O slobode a osobnej zodpovednosti

Človeka ako bytosť od narodenia formuje a okresáva všadeprítomná skúsenosť. Napriek osobnej slobode, ktorou sa v dospelosti šťastnejší z nás radi hrdia, sú jej hranice často posúvané až niekam do roviny mystickej abstraktnosti a zostávajú iba nehmotnou kategóriou predstáv. O akej osobnej slobode však možno hovoriť, ak sa väčšina z nás iba výnimočne dopracuje k nezávislým stanoviskám a samostatnému mysleniu? Je vôbec človek schopný dospieť k záverom iba z vlastnej skúsenosti a zistenia? Nežijeme nikdy nekončiaci sled skúšok, v ktorom sa bez poučenia zakaždým rozhodneme nanovo a chybne? Nepredstavuje táto neporušiteľná sieť generačných omylov to nepolapiteľné človečenstvo, ktoré nás všetkých spája? Esenciu ľudskej prirodzenosti, odvodenú z dávnej dilemy medzi bezpečím a voľnosťou dvojsečnej slobody?

V koncepte neporušiteľnej harmónie je jej neobmedzenosť vyvažovaná zodpovednosťou. Rozrastajúca sa štruktúra, skrz svedomie jedinca siahajúca k zdrvujúcej spolupatričnosti s okolím, bráni jej besnému bujneniu a svojou podstatou je rovnocennou súčasťou uvedomelej slobody. Okrem určovania medzí, za ktoré ani vzdúvanie najrozpínavejšieho ega nesiaha, udržuje pulzovanie dravých entít v krehkej rovnováhe, oscilujúcej s každým otrasom spoločnosti nad momentom nenávratného zrútenia. Dejiny nám na príkladoch fatálnych zlyhaní dokomentujú desivú krutosť jej nepochopenia,  keď sa oslavy nepotlačovanej individuality zvrhli na masové orgie ničivého blúznenia. Sila intoxikácie vidinou zaslúženého oslobodenia udupaného ja zástupov je nezastaviteľným pohonom zmien v temných časoch civilizačného rozkladu. Jedinec, zbavený budovaných zásad, sa vrhá pod ochranné krídla mocnejšieho hľadajúc klamlivú útechu v strate zodpovednosti. Jeho slabá, nevyvinutá povaha nedokáže uniesť ťarchu, ktorá je s voľnosťou neoddeliteľne prepojená a výmenou za trochu oddanej podpory sa ochotne vzdáva určujúcej identity a s ňou všadeprítomnej viny. Popretie individuality uľahčuje spoločné prijímanie túžob a presvedčení a svojím pôsobením vedie k príjemnému stavu bezmyšlienkovitosti. Dav je oslobodený v nevedomej radosti, uľavilo sa mu, už nič neovláda, iba prijíma. Lačnými dúškami si plní cudzími konceptmi zákutia prázdneho vedomia, aby každú hlodajúcu štrbinu zalialo hrejivé teplo masovej dôvernosti. Neuvedomuje si, že táto vysnívaná úplnosť je preludom, viac ako vrchol osvietenia pripomínajúcim oslepenie zmyslov a zakalenie vedomia. Ale zúfalstvo neustupuje, pri vrcholnom rozkvete sa zmocňuje aj tých najneoblomnejších a vrhá ich strmhlav do priepastí chlácholivých presvedčení a lacných domnienok. Pretože človek nebol stvorený k sile. Slabosť, čo ním prerastá od narodenia, číha za každým rozhodnutím. Striehne s pochybnosťou pred každým odvážnym snom, a aj vo chvíľach úplnej kontroly nad vlastným konaním sa nás snaží stiahnuť dole. Odveká glorifikácia bolesti pozdvihuje dobrovoľné utrpenie na úroveň spoločenskej obety, napriek tomu, že často ide iba o neschopnosť vymaniť sa spod tlaku okolností a získať kontrolu nad vlastným životom. Slabosť nie je externá. Ľudia sa od nepamäti vyhýbajú rázcestiam. Desia  sa priznať, že sa rozhodli zle, a z tohto zažitého strachu dávajú pred neistotou boja prednosť neraz zažitej bolesti. Zmierlivý postoj spoločnosti nikomu nepomáha vymaniť sa z tejto schémy  a hromadiace sa zúfalstvo vedie k vzniku frustrovaných más pripravených nechať sa vyloviť prvým zábleskom vedenia z ich zahnívajúcej indisponovanosti. 

Pre zaručenie koexistencie sa hranice osobnej slobody, okresávajúce ju na osobnú zodpovednosť nevyhli ani zviazaniu neobmedzenej kreativity. Jej skrotená, kontrolovaná verzia sa po prvotných pokusoch o odboj stiahla do ústrania, kde striehne ako časovaná bomba potlačovaného ľudského potenciálu. Myseľ si napriek storočiam dogiem a pravidelného mrzačenia celkom neodvykla od voľnosti, a spomienka na stratené dodnes doznieva v podvedomom vyhľadávaní rozľahlosti nielen v predstavách. Ak môže byť myšlienka skutočne slobodná, iba ak jej bolo umožnené vzniknúť v neobmedzenom priestore bez hraníc, stvorili sme z toľko oslavovanej invenčnosti impotentnú karikatúru vlastnej minulosti. Uzavreli sme nevysychajúci zdroj inovácie do klietky spoločenských noriem a pred pokrokom sme dali prednosť konzervácii dneška k večnosti. Populárny sebaklam maskujúci každé pochybenie zohľadňovaním prospechu celku a záujmov vyššieho dobra nás indoktrinuje presvedčením o vlastnej neomylnosti. Akékoľvek spochybňovanie nárokov na toto sadistické umlčiavanie práva na vyjadrenie sa okamžite stáva prejavom neznášanlivosti a zamieňa sa s obhajobou neriadenej vôle jedinca a oslavou krutej samovlády. Hľadanie rovnováhy medzi dvomi protipólmi myšlienkovej voľnosti sa nevyhne prestavbe, rúcaniu a obnove hraníc, ale napriek tomu nezaručuje objavenie statusu ideálnej vyváženosti teraz, ani v blízkej budúcnosti. Starostlivé rozoberanie bariér, príliš zdĺhavé z pohľadu pominuteľného ľudského života, je jediným spôsobom umožňujúcim vyhnúť sa prílišnej unáhlenosti revolučných zmien vedúcich k návratu k prvotnému chaosu a rozkladu doterajšej štruktúry spoločnosti. Vízia nastolenia súladu medzi nespútanou živočíšnosťou kreativity jednotlivca a poľudšťujúcim zohľadňovaním záujmov spoločnosti zdá sa, zostáva iba preludom, a cesta povedie okľukou bez popierania cieľa nášho pátrania.  

Prvý krok k prerodu spoločnosti začína nahradením popierania akceptovaním vlastnej viny. Stotožneniu sa s rovnocenným podielom na vývoji reality predchádza prijatie zodpovednosti, potrebné k uvoľneniu na individuálnej úrovni- oslobodeniu jedinca. Vynechaním prvotného štádia pod zámienkou krátkodobého urýchlenia pokroku podkopávame neexistujúce základy labilného konceptu a smerujeme k nevyhnutnému zmrazeniu potenciálneho budúceho vývoja. Pretože iba plné, bolestné uvedomenie vybičovaného vedomia dokáže tvarovať mocenské chúťky ega a navnadiť človeka na tolerantné zohľadňovanie nárokov okolia. Súdržnosť a súcit, na prvý pohľad spomaľujúce rozlet dravosti starostlivosťou o menej schopné články spoločnosti sú základmi terajšej civilizácie, ktorých stavebný význam nemožno podceniť ani do budúcnosti. Napriek tomu, že nedokážu úplne potlačiť dominanciu nad slabšími, okresávajú pudovú túžbu po manipulácii a ovládaní do prijateľných medzí nedokonalosti. Nanešťastie, idealizmus prechádza nezastaviteľným rozkladom pri náznakoch konfrontácie so skutočnosťou, preto sa žiadny pokus o funkčnú zmenu myslenia väčších celkov nevyhne starostlivému balansovaniu medzi želaným výsledkom a kompromisom, bez narušenia konečnej platnosti. Znovuvybudovanie hraníc začína od pozdvihnutia jednotlivca. Ich absencia smerom von brániaca nekontrolovanej rozpínavosti je rovnako nebezpečná ako kultivovanie vlastnej slabosti zamieňané za zmierlivú toleranciu. Jasné definovanie únosnej miery akceptovania, zachovanie potrebnej slobody prejavu – právo na bezdôvodný nesúhlas, právo odmietnutia a tvorivej nekonformnosti sú základnými nárokmi uvedomelého človeka, ktoré mu nemožno odoprieť. Ak neukotvíme reguláciou vonkajšími nariadeniami vo vnútornom presvedčení alebo jedincovej morálke, nevytvorili sme všeobecne prijateľné pravidlá ale súbor príkazov a zákazov, povrchne dodržované moralizátorstvo, ktoré sa minie svojmu zámeru neúčinným a krátkodobým uplatnením. 

Jediný spôsob udržania slobodnej morálky, nezávislej od prevratov doby a tendenčnej degradácie hodnôt je budovanie na nepokrivenom čistom svedomí slobodného jedinca. Viac ako o vznik kompaktnej amorfnej masy sa pri pokusoch o humanizáciu treba snažiť o hľadanie porozumenia individualít. Skrývanie sa za hromadné svedomie, je skupinovým vytesnením viny, odmietaním zodpovednosti a hriechom spiatočníctva na ceste v postupnom poľudštení.