Enlightenment. today

„Čoskoro z teba spravím lepšieho človeka.“ Pevnou dlaňou mi rozstrapatil vlasy. „Utekaj.“
Hodil som si plátennú tašku cez plece a ešte dlho som cítil jeho pohľad ako vyprevádza náhlenie mojich krokov po kľukatiacej sa ceste. Nevedel som sa dočkať zajtrajška, nadšenie z očakávania mi svojou neohrabanosťou prestupovalo každý pohyb. Plný najprotichodnejších predstáv som čítal znamenia z lesknúcich sa stebiel trávy, čuchal závany dobrodružstva vo vetre a v mysli si neúnavne prehrával najdivokejšie scenáre dňa, ktorý mal čoskoro definitívne prísť. Pred spaním som sa vyklonil z otvoreného okna a posledný krát vstrebával kontúry vlhkého večera povrchnými zmyslami nedokonalého človeka. Predstavoval som si, ako ich ráno uvidím v novom svetle plnšej reality.
„Pomodlil si sa?“ kontroloval otcov zastretý hlas. Rozsvietil lampu a obradne si sadol na roh postele. Keď ma prikrýval ťažkou, páperovou perinou, oči sa mu leskli potláčanou vlhkosťou obradnej bázne. Nikdy predtým, ani potom som v jeho tvári nevidel rovnaký nádych melancholického zadosťučinenia a pokory. Začínal som sa báť vážnosti svojho poslania, až teraz som si naplno uvedomil, čo ma čaká a modlil som sa ešte s nástojčivejšou naliehavosťou, aby som ho nesklamal.
Šteklenie lúčov vychádzajúceho slnka ma vytrhlo zo sna, otvoril som oči do rodiaceho sa rána a zo zatajeným dychom sa posadil na posteli. Dnes to príde. Z pracovne sa niesla ozvena nervózneho prešľapovania, otec určite celú noc poriadne nespal a počítal minúty, ktoré ho oddeľovali od neprichádzajúceho brieždenia.
So zazvonením budíka stál vo dverách. Slávnostne tichý a vážny, v košeli žiariacej nepoškvrnenou belobou obracal v mohutných prstoch drevenú figúrku, ktorú mi vzal zo stola.
„Obleč sa a príď dole.“ Obrátil sa a položil dlhý balík na kôpku čistého oblečenia pripraveného na stoličke. Opatrne som z neho stiahol striebornú stužku a vytiahol tmavý, precízne vyžehlený oblek zo šuštiacich zdrapov papiera. Prípravy bral naozaj až prekvapivo vážne.
Keď som schádzal po schodoch do kuchyne, očakávanie, čo sa vo mne od včera hromadilo nadobúdalo pevné kontúry lepkavej guče formujúcej sa v mojom žalúdku. Sadol som si oproti nemu na svoje klasické miesto a napil sa z otlčenej šálky bielej kávy. Pátral som po náznakoch akéhokoľvek druhu na jeho tvári, ale zo starostlivo poskladanej masky nepreniknuteľných čŕt žiadna nápoveď čitateľná nebola.
„ Ako si určite pochopil, dnes prišiel tvoj veľký deň.“ Začal trochu stroho a príliš neohrabane.
„Predpokladám, že sa v tebe určite mieša množstvo rozličných scenárov, celú noc si nespal a rozmýšľaš, čo veľké a neopakovateľné ťa čaká.“
Prikývol som.
„Musím ťa pochváliť. Až doteraz si ma nesklamal a dúfam, že dnešok nebude výnimkou.“ Skúmavo si ma premeral.
„Za chvíľu všetko pochopíš. Teš sa. Urobím z teba prvého skutočne slobodného človeka.“
Ešte stále som mu nerozumel. Keď som s mlčanlivou poslušnosťou dojedol poslednú hrianku, zobral mi z ruky tanier, kárované prestieranie odsunul nabok a postavil predo mňa majestátnu knihu v ornamentálnej koženej väzbe.
„Biblia“ Prečítal som nahlas.
„Alebo Písmo Sväté. Viem že ju dobre poznáš. Umy si ruky a nalistuj mi svoju najobľúbenejšiu pasáž.“
Utrel som si lepkavé prsty do utierky na riad, s posvätnou úctou som prehŕňal husto popísané strany a hľadal časť, v ktorej sa Boh rozhodol vyhnať nevďačného človeka z raja. Nevšimol som si, že otec niekam odbehol, vrátil sa a kontroloval ma s ťažkými rukami položenými na mojich pleciach. Ukázal som mu na obrázok Evy ako podľahla pokušeniu a prijala zakázané jablko od diabla. Usmial sa. Zrazu si knihu pritiahol k sebe, myslel som si, že sa chce iba bližšie pozrieť, ale on vytiahol z vrecka liekovku s hnedastou tekutinou, prevrhol ju na zväzok a celý ho podpálil. Tisíce listov drahého, voňajúceho papiera vzbĺkli jasnožltým plameňom a kúdole čierneho, štipľavého dymu mi vháňali do očí slzy bolestnej zrady a nepochopenia.
„Prečo.... si ... to .... urobil?“ Nevedel som sa utíšiť, napriek tomu, že som potláčal vzlyky sa mi z pier vydral bolestný výkrik.
„Bol to iba zdrap papiera rovnako bezcenný ako tvoje naivné, detské presvedčenie o existencii Boha.“ Nemohol som uveriť, že to povedal.
„Nastal čas, aby si veci pochopil. Nastal čas, aby si dostal ako prvý človek na svete možnosť slobodne sa rozhodnúť. Nastal čas, aby si sa oslobodil od ópia viery a konečne myslel.“
V jeho slovách zaznievala ničivá rozhodnosť a krutosť samotného diabla. Asi očakával inú reakciu, asi očakával, že s chladným racionalizmom prijmem jeho bezchybnú logickú argumentáciu a pochopím. Namiesto toho som freneticky bránil poškvrnenú česť svojho zneucteného Boha pred jeho neustávajúcimi útokmi a posmeškami. Nanešťastie, nebolo v mojich silách umlčať, ani zastaviť ho. Po čase som vyčerpal všetky námietky a s nepotlačiteľnou hrôzou som sa pristihol, že ma nielen presvedčil, ale že som mu znovu všetko uveril. Strácal som sa v jeho zápalistej reči, uši mi obmýval tok vopred premyslených, farbistých slov a nedokázal som vykoreniť semienko nového pochopenia, ktoré mi zasial do duše.
„Rozumieš?“ Obrátil sa na mňa, zostávalo iba pritakať, videl som, že čaká na jediné. Súhlasný pohyb môjho zvrašteného čela, videl som, že si želá jediné- nech prikývnem. Neodporoval som.
„Teraz sa musíš rozhodnúť. Prišiel si na koniec cesty. Ukázal som ti, ako sa po nej dá kráčať a predstavil ti všetky odbočky, po ktorých človek môže ísť. Zostáva iba na tebe, ktorú si vyberieš.“
Nevedel som, ako mu mám odpovedať. Ešte stále som sa nespamätal z tej neľútostnej istoty, s ktorou ma pripravil o starostlivo budované ilúzie môjho detstva. Pospájal som si všetky narážky, hustnúce očakávania a snažil sa v sebe zozbierať zvyšky eufórie zo včerajška. Z môjho radostného očakávania ale nezostalo nič. Neľútostné plamene, ktoré stále oblizovali černejúce stránky knihy ma zanechali rovnako vypáleného a prázdneho. Ak ma dokázal takto zradiť a využiť, na otca som sa už nemohol viac spoľahnúť. Nezostávalo mi nič, okrem zúfalstva, na čo by som mohol obrátiť.
„Tak čo?“ Obrátil sa na mňa. Moja dezilúzia ho nezaujímala. Chladné vedecké vzrušenie z vydareného experimentu mu roztápalo črty na tvári. Znenávidel som jeho pochabé vízie a sny stvoriť zo mňa prvého dokonale slobodného človeka. Chcel sa zahrať na Boha, v ktorého sám neveril. Premohol som sa, aby som mu odpovedal znelým hlasom.
„Skončil som.“
„Nechápeš? Chcel som ťa oslobodiť od všetkých omylov a klamstiev tejto všivavej civilizácie. Chcel som ti ponúknuť všetky možnosti a spraviť ťa prvou bytosťou schopnou slobodne sa rozhodnúť...“
Prerušil som ho.
„... a vidíš čo si dokázal. Stvoril si zaživa mŕtveho, dokonale frustrovaného človeka.“
Záchvat agónie mu skrčil nehybnú tvár do kamennej masky. Obraz neľudskej grimasy sa mi vypálil do sietnice a zostával na nej ešte dlho po tom, keď som nasledovaný jeho prekvapeným výkrikom preletel zatvoreným oknom a rútil sa strmhlav nadol z tretieho poschodia.