vdovec

...

Je to mu niekoľko málo dní, možno ešte ani mesiac, čo odišla. Priznám sa, naozaj neviem koľkého sa to stalo, ani koľkého je dnes. Viem len, že to bolo v utorok, v deň, keď sme mali cestovať za jednou známou na druhý koniec republiky. Nakoniec sme teda nešli, veď predsa nedá sa cestovať s niekým, kto je po smrti.

Deň na to, náš malý byt neďaleko centra bol plný k prasknutiu. Toľko ľudí naraz, v takom malom priestore som veru ešte nevidel. Najlepšie bolo, a to mi je k smiechu až dnes, mnohých som vôbec nepoznal. “Ja som ten a ten, a vašu manželku som mal nesmierne rád. Úprimnú sústrasť”, povedal mi vtedy nejeden neznámy a onedlho som ho videl ako sa bez smútočnej hanby napcháva kúskom voňavého kuraťa, div, že mu nevypadlo jedno z očí, keď márne škúlil po svojej brade, po ktorej stekal lesklý pramienok roztopenej masti. Ale nemôžem to predsa nikomu vyčítať, taký pohreb dá zabrať. To je jasná vec.

Elena, moja nebohá žena bola nádherná. Ležala tam v čiernej, nie príliš drahej rakve, majestátne hľadela pred seba a usmievala sa. Kedysi dávno som kdesi čítal, že posmrtný výraz tváre vyjadruje, akým bol človek zaživa. Elena sa usmievala a bude to možno znieť hlúpo, ale tento jej úsmev ma na okamih upokojil. Možno bola so mnou naozaj šťastná, alebo aspoň po väčšiu časť nášho spoločného pobytu. To by zodpovedalo tam tomu v tej knihe.

Smútočný pochod sa dlho vliekol naprieč spustnutým cintorínom, stihol som si všimnúť všetkých v zástupe. Prišli aj susedky od vedľa, tie s ktorými trávila toľko času a ktoré som nemal nikdy príliš v láske pre ich stareckú klebetnosť. Tentokrát mi ale nevadili, skôr naopak, bol som prekvapený, že boli celkom ticho a za tých pár minút neohovorili ani len to pokazené počasie. Asi to považovali za povinnosť, toto zrieknutie sa jediného skutočného potešenia. Malo to symbolizovať kvantitu i kvalitu ich smútku. “Vidíš susedko, tvoja žena nám chýba, to preto sme ticho” svietilo im všetkým trom na zvráskavených tvárach. Ostatní vyzerali nápadne podobne, chvíľami by som im bol niektorým i naletel.

Farár, mladý a zjavne neistý v každom slove stál nad zívajúcou jamou a predčítaval z knihy v udržiavanom koženom viazaní. Dokonca nie z jednej. Z vrecka na hábite vyťahoval jednu útlu knižku za druhou, napočítal som ich štyri a v každej dlho listoval pokým našiel správnu stranu. Vyzeralo to nakoniec akoby mu ani jedna z nich nestačila, akoby dostatočne presne nevyjadrovala smútok, ktorý nás tu držal v daždi na rozmočenej hline, čľapkajúcej s každým pohybom. Tú správnu knihu samozrejme nenašiel, rezignoval a prečítal iba kúsok z matúšovho evanjelia. Už si ani nepamätám, o čom tie odstavce hovorili. Mokrá hlina, či skôr už blato niekoľkokrát hlasno plesklo o zarosenú truhlu, zviezlo sa po jej okraji a do práce sa dali dvaja postarší muži v montérkach. Poznal som ich, hrobarčinou si privyrábali.

Zástup sa pobral späť. Teraz už neorganizovane, sa skoro všetci ako vyľakaný kŕdeľ zimných vrán ponáhľali skryť pred dažďom. Ja som šiel pomaly za nimi, dážď mi nevadil a okrem toho, nepatrí sa z pohrebu utekať. To by mi iste neodpustili ani len tie klebetné ženy od vedľa a takúto zámienku som im predsa nemohol ponúknuť zadarmo.

Necelý týždeň potom som nevytiahol päty z domu. Otváral a zatváral som dvere za známymi, i celkom cudzími ľuďmi, ktorý ma navštevovali zo slovami ľútosti a akejsi skrytej nádeje, ktorú sa až na pár výnimiek nikomu nepodarilo zformulovať bez toho, aby nakoniec neskĺzol do nejakej ošúchanej fráze, podobnej tým z televízie. Myslím, že sa mi nemôžete čudovať, že ma to už nenadchýňalo, naopak zostal som voči nim úplne anestetikovaný. Čo na tom záleží, aké sú cudzie rady, keď nie ste schopný jedinú z nich uskutočniť. Museli to vedieť aj oni, možno preto nenaliehali ale iba povedali, čo sa povedať má a potom už v rukách ležérne zovreli kalíšok voňavého alkoholu a pozdvihli ho zopár centimetrov nad úroveň nosa. To bola moja zbraň, každému naliať a o niekoľko minút znova, aby som mu zatvoril ústa a ušetril ho tak zbytočnej rozpačitosti. Pil som stále, nik ma totiž neodmietol. Celý ten čas formálnych ústupkov som prebdel v alkoholovom náleve. Poviem vám, nebolo to najhoršie, aj keď pramálo dôstojné. Ale dá sa v mojom veku ešte hovoriť o dôstojnosti? Každý pohyb a každé slovo zaváňa komickosťou, naozaj málokedy sa mi podarí vyzerať pred samým sebou normálne.

Poviete si: “Čo to tu ten starec vraví? Zomrela mu žena a on nie je schopný vyjadriť čo len štipku úprimného smútku.” Máte pravdu, úplnú pravdu, nie som. Ale to ešte neznamená, že som cynik alebo, že by som dokonca svoju nebohú nemal naozaj rád. Konečne, a dá sa to vôbec? V prvom okamihu som jej vlastne závidel, presne ako ten od vedľa, ktorý mi pri každom rozhovore nezabudol pripomenúť: “Len tak otvoriť tie dvere a v tichosti ich za sebou zabuchnúť.” Tá myšlienka zdomácnela aj vo mne, a i preto tá nemiestna ale logická závisť.

...

Ako čerstvý, ešte teplý vdovec som vyšiel na ulicu a prudký nával sviežeho jarného vzduchu, na ktorý som za ten týždeň medzi stenami garsónky skoro zabudol, sa okolo mňa zrážal so stuchnutým pachom mojej staroby až pokým nesplynuli v jednu, už nerozoznateľnú arómu priemyselného mesta. Poobzeral som sa semilne prekvapeným pohľadom, ktorý si ale jasne uvedomujem, po okolí a zo zvyku očakával akúkoľvek drobnú zmenu. Nezmenilo sa ale nič. Azda len to málo, ktoré sa mi dokonale skrýva už po dlhý čas.

Na rohu ozrutnej budovy nákupného strediska, niekde tam, kde si z mladosti pamätám celkom inú budovu, teraz stojí červený stánok, akási búdka oblepená žrebmi bez výhry. Ľudia stojaci o podial, provizórne opretý so žrebom o výkladné skrine mincou zoškrabujú jemnú vrstvu ťažkého kovu. Priam netrpezlivo očakávajú čokoľvek, samozrejme najlepšie výhru, pekne mastnú, ktorá by ich razom vytrhla z hmotnej núdze a zabezpečila aj deti a deti ich detí. Výsledok snaženia a pravidelného pohybu dvoch zovretých prstov s mincou sa prenáša na ich tváre. Nevyhral, tamten tiež nie a už to tak vyzerá, že ani tá postaršia dáma v pastelovej blúzke, tá so šedivomodrou hlavou dnes neuspela. Vzal som si teda jeden i ja a vložil ho do vrecka nohavíc. Možno neskôr, teraz nie je na radosť tá správna chvíľa, pomyslel som si cum grano salis.

...

Vidno chrbáty i tváre niekoľkých žien a mužov rovnomerne premiešaných v zafajčenej miestnosti, ktorá sa od lacných putík odlišuje iba ľahostajnou, no štýlovou výzdobou po stenách. Hudba je nezrozumiteľná a vo chvíľach ľahko prepočutelná ako čosi, čo sa už po niekoľkýkrát márne snaží zaujať vašu pozornosť. Vo vzdialenejšom kúte sedí dvojica s unavenými tvárami ale ani v najmenšom nepripomínajú unudenosť, naopak ich útle úsmevy akoby vyjadrovali predspánkovú pohodu zaoberajúcu sa úspechmi ubehlého dňa. K ich stolu sa blíži tretí muž. V rukách zviera drobné kalíšky s tmavým alkoholom a uprene hľadí na oboch, netrpezlivo očakávajúc odozvu šťastia. Poháre položí bez slova na stôl a nespúšťa z nich zrak. Muži sa až po hodnej chvíli teatrálne zháčia, pozrú striedavo na seba i na stojaceho, ale napokon s prudko zjaveným úsmevom si pritúlia alkohol na svoje teritórium stola a jedným okom po ňom poškuľujú ako matka po hrajúcom sa dieťati.

Vdovec sedí pri vedľajšom stole a s opatrnosťou, ktorá sa rovná námahe, spôsobenej vekom a stratou citlivosti nielen v rukách sype do šálky čaju cukor s papierových sáčkov. Do presušeného plátku citrónu len pár ráz štuchne lyžicou a nechá ho bez záujmu na tanieriku.

Na opačnej strane miestnosti vidno chrbát a blonďavú hrivu neznámej ženy a oproti nej muža a prestarnutú krásku, ktorá zavše neprestala dbať o svoj dôstojný zovňajšok. Muž s inteligentnou mladou tvárou sedí uvoľnene, noha cez nohu a ženské črty jeho pohybov mu dodávajú na prirodzenosti, s akou sa istotne pohybuje i v cudzej spoločnosti. Z cigarety si potiahne len niekoľkokrát a druhou rukou neprestajne sleduje reliéf mierne prisunutej nohy ženy pri ňom. Čosi povie, odpovedá na otázku a žena vedľa neho s ním jemne súhlasí. Až neskôr vysvitne, že tá udržiavaná kráska vlastne nie je jeho ženou, že tá sedí niekde v podobnom podniku na opačnom konci mesta, ale toto zistenie neprekvapuje, naopak, akoby len potvrdilo matne sa ohlasujúce tušenie, ktoré sa pre svoju ťažkopádnosť bojí prepuknúť naplno. Blondína sa mrví na stoličke a látka jej bielej blúzky sa krčí o čalúnené operadlo. Štylizovanými pohybmi si usrkne zo šálky luxusnej kávy a v zápätí potiahne z neuveriteľne dlhej cigarety. Počuť slová:

“Viete moja pravovernosť pramení z jedného intenzíveho zážitku z detstva. Detstvo je vôbec plné takýchto zážitkov.” Na chvíľu sa odmlčí, akoby si nebola celkom istá či má vôbec zažať o tejto pre ňu iste dôležitej, možno až fundamentálnej skúsenosti hovoriť ale napokon (napriek tomu že nevidno jej výraz) sa pousmeje a pokračuje:

“Zomrel mi otec. A ja som bola pri tom. Celú tú dobu...dlhú dobu som tam sedela pri ňom a azda už ani nemusím pokračovať, aké to bolo silné, ba priam až odporné hľadieť naňho ako nevládny sa snaží vyriecť aspoň jediné slovo...” Obaja naproti sú ticho, ale ich prispaté tváre neuhýbajú, ako by sa dalo očakávať pri osobných výpovediach. Naopak hladia na ňu uprene a stále čakajú, možno čosi iné, čo azda podľa nich má ešte len prísť. Blondína znervóznela a niekoľkokrát po sebe hlasno smrkla:

“To si neviete predstaviť, čo to pre mňa vtedy znamenalo...a aj napriek tomu, že som celkom nerozumela...bolo to ozrutné... ozrutný pocit, akoby sa vám v jedinom okamihu čosi nepríjemné zrútilo na hlavu a celú vás to zasypalo... nemôžete sa viac hýbať...ale cítite...stále ešte dokonale cítite...Takže je to bezmocnosť....akási prekliata úzkosť, ktoré vám zväzuje ruky a vy len hľadíte pred seba...bez toho aby ste voľačo mohli, ba vlastne i chceli podniknúť.” Žena sa potichu rozplakala, ale nik v miestnosti si to nevšímal. Obaja naproti sa k nej svorne naklonili, udržiavanej žene sa pri tom o íver trčiaci zo stola na pančuche urobilo malé očko, ktoré sa každým ďalším pohybom nezadržateľne šírilo ďalej, až kamsi do jej útrob. Chytili ju za obe ruky a akoby mala spadnúť zo strmého útesu ju pevne držali až bolo cítiť silu, s ktorou jej stískajú vlhké a neprirodzené, omrznuto červené opaky dlaní. Nepovedali jediné slovo.

“Ešte, že mám tie deti...oni sú mojou záchranou...mojim šťastím...ale to iste poznáte i vy...” Udržiavaná žena sa na okamih zháči, akoby sa preľakla týchto slov a pozrie vedľa seba, ale od muža sa jej nedostáva útechy, tá je teraz zameraná výlučne smerom k blondíne, ktorá neprestáva plakať i keď sa intenzita jej detských vzlykov zmenšuje a lomoz zasopleného nosa tíši. Muži na opačnom konci uhlopriečky miestnosti si ich nevšímajú, pôsobia celkom svojbytne, akosi otupelo. Scéna sa javí dokonale zohraná, bez jediného omylu v predvedení.

“Ale viete...” a obaja naproti sa odtiahnu a zaujmú pôvodné pohodlné figúry. Muž opäť siahne po nohe spolusediacej a prstami sa nevedome blíži k obrovskému oku. “...tie deti akoby ani neboli moje... ja ich niekedy vôbec nepoznávam... nemajú nič zo mňa, žiadnu moju vlastnosť... koľko krát len stojím a neverím vlastným očiam... hovorím, akoby ani neboli moje... akoby patrili úplne inej matke... i muž mi to už povedal... minulý týždeň tu bol... ako dlho som ho už nevidela?... Vlastne teraz prvý krát po rozvode...” Žena stále vzlyká a jej reč je rozsekaná na drobné kúsky, ktoré miestami strácajú na dôraze a aj preto pôsobí mierne komicky. Pár naproti si to uvedomuje a poľavuje na sústredenosti.

“ No ako hovorím, prvýkrát po našom rozvode... je stále rovnaký... nezmenil sa a myslím... myslím, že je to dobre,” umelo si dodáva na dôstojnosti a rovnako neúspešne potláča i nepravidelný plač.

“Či má dáku novú známosť?... Neviem... a je mi to jedno... Len deti... tie deti mi robia starosti... ja im vôbec nerozumiem... a k tomu ešte to divadlo... je sezóna, treba skúšať od rána až do večera... nemám čas... naozaj mám len málo času... je toho stále viac a viac... naozaj neviem...” V tejto chvíli muž narazil na obrovské oko na pančuchách a pozrel na udržiavanú krásku. Tá sa pri pohľade na široký kráter, odhaľujúci nedokonalosť jej prestarnutých nôh vyľakala, akoby uvidela prebehnúť naprieč podlahou myš a neprirodzene znervóznela. Iba na krátku chvíľu sa jej podarilo nedať na sebe nič badať, takže herečka bez tušenia pokračovala vo svojej duševnej erupcii, ale napokon to vzdala a s kusmým ale presvedčivým ospravedlnením obaja odišli. Blondína si niekoľkokrát pretrela vlhké oči a potláčajúc urazenosť sa tupo zahľadela pred seba. Cítila na sebe cudzie oči, táto reakcia je človeku vrodená. V podniku po odchode modelovej dvojice zostalo prenikavé, ba až hlučné ticho a herečku to zjavne znepokojovalo. Trhala sebou v doznievajúcom vzlikote a jednostaj sa obzerala. Samozrejme, čoskoro odišla i ona. To, že na ňu nepozeral jediný z hostí by istotne neuverila ani vlastným očiam.

...

Do útlej izby, ktorá svoju premrštenou plnosťou, spôsobenou množstvom gýčových ozdôb, zakúpených určite ženou, azda zo stareckého rozmaru, možno naozaj pre naivný obdiv, pôsobí výnimočne útulne, ale pre cudzieho návštevníka nepoznajúceho túto drobnú úchylku domácej pani, pravdepodobne až stiesňujúco a úzkostne, preniká len nepatrné svetlo. Zbieha sa na vyprahnutej tapete a pohybom medzi tieňmi odkazuje na kimácajúcu sa zimnú korunu stromu vonku. Vidno skromný, ale na pohľad veľmi starý nábytok zaberajúci väčšinu izby, s nemodernými poloblúkmi a nepraktickým dvojvrstvovým lemovaním viditeľných hrán, ktorý je pre svoju zachovalosť, spolu s niektorými rovnako starými doplnkami iste pýchou domácnosti a veľký kancelársky stôl na opačnom konci miestnosti, hodiaci sa skôr do úradu a vyvolávajúci kontrast smetiska, na ktorom sa vedľa seba povaľuje nespočetne veľa protichodných predmetov. Všetko v izbe si nástojčivo vyžaduje pozornosť pozorovateľa, priam o ňu celou svojou neprimeranou výnimočnosťou žobre. Lacný veľký obraz poľných kvetín v strede steny, v rohu obrovská prázdna váza z kovu, ktorý už niekoľko rokov pod opadnutým náterom podlieha prirodzenému rozpadu, vedľa kresla vysoká lampa na sústruženom tenkom stojane z tmavohnedého dreva, ale i všetky tie zbytočné drobnosti a ozdoby, ktoré sa ponúkajú v obchodoch ako druhoradý tovar sa tu miesia a napriek svojej nevyváženosti, ktorá by bola zaiste tŕňom v oku nejedného erudovaného estetika, pôsobia dôchodkovo útulne a akosi múdro.

Z rádia počuť obohrané melódie, ktoré celkom pristanú prostrediu a vidno starca ležérne ponoreného v kresle, v ruke si preberajúceho neveľký farebný papier, pravdepodobne los, ešte stále tajaci možnosť výhry. Celkom zrozumiteľne badať vdovcovu nervozitu, niekoľkokrát si rukou pretrie čelo, vždy znova akoby zabudol na predchádzajúci pohyb sa pomrví v kresle a pohľadom sleduje tanec tieňov na stene. Akoby cítil cudzie oči napráva a štylizuje svoj zovňajšok. Nakoniec mincou niekoľkokrát nemotorne prejde po pretretom povrchu žrebu a stiahnuc si okuliare do polovice nosa sa ponad ne skúmavo zahľadí na odkryté tajomstvo. Počuť slabý prúd vzduchu vychádzajúci z nosa a pripomínajúci povzdych. Vdovec sa netvári nijako, odloží žreb vedľa seba na stolík a z námahou vstane aby pustil televíziu.

 

---