Motýlie deti

Stalo sa, že som na sklonku mojej krátkej etapy nečakane zomrel. Táto náhoda zásadne zmení osud človeka. So mnou to však vypálilo celkom inak.


Uličkou sa vlieklo daždivé popoludnie, no napriek októbrovému dátumu bolo nezvyčajne teplo a vlhko. Všetky kúty vymetala rozvaha a nemota, tma sa šírila ako hrozivá nákaza, lapajúca po každom jedincovi v meste. Každý zaliezal do svojho, možno ešte teplejšieho, či viac útulnejšieho bytu alebo domu. Akoby všetci očakávali na nejaký záblesk, či už od chtivého slnka alebo inej veci vyžarujúcej svetlo. Sem ta sa ozval taký, či onaký pes na potulkách za chutnou kostičkou alebo inou potravou. Toto atypické ticho vypĺňali slabé klopkania z diaľavy. Boli to malé, drzé kvapôčky vody padajúce na krytiny domov. Netrvalo dlho a už ich nasledovalo i silné dumanie mrakov, sprevádzané prvými údermi statickej energie.

Mocné hromobitie pozdvihlo lenivé ticho váľajúce sa po temných uličkách, a zákutiach mesta. I pes vetrajúci po potrave o nedlho vkĺzol do svojej skromnej diery. Všetko klapalo ako švajčiarske hodinky, všetko bolo do detailu dohodnuté. Toto počasie bolo ako stvorené pre mňa, ledvaže stvorené pre samotný zánik.
Cez oblôčik som obdivoval tú nádheru, zatiaľ čo doma prevládala typická rodinná „idylka“. Lenže to čo je pre mňa idylka, je pre iných samozrejmosť, samozrejme!

Keď si odmyslím hluk rozbíjajúcich tanierov, šálok alebo iného kuchynského riadu a ešte bez vzájomného ziapania mojich rodičov, tak by to naozaj vyznelo ako rodinná idyla. A čo sa vôbec čudujem? Takto to chodilo už roky, ani si nepamätám na časy, kedy to začalo a kedy mi vlastne bolo lepšie.
Bol deň Pána, nedeľa. Mama ma s večerom hnala do kostola, pretože sme značne veriaci ľudia (aspoň sme to o sebe tvrdili, ale opak bol pravdaže pravdou). Z poza dverí odpratávala posledné rozbite črepy a otec, ten šiel do druhej miestnosti, privrel sa ta, a do rána nevyšiel. Táto izba bola jedna veľká papierová škatuľa; ,Vojdeš do nej a ťažko vylezieš naspäť na redší vzduch´ v tomto som sa utvrdzoval. Len čo zmizol posledný črep a posledná smietka na zemi, mama sa pozvoľna upokojovala, hoc bola stále rozrušená. V tom momente sa obliekala do kabátu.
„Ja už idem! Opováž sa prísť neskoro..“ svižne privrela dverami a zamierila ku kostolu.

Vôbec sa mi nechcelo, ale akosi som presedel tú fádnu omšu. Čo sa týka Boha a celkového polemizovania, som na tom mizerne. Ani neviem či v neho vôbec verím.
Nuž takto som presedel nedeľu. Búrka zúrila čoraz väčšmi a spod daždivého plášťa kvapiek sa znova spŕchla ďalšia séria svetelných žíl.

Za dverami prenikal ten istý zvuk. Moji rodičia na seba znova schuti vrieskali. Zľahka som pootvoril okno, čím som vpustil zimu a kvapky do izby. Týmto gestom som naznačoval vlastnú samotu a odmietavosť. S uchvátením som obdivoval všetku tú silu, elán búrky a prírody. Toto prostredie ma chytro viedlo k sebadeštrukcií. Vo vzduchu sa vznášalo tajomstvo - i susedov pes čosi zavetril. Z hĺbky zavýjal na oblohu a na čudesné záblesky elektriny. Boli naozaj čudné, vlastne všetko by vyznelo ako absolútne netradičná náhoda, nuž aspoň v tomto ročnom období.

Len čo som upriamil väčšiu pozornosť hromobitiu, bol som na podlahe, jednoducho som na nej z ničoho nič ležal. Ani neviem ako, zrejme som sa šmykol o mokrú dlážku. To však bolo jedno, stále som ostal v bezvedomí. Na tvári som ucítil jediné a prvé utápajúce sa lúče slnka. Prerazilo hmlistú clonu, akoby tu bolo len pre mňa. Bola to silná osveta, no vôbec ma pri tom neoslepovala, mal som skvelý pocit bezstarostnosti a šťastia. Vtom sa slnko ponorilo za tmavý kopec, a ja som započul rušivý zvuk, hnusné pískanie v ušiach.

Šípkový čaj v dome cirkusu

To bol posledný moment presunu. Z bolesťou hlavy som nečakane ležal v nemocničnom lôžku. Na hlave som mal okrem poriadnej mozole akúsi bielu šatku. Všetko bolo biele, steny, nábytok, dokonca i cez menší oblôčik som spozoroval netradičné, biele divadlo. Búrka utíchla a v izbe narástlo toľko svetla, žeby rozsvietilo tisícky žiaroviek, dokonca, desiatky tisíce. V ruke som mal zapichnutú akúsi nepríjemnú vecičku. Iste to bola injekčná striekačka, ktorá ma dopovala infúziou.

Ešte že som ležal v správnej polohe. Nebolo mi zle, dokonca ani dobre. Vôbec som netušil čo je to bolesť, ba ani to, ako je človekovi ktorý ju cíti.

„Haló, haló. Kde to som?“ rozkríkol som na holé biele steny.
Z kamilkovej bielej sa ozývala hlboká ozvena. V takej malej izbe, taká hlasná reakcia.

„Takže tu je náš bojovník“ zo svetla sa vynorila silueta bielej postavy.
Rozrušene som mykol nohami.

„Len pokoj, len pokoj. Ako ti je? – Poviem ti, tri dni v posteli? Akiste si hladný. Môžeš vstať?“ ozvala sa milá sestrička, pričom mi podávala pomocnú ruku.

„A - áno, ďakujem...Môžem sa opýtať čo sa stalo? Čo mi je, viem kde to som, nuž neviem prečo?“ poškrabal som sa na kolene, tajomná osôbka si prisadla vedľa mňa. „A kto vlastne ste?“

„Som pracujúca zdravotná sestra, mám túto prácu veľmi rada, neboj, s láskou sa o teba postarám. Čo sa týka teba, mal si nanešťastie, nepríjemnú nehodu, bol si dlhý čas v bezvedomí. Bol si naozaj statočný a mal si šťastie... Ale dosť rečí! Čo povieš na šálku šípkového čaju? Ehm?“

„No, ďakujem, za ten čas som riadne vysmädol a čo to!..“ ani som nedopovedal, keď ma v momente prerušila.

„Ničoho sa neboj, stačí povedať..Čo by si rád?“

„Mohol by som jesť?“ povedal som s úškrnom. Vôbec som nechápal šlamastiku v ktorej sa nachádzam.

„A kde sú moji rodičia? Boli tu pri mne?“ smutne som sa oprel o lôžko.

„Správna otázka, skoro som zabudla. Áno, boli tu. Presne pred dvoma hodinami, ešte, že si mi to pripomenul. Pýtali sa na teba. Idem ich..“ nedokončila.

„Nie, nevolajte; nevolajte ich. Viete, nerobte si starosti. Prídu zajtra – dúfam.“ vyhŕkol som zo seba, nechcel som počúvať ako by tu na seba opäť nadávali a kričali.

„Chápem.“ prikyvovala zdravotná sestra. „Chápem, musíš si odpočinúť“ do ruky mi podala teplú šálku čaju a chutný chlieb natretý rybacou nátierkou. „Uzdraví ťa, len pi, pi“

Odpil som si zo silného životobudiča. Bol to šípkový čaj, teplý no nie príliš horúci; bol vynikajúci a chutný.

„Tak čo chutí? Pripravila som ho včera večer, aby postál a uchoval v sebe tie všakovaké vitamíny. Uvidíš zaraz uzdravieš“ usmiala sa sestrička.

„Je super! Vynikajúci, ešte som taký nepil. Ďakujem. Už len dúfam, že čoskoro budem opäť doma.“
Opätovne som si odpil z červenej tekutiny. Pravdaže nevedel som, či sa domov naozaj chcem vrátiť, alebo chcem ostať tu. Ani jedno z týchto dvoch možností som si nechcel vybrať. V okamihu som nemal žiadne stále miesto pre dušu, nevedel som odlíšiť dobré od zlého a už vôbec nie to, kde mi bolo lepšie.

„Mohol som zomrieť, mohli ma tam nechať skydnúť a jednoducho mohol som už otrčiť kopytá. Aspoň by som mal pokoj, a nemusel by som tu teraz toľko polemizovať.“ premýšľal som nad vlastným zánikom. Cesta však, existovala len jedna. Čo chvíľu by som touto skúškou prešiel a spoznal niektoré veci, nuž ešte som mal čas.

„Už si ľahni, musíš si odpočinúť, daj mi tú šálku a už spi!“ prerušila ma ošetrovateľka pri premýšľaní.
„Nechám ťa tu, musíš spať aby si sa rýchlo uzdravil, potom si ešte pokecáme.“ s úsmevom ma prikryla dekou. 

Zajtra o nič lepšie

Len čo sestrička odišla a zabuchla za sebou dvere, podmanil si ma akýsi desivý pocit, netrval však dlho, pretože som v tej krátkej rýchlosti nemo zaspal. Hodiny ubiehali ako sekundy, slnko sa neobratne utiekalo do vyhnanstva, pričom sa jemne hopkalo na žltých nitkách, a poletovalo po zlatistej línií. Biele opony zo sebou strhávalo ako nadbytočné obrazy, ktoré ktosi namaľoval, lenže uznania sa nikdy nedočkal. A moja dočasná izba upadla do tieňu. Lúče sa konečne dočkali stretnutia, neboli však jediné. Odpočinku som sa dočkal i ja, prebudil som sa triezvy, tentoraz však, s bolesťou hlavy. Stále som premýšľal. Uvažoval som o mizernom živote ktorý mám, no pri všetkom tom zvažovaní som si v mysli fantazíroval netradičné, možno i zaujímavé príbehy. Boli to všelijaké historky z nemocnice a z okolia. Poväčšine strašidelné a hrôzostrašné, také pri ktorých behá husia koža po chrbte, ba či, do špiku kostí. V týchto príbehoch som bol neodmysliteľnou súčasťou. Mojim temným ilúziám fantázie napomáhala temrava a výnimočná noc, ktorá vyniesla pod prach posledné útržky dňa a nastolila svoje nové, desivé poriadky. V tomto čase už nič nebolo biele, možno šedé ale i to po chvíli upadalo do chládku.

Len čo sa moje chodidlá dotkli chladnej podlahy, nanovo som si ich zakryl dekou. Na koniec som prehodnotil situáciu, lenže zvedavosť ovládla moje nohy, myseľ a celé telo. Prinútila ma pristúpiť k dverám a ľahkým švihom ich otvoriť. Rýchlo som otvoril primitívny zámok a vykročil som do možno ešte väčšej tmy. „Nemocničné chodby sú na moje počudovanie, ozaj strašidelné miesta.“ - Vždycky som obľuboval temné zákutia a záhady - nemohol som odolať.

Kráčal som po mrazivej chodbe, zúst sa mi ustavične vanulo desivé dychčanie, ako vystrašenému býkovi uväznenému kdesi v oceľových mrežiach. Slabučké šepkanie za uchom ma však načisto vydesilo a ochrnulo. Bol som celkom vyvedený z rovnováhy. „Neotáčaj sa! Neotáčaj!“ čosi mi vravelo. Skôr než som sa nazdal, rukou ma čosi chytilo za rameno a pomaly otáčalo.

„I ty nemôžeš spať?“ prihovoril sa malý holohlavý chlapček;

„Och, to mi je strach. Tak máš pravdu, sme dvaja. Poznáš to tu? Ak áno poďme spolu kutrať!“

„Áno s radosťou. Som tu už veľmi dlho. Som tak rád, že som po takom dlhom čase znova našiel priateľa. Poď ukážem ti jedno veľmi strašné miesto, nikdy tam nechodím, vždy sa bojím. Poď určite to spolu zvládneme.“ ozval sa chlapček a chytil ma za ruku.

„ A prečo si tu? Čo sa ti stalo?“ podotkol chlapec.

„Len som spadol, veľa si toho nepamätám, ale vraj to nie je vážne! A čo ty, prečo si tu?“ ďalej som pokračoval.

„Neviem, mama mi vraví, že to bude v poriadku. Asi mám čosi s krvou. Vidíš tie vlasy? Tie som pred tým mal, spravila to tá zlá choroba!“ poškrabal sa po hlave. „A mimochodom, ako sa voláš? Hm?“

„Ja som Tom, a ty?“ hanblivo som odpovedal.

„Ja som ... Aha tu je to miesto“ nedokončil a skríkol. Po ceste sme prechádzali pri mnohých, iných temných zákutiach. Táto miestnosť však bola, akosi menej zaujímavá ale temná, to bola. Stáli sme v tmavej práčovni, kotolni alebo inej čudnej miestnosti. Bol tam akýsi zatuchli vzduch. Aj by sme to prešli keby ...

„A ja som Alex!“ pousmial sa chlapec.

Z chodby sa ozýval zvuk „Klop-klop, klopity - klop..“

„Čo tu vy dvaja robíte? Nemáte spať?“ priskočila sestrička ktorá sa zrazu vynorila z tajomstva, topánky s podpätkami jej udierali o podlahu.

„Šup – šup, do postele. Ešte skôr než vás tu uvidia.“ prichytila nás zdravotná sestra prechádzkou cez chodbu.

Oboch nás schytila za rukáv a odprevádzala do izby. Cestou som si všimol, alebo zbadal vec ktorá tam pred tým nebola. Boli to dvere, vstupné dvere, cez ktoré sa vchádzalo a vychádzalo na čerstvý vzduch. Boli kovové, z priestoru vyžarovali ako za jasného dňa, avšak boli zamknuté na niekoľko zámkov.

„Môžem sa..môžem sa spýtať, prečo sú tie dvere natoľko zamknuté?“ zastavil som zdravotnú sestru.

„To nie je žiadna vec pre teba. Ty malý výmyselník! Tak tu už! A spať!“ postrčila ma do tmavej diery, v ktorej žiarili len záclony od svitu mesiaca. Alexa držala ešte chvíľku až kým, nezmizol v tíšine za rohom.

Líščí uzol

Tentoraz som znova zaspal, veľmi tvrdo a veľmi zľahka. Po divnej noci sa hneď zrána udial nasledujúci sled udalostí. Zavčasu ma navštívili naši - mama ako vždy plakala, pričom sa s otcom neprestajne hádala. Idylka! Nebola to príjemná návšteva, no potešilo ma aspoň to, že som ich mohol, síce len na ten krátky čas, znova uvidieť. Tento krát naposledy. Môj zdravotný stav sa zlepšoval, vlastne večer som mal byť už naspäť doma. Zdravotná sestra mi poddala posledné lieky na uzdravenie, no po rozlúčke ma našla v nebdelom stave. Podľa všetkých okolností som bol mŕtvy.

Po krátkej návšteve rodičov som si siahol na život. Bola to len primitívna otázka času s primitívnym uzlom preveseným o prevrátenú posteľ. Netrvalo dlho keď som zistil desivú pravdu zdravotnej sestry. Zistil ju i Alex, no viac som ho už neuvidel, i on sa dozvedel tú vec, no stalo sa s ním to, čo sa o chvíľu malo stať i so mnou. Preľaknuto som kopol nohami do neznáma, znova a znova až som rozkmital celú posteľ. Hopkajúci na šnúre som ožil a preľaknuto kašľal. Obesil som sa, no bol som živý. „Zle som zatiahol slučku!“ pomyslel som si. 

„Obesený neobesený, je čas musím sa ti s niečím zdôveriť“ vybehla sestrička a vypustila ma zo škrtiacej živej - mŕtvej pasce. Nebol som mŕtvy, len príliš hlúpi na to, aby som všeličo pochopil. Len čo ma posadila na stoličku, po chvíli čušania a mĺkveho ticha odštartovala svoj tichý dialóg. 

A tak začala vysvetľovať. 

Prečo sa manželia po viac ako dvadsiatich troch rokoch spolužitia neustále hádajú a vadia? Čo spôsobuje ich dennodenný plač, otcov i matkin? Prečo je holohlavý chlapček naozaj holohlavý? A prečo vlastne odišiel a poddal sa zdravotnej sestre? Odrazu sa mi všetko vyjasnilo, odhalil som tajomstvá, ktoré boli ukryté až doteraz. Prečo je môj doterajší život postavený na duševnej neistote a lži? 

Po krátkom rozhovore som všetko pochopil, alebo som si to aspoň myslel. Obyčajná nostalgia, to bola príčina plaču mojich rodičov. 

Mŕtvy princ


Pamätám sa na tú udalosť, bolo daždivé ráno odtrhnuté s okolitej reality. Sedel som v aute, ktoré bolo uchránené od všetkých bleskov a všetkej drzosti kvapiek a vody. Dych berúci tanec kvapiek nám poletoval priam nad hlavami. Asfaltovú cestičku hlboko v hluku mesta osvetľovali žiarivé poletujúce svetielka aut a kamiónov. Všetci zaliezali do primitívnych obydlí, a nad mestom sa zhromažďoval tieň. Ovzdušie oťaželo pod ťarchou ťažkých kovov z kúdolčekov prachu a dymu z výfukov aut. Malé autíčko sa hnalo ako víchor vzdorujúce silnému vetru, a vtom..

„Tak sa to stalo? Nie, veď ja som ich videl! Nemohlo to byť tak!“ zrazu som prerušil sestričku. Vyhŕkol som zo seba len pomyslením na tú udalosť. 

„Azda nechápeš?! Prepáč mi, vysvetlím ti to po lopate. Mal si nehodu! Mali ste šmyk. Neudrel si si hlavu o podlahu ako si- si myslel. Bolo to inak, viem to... nechaj ma dohovoriť, pochopíš!“ odvrkla zdravotná sestra a pokračovala. 

„Myslím, že si spomínaš na ten deň. Bolo pochmúrne počasie, pod cestu vám vbehol pes a vy ste dostali šmyk a narazili do stromu. Už nič nebolo také ako pred tým. Vieš o čom hovorím?! Spomínaš si?“

„Ach áno, ale bolo to inak - pošmykol som sa o mokrú podlahu, preto som predsa tu? Nie? A odkiaľ máte tieto nepravdivé informácie? To mi chcete nahovoriť, že moji rodičia sú mŕtvi? To predsa nie! Sama ste ich videla!“ znepokojene som kopal nohami.

„Tie informácie máš v správe, chlapče! Bolo to inak.. Bola to nehoda. Tvoji rodičia nie sú mŕtvi. Aspoň by som to tak nenazvala“ odvrkla akoby nič. V momente som sa rozplakal.

„Oni nie.. Vieš mám menšie tajomstvo..“ ďalej pokračovala. „Spomínaš si na Alexa, mal rakovinu, rakovinu pečene. Na to nie je nijaký liek. On však odišiel, vyzdravel, viac už nebol chorý. Čo myslíš, kde to asi sme? Sme síce v nemocnici ale ty tu nie si preto, preto že si chorý! Si tu pre iný účel, ktorý mám na starosti ja! Pomôžem ti“ 

„Ale, áále! To bolo určite inak! Nikdy som si nebol tak istý! čo sa stalo s Alexom?! “ utrel som si slzu a rozhorčene som vybuchol. 

„Alex odišiel na lepšie oddelenie, na lepšie miesto i ty tam dnes pôjdeš. Neklamem ťa, ver mi. Mám nezvyčajný dar! Dar predvídať, alebo ako chceš šiesty zmysel. Veď som predsa žena! Porozmýšľaj, si tu už veľmi dlho, nie len dva dni! Spomínam si na teba ako ťa sem priviezli. Tvoji rodičia nie sú mŕtvi. Došlo k nečakanému zvratu. Ty si.. Akoby som povedala...Mám viacero schopností! Vidím to, čo iný nevidia. Vidím bytosti, bytosti zo svetla! Duchov!“ zaskočila ma sestrička a položila mi ruku o rameno. 

„To je blud akože sa volám Tom! Ale ja nie som mŕtvy! To nie!“ s triaškou som odpovedal. Vzduch ešte väčšmi oťažel a strop sa približoval akoby vsával všetok život a kyslík vtom malom priestore. Ak tam život vôbec bol. Obloha zatiahla opony a stemnela. 

„Mám pre teba práve tú najhoršiu správu, alebo možno nebude až taká zlá. – vidím duchov ale dostaneš sa na lepšie miesto, špičkové oddelenie. Som tu pre teba, som zdravotná sestra. Tvoji rodičia ťa oplakávajú a prídu ťa naposledy navštíviť. Mama ťa už nikdy nezavolá do kostola, vlastne ťa ani nikdy nevolala.. vždy si šiel sám. – To viem zase od nej. Modlí sa za teba. No nemôžeš sa s ňou porozprávať, to nejde. Je to zákon, no nevymyslela som ho ja. Prepáč. Vravela som s ňou keď si bol inde, inde v izbe. Zabudni na spomienky, si v inom svete. V lepšom svete. O Chvíľu zabudneš a prídeš na lepšie miesto. Nevravím ti: Ver mi! Nuž nemáš na výber... O chvíľu si po teba prídu, tí na hore. No dovtedy máme kopu času. Poď! Teraz, sú slová zbytočné. Poď dám ti nadpozemskej tekutiny! Silný životobudič ako vravíš! Donesiem čerstvé plody, a urobím ti hľa, šípkový čaj!“