patinovaná parapeta

výborne..zinterpretoval si čo si mohol a pritom si sa vyhol naditerpretacii..z tvojho pohľadu by azda stačila aj prvá strofa..pri difenbachii treba zobrať do úvahy aj, že je jedovatá..vzdialený privádzač môže symbolizovať okrem aktuálnej nedostupnosti civilizácie aj niečo iné (ale to by som už povedal moc) a tá ponurosť je v súvislosti s tým tiež aktuálna..je to teda skôr stav subjektu než objektívne pôsobenie priedomia, resp. jeho vzhľad..každopádne nosné je, že subjekt transponuje určitý vnútorný tlak na kláty a tým sa aj zamestnáva čiže nemá čas rozhodovať sa ale na druhej strane podvedome očakáva, že pri tejto činnosti dospeje k spontánnemu rozhodnutiu..stoličky a stôl sú v podstate dosť nepodstatné skôr tie pivá na niečo (dešifrovateľné) odkazujú..no pre mňa osobne má celý obraz konkrétny zmysel ako aj difenbachia a privádzač..ale to už je dosť osobné a samozrejme, že nikto to nemôže úplne dešifrovať..každopádne vďaka za tvoj čas ;)

SPOILER!!! Ako som čítal báseň „patinovaná parapeta“ Autor R!So ma už dlhšie irituje, pretože zjavne vie písať, teda slová k sebe pekne ukladať a pekne obrázky načrtávať, ale necháva podľa mňa medzi nimi veľké diery, ktoré žiadne mnou dosadené čitateľsko-skúsenostné puzzle dieliky nemôžu zaceliť bez toho, aby som nemal pocit prílišného dovárania. Tvrdí, že to robí naschvál, čo sa mi páči, lebo uvedomovať si diery s veľkým ozvenovým potenciálom nie je len tak, ale keďže mne sa nechce zaliepať brehy medzi riekami, čo som to chcel... pripravuje mi väčšinou akúsi kostru vejúcu vo vetre, akože ja ju mám rozhojdávať, či akoby som to nepresne povedal. Jednoducho – záchytné body v jeho básňach sú šmykľavé. Ale k téme: myslel som si, že patinovaná parapeta bude ďalšou prekombinovane nazvanou peripetiou na pôde dobrého autora, s ktorým sa inak dosť míňame, ale nie. Hoci ma načína odhaleným rastlinstvom, ktoré neľaká, ale mňa interpretačne na prvý pohľad skôr ľaká ako láka, nasleduje jedno z najťažších slov v slovnej zásobe – kálaš. Kálať pre potešenie je super, ale ten kto nekálal, pravdepodobne nepochopí, preto tento nadinterpretujúci traktát. Áno, kálačka je veľmi účinná, až má človek z toho radosť. Lebo jedným úderom sa dá rozpoliť aj metrový kus metrovice s priemerným priemerom. Dôležitý je pri tom rozmach, ktorý je jeden z najväčších vôbec. Chcel by som vedieť, aký je pri dopade na klin z výšky cca 2,5 m tlak na cm2. Takže máme náčrt najdôležitejších vecí pri kálaní. Potešenie, účinnosť, rozmach. Tu už začína presvitať odhalené rastlinstvo, lebo kála sa drevo = rastlina a pri rozštiepení sa odhaľuje vnútro onoho rastlinstva. S kálačkou v rukách sa ho, samozrejme, nenaľakáme. Mohlo by ísť napríklad o vnútornosť, prirodzenosť, ktorá sa dá všelijako poprepájať s nasledujúcimi udalosťami v básni - a celkom to zapadá. Potom tu máme stôl, stoličky a pivá a podupanú kvetinku = veľká robota. Nepozeráme naľavo, napravo, dupeme. Tu máme druhý rozmer odhaleného (krehkého?) rastlinstva. Nie, to nás neľaká! Ľaká nás rozľahlý les! Teda neľaká nás vnútro videné zvonka, ale keď sme vo vnútri my! Vzdialený privádzač sa mi interpretačne vzpiera, čo už, žeby útočiaca civilizácia? Alebo stenčovanie do vlásočníc? Ponuré priedomie nás tiež ľaká, koho by neľakalo, ponurosť ľaká. Jednostajné zunenie prievanu mi pripomína tie také cinkajúce visiace kovové blbosti, taká ospalá vidiecka pohodička. Nemať čas. To je ľahké. (Skrátka – pekná hračka.) Rozhodnúť sa je ťažké. Nemať čas je len odbíjanie. A toto už nevidíte, ale ja vidím, ako sa od seba s praskaním pomaly odtŕhajú dve polovice klátu, to je rozhodnutie. To som si tam vyčítal, to tam byť nemôže. O to práve ide. Kedy ste sa naposledy rozhodli?

prostredie a atmosféra ma trafila presne, ako doma, plus dobre je to zaklincované horko-ťažko ako klin som tentoraz prenikol do sprvoti zahaleného odhaleného rastlinstva, aspoň myslím ;-) ale áno, nie je taká otvorená, nie je tam veľa možností čo je čo

nie je taká otvorená?..či len atmosférou?

táto vo mne zazunela