúteného trička, avšak tie, čo som nestihol schmatnúť, boli určené iným živočíšnym gurmánom.
Z toho som bol iste nešťastný, nechať tieto pochúťky iným tvorom, ktoré ich nanajvýš pošliapu s labami. Lenže špinavé tenisky ma ešte väčšmi znepokojili, mama ma často krát upozorňovala; „Mike! Dávaj si bacha na to, kde chodíš! Inak si to všetko vyperieš sám!“. Okrem tenisiek som mal všetko čisté, dokonca biele tričko, ešte stále žiarilo. Neviem či to bolo tým slnkom alebo... „Aha tu je!“ skríkol som s úžasom. Hľadel som na belasú guľku, ktorý žiarila pod zbabelými lúčmi slnka. V mysli mi behali slová „To bol ale home-run! To je ale krásny suvenír!“ Z mysle mi vypadli čísla krokov ktoré som počítal od ihriska, pretože to číslo bolo naozaj famózne! Loptička ležala zaborená v kroch a za ňou celkom blízko, rástli chutné hríby a ešte bližšie, bratia kozáky.
Do dlane som stisol baseballovú loptičku, ktorá ešte stále svietila svojou čistou belasou farbou. Len čo som ju schmatol, rozbehol som sa ku grandióznym hríbom, tie sa mi však kvôli ich veľkosti nezmestili do trička. V okamihu som začul slabé šušťanie v monumentálnych kroch a v tom istom momente som si uvedomil, že som zašiel priďaleko.
Stromy vŕzgali pod ťarchou lístia, alebo sa vo chvíli rozprávali svojim svojským jazykom. Prisahal by som, že sa jeden pohol! A vtedy sa mi zjavili všetky detské výjavy a predstavy, dokonca ožili i dávne povesti. Bol som totiž severne od severného lesa. A to už bolo čo povedať, pretože tento les bol zjavne prešibanejší a hrozivejší, než by si mohol niekto čo i len pomyslieť. Nemohol som uveriť faktu, že som zašiel až tak ďaleko. Dokonca to ani nebolo možné, veď všetci dobre vieme, že Joshua Bell je síce skvelý odpaľovač, ale toto nemohla byť jeho loptička. Musela byť už veľmi dávna, možno z iného rekordu alebo od iného detského hráča. Bol by som to vrátil späť a neodvážil by som sa tvrdiť niečo také, lenže babské legendy mali v sebe predsa len obrovskú pravdu a všetky hrozby boli napriek mojim predsudkom oprávnené.
Po lepšom zhliadnutí okolia, takmer z vtáčej perspektívy, som objavil znepokojivú vec. Odrazu predo mnou ležali telesné pozostatky, pravdepodobne malého dieťaťa a blízko nich bol v blate zaborený košík, zatiaľ s prázdnym obsahom. Loptička nepatrila mne, ale dieťaťu, ktoré sa zrejme podobne ako ja, rozhodlo nájsť cudziu baseballovú loptičku. A možno to napokon predsa bolo inak! Žalúdok sa mi načisto stiahol a tým mi ešte väčšmi pripomínal nepríjemnú triašku na celom tele. Mal som na to jasné opodstatnenie „Veď som predsa v severnom lese! A i keby som z tade vyviazol živý; komu by som sa pochválil?! Veď je to čisté šialenstvo!“ Neostávalo mi nič iné, ako zdrhnúť z týchto prekliatych končín. Loptičku som v mihote šupol to vrecka a v rukách som držal skrčené tričko s hubami. Všade bol ohromný hluk, pod nohami mi praskali konáre zatiaľ čo si stromy pohmkávali svoju špecifickú a smutnú baladu. Možno to bol len súzvuk vetra so šuchotom krídel vrán a lístím stromov. No vtom mi niečo podlomilo nohy a zhodilo ma to na zem. Bol to starý ovisnutý kmeň; avšak čo učinil, nebolo zámerné. O severnom lese sa hovoria mnohé povesti, mnohé obludné zvesti, horšie než akékoľvek duchariny či strašné sadistické činy ľudí. Ten les ma svoju dušu a tá sa nikdy nezotne a nestratí, tú dušu majú všetky lesy a jej pravú tvár vidíme len ak sme sami, pretože stromy sa nikdy nedelia o svoje strašné tajomstvá s publikom. Bol som už priveľmi vyčerpaný keď som na nebi uvidel slabo tmavý mráčik, ktorý sa blížil smerom ku mne. To by však neznamenalo nič, keby vietor nefúkol zo severu a tento mráčik by iste neniesol zvesti z juhu. V tej pýche a mojej pozornosti sa jednoducho rozprskol a zmizol v povetrí a v tíšine tmy. Nasledoval ho čudný tlmený zvuk z diaľavy, nebo vypustilo akési iskry po periférií a potom sa zahĺbilo do seba. Bola to silná žiara, akoby po silnom výbuchu. V okamžiku som začul ďalšie kroky a praskanie konárikov, zvuk sa v rýchlosti rútil ku mne až sa zastavil celkom pri mojom pohľade na starý dub. „Krchhhh“ šušťalo lístie v povetrí. Z poza stromu sa vyrútil tieň, nebol to tieň človeka, bol to hotový prízrak. Vyskakoval zo zeme tak ľahko, akoby nepoznal žiadne fyzikálne zákony, len tak svojvoľne! Bol odetý v čiernom plášti, ktorý neznamenal nič, len mal dokázať jeho existenciu. A ja som len stál na mieste prikovaný do zeme, nemohol som sa ani pohnúť, akoby som bol pod vplyvom mocného zaklínadla.
„Čoho sa bojíš? Som prízrak! Predsa! Výplod vašej fantázie, vášho strachu. Ďakujem ti, že vo mňa veríš, bez teba by som tu určite nebol!“ skríkol prízrak a preletel stromom ako cez belasú hmlu. „Ach, škoda tých zelenáčov tí vo mňa neveria!“
„Čoo? Kto si? A čo tu robí tá mŕtvola“ odvetil som neisto, môj jazyk len hlúpo mumlal.
„Hovorím ti, som prízrak! Žiadna mŕtvola, je to chlapec. On tiež hľadal to, čo nemal, akurát vtedy, keď vo mňa veril!“ prízrak si sadol na peň v obďaleč starého duba. „a čo tie dubáky? Verím, že si ich vyzbieral všetky! Ale čo ja? Čím nakŕmim zelených?!“
„Akých zelených? Kto sú?.. “ chcel som kričať ale nedokázal som, pretože som bol stále pod vplyvom prízraku.
„Tí čo urobili to divadlo, vojaci. Myslím, že oni sú skutočný, tých ste si nevymysleli.“ podotkla čierna postava. „Majú tu základňu, celkom tu, blízučko.“ prízrak nepôsobil dojmom strachu práve naopak, bol ako priateľ, lenže to je i oceán a ten je veľkým majstrom podrazu.
„Takže je to pravda!“ povedal som si pre seba. „Takže predsa? Oni robia tie nekalé pokusy? Myslel som si to!“ zopakoval som svoju domnienku.
„Nie! Toto je cvičisko, tu sa nerobia žiadne pokusy.“ prevrátil moje tvrdenie „to je na dlho, ale poďme sa rozprávať o mne. Stále vo mňa veríš? Utvrdzujem sa vtom, keď ste si ma vytvorili a naďalej sa tu rozprávam s tebou. Je to ako s každým iným lesom, stačí jedna nehoda, jedna náhoda a hneď sú z toho povery a povesti. Ale vďaka ním žijem, preto som rád, že ste si ma vytvorili...“ pokračovala príšera.
„Takže ty si tá príšera? Ten postrach lesa?“
„Jasné!“ povedal veselo. „Každý les ma svoju príšerku, na lesoch je zvláštne práve to, že sú cez deň ako tie najkrajšie miesta na Zemi, no cez noc v nich ožívajú všetky ľudské hlúposti. Ale je len na nich čo si vyberú, vy ste si ma vytvorili!
„Takže si skutočný?“ opýtal som sa hlúpo.
„Nikdy pred tým som neexistoval, no ako každé dieťa, som sa raz zrodil. A či som skutočný? Ako pre koho! Hlavné je, že les patrí mne a lesu patrím ja. Sme neoddeliteľná súčasť povestí, ktoré sú takmer známejšie ako samotné stromy. Takto dopadol i ten chlapec, podobne ako ty sa snažil nájsť baseballovú loptičku. Tá ho však nezabila, boli to jeho myšlienky, ktoré ho ovládali viac ako jeho rozum. Buď na pozore, lebo i ty môžeš dopadnúť tak, ako on, hlavne keď sa bojíš, vtedy som najsilnejší a ničím ťa zvnútra!“
Zdesene som uprel pohľadom na temnú postavu. Nepovedal som nič, no len čo som pocítil opadnuté okovy na mojich slabých nohách, rozutekal som sa po ústí rieky dolu kopcom. Avšak dodnes viem, že všetky povesti majú niečo do seba. Vymýšľanie nie je hriech, no keď niečomu prudko podľahnem, môžem skončiť tak, ako malý chlapec. Nie je to chyba mátoh, ktoré spočívajú v najtemnejších kútikoch našej duše, ale v nás samých. Severný les tu bude ešte dlho opantávať ľudí z mestečka Scenic, no ja naďalej verím v tieto chýry, pretože to je jediné čo ma ubráni pred stretnutím s lesom.
Len čo som dobehol ku bicyklu a k baseballovému ihrisku, zbadal som prázdne sedadlá a žiadne stopy po zápase. Bolo mi jasné, že loptička ktorú strážim vo vrecku, je taktiež vymyslená. Lenže huby vo skrčenom tričku boli naďalej veľké a skutočné. A čo sa stalo so Susan? Naďalej sme sa nestretávali, pretože i ona verila v iný život, v iné priority ktoré neboli pravdivé. Harrymu som sa pomstil svojsky, podaroval som mu tie veľké a chutne vyzerajúce huby. A naozaj, niektoré zvesti boli vždy pravdivé, huby boli otrávené. Vedel som na čo doplatila pani Galisová, bola podobne ako ja v severnom lese, nepomýlila sa v druhoch húb ale v nesprávnych domnienkach. Les spriadal plány voči obyvateľom mesta, i voči mne.
Ráno sa našli v rodine Mainových mŕtve telá štyroch rodinných príslušníkov, medzi nimi bol i Harry. Vyšetrovanie sa skončilo s mylnou odpoveďou, že celá rodina umrela vlastnou chybou, keď na večeru zjedli otrávené kúsky húb. Našiel sa u nich prázdny pletený košík, kde sa predtým uchovávali huby, takže stopy ku mne neviedli nikde. Neexistovali žiadne dôkazy, no jediné čo tu navždy ostane budú práve tie bohom zabudnuté chýry, tajomstvá a predsudky. Keď som však prišiel domov a znova som sa pozrel pod posteľ, či tam nie je prízrak, uvedomil som si fakt, že všetky príšery či už vymyslené alebo skutočné nie sú v lese, ani pod perinou ale v nás samých.
Písmák