Jed pre agóniu

Žil raz chlapček na úpätí hory, v celkom zabudnutej pustatine obohatenou len nevyhnutou pokrývkou snehu. Spoločnosť mu robili poletujúci vtáci, príliš živý vietor a veľké šíky stromov ktoré sa zbiehali do šera. Tomu chlapcovi sa nepáčilo nič na hore, len jej okolie pod suchými osirenými stromami. Tie však nikdy nevidel pretože mu v očiach ležala hmlistá clona mrakov, ktorá nedovolila k preniknutiu vábivých ilúzií zvonka. Len ich slabo počul, ako letiaci vietor počuje sám seba a okolie v ktorom pomaly a ticho stoná. No bál sa zísť dole, pretože nevedel nájsť správnu cestičku, alebo mal veľký strach z toho, že sa už nikdy nevráti. Po dlhom čase strachu, bolesti a žiaľu malý chlapček sám v útlej temnote svojej bezvýznamnej duše zomrel. Nepoznal svet vôbec, alebo inak ako ostatní, ale i napriek svojej smrti chcel naďalej navštíviť krásny les pre ktorý bol sám otrokom. A možno jedného dňa prekoná strach, alebo mu otvorí dvere, a nechá ho zmiznúť, lenže to bude príliš neskoro. No strach nikdy neodišiel a s ním neodišiel i malý chlapček, pretože naďalej bdie na hore a čaká, kedy les príde k nemu.