Priateľ

Takmer sme do seba narazili.  V mestskom zhone sa to občas stáva. Stačí nahlas zahromžiť, a vec je vybavená. Nestihol som tak urobiť, pretože ma predbehol známy hlas. Človek, ktorý do mňa drgol pravým plecom , bol môj bývalý sused. Dlho sme sa nevideli. Asi pred rokom sa z nášho vchodu odsťahoval. Vrátil sa k svojej manželke z  predposledného manželstva. Občas sme sa stretávali na pive, U Jánošíka. Vždy mi mal čo vyrozprávať. Všade bol, všetko videl, nič neušlo jeho všetečnému záujmu. Najlepšie sa vyznal v ženách. V štvrtej cenovej skupine sa dá uveriť všetkému, s prijateľnými nákladmi na vypité pivo.  Aj teraz bol z nášho nečakaného stretnutia celý  vysmädnutý. Našťastie sa niekde súrne ponáhľal. Rehotal sa s tým svojím altovým hlasom na celú ulicu. Všetci okoloidúci museli vedieť, že sa stretli dvaja najvernejší priatelia. Obzeral si ma zo všetkých strán. Už som myslel, že ma začne objímať ako prezidenta po vystúpení z vládneho špeciálu. Ešte, že, nemal čas. Narýchlo chcel  len vedieť, ako to robím, preboha, že tak dobre vyzerám. Držal ma za plecia a triasol so mnou,  aby sa tá jeho chvála do mňa lepšie vmestila.

Ďakovne som sa pousmial. Čo iné mi zostávalo? No jemu to nestačilo. Zložil si slnečné okuliare, aby jasnejšie videl prečo neverí vlastným očiam. Išiel sa umoriť závisťou ako naozaj dobre vyzerám. Na rýchlo zinscenované pouličné divadielko už začalo zaujímať aj okoloidúcich chodcov. Stáli sme im v ceste. Zastavila sa aj staršia pani. Chcela vedieť, čo je na mne také zvláštne.  S otvorenými ústami si ma premeriavala od hlavy až po päty. Zdal som sa jej celkom obyčajný chlap. Na rozdiel od môjho priateľa, nemal som ju čím prekvapiť. Nechápavo krútila hlavou.  Nezabudla si  pod bradou pritiahnuť uvoľnený uzol na flanelovej šatke, aby mohla nerušene pokračovať za svojím cieľom.  

Môj priateľ od krčmového stola ma vytrvalo potľapkával po pleci. Upriamene mi hľadel do očí, aby si bol istý, že mám z toho radosť. Ešte chvíľu som to vydržal. Potom prišiel autobus. Našťastie ten jeho. Nemeškal, takže vyslobodenie prišlo na minútu presne. Narýchlo sa musel rozlúčiť. Veľmi ho to mrzelo, ale musel. Niekde sa veľmi ponáhľal. Naskočil v poslednej chvíli. Vo dverách ešte stačil zakričať, že naozaj dobre vyzerám. Kýval mi aj z preplneného autobusu, aby všetkým bolo jasné, že aj z diaľky vyzerám naozaj výborne.

Vybral som sa ďalej za tým svojim cieľom. Vlastne už som nemal cieľ. Už mi bolo úplne jedno, ktorým smerom sa vyberiem. Zastavil som sa pred veľkým obchodným výkladom. Uvidel som v ňom svoju postavu. Čo len mohol na mne vidieť také zvláštne? Ako hlasná trúba znelo mi stále v ušiach: Vyzeráš výborne! Naozaj – skvele! Potreboval sa na mne odbaviť...? Nie, určite to nemyslel vážne. Ale prečo sa tak snažil...? Nakoniec mu bol predsa len  prednejší jeho preplnený autobus...

Napadlo mi, že tie jeho chválospevy boli len krycím manévrom, aby nemusel prejsť na inú, určite nepríjemnú, tému . Možno sa o mne  dozvedel   niečo, o čom ešte ani ja neviem... Vraj priateľ... zámerne hľadal cestu ako sa vyhnúť rozhovoru chlapa s chlapom. Nie každý  znesie pravdu povedanú rovno do očí, obzvlášť, keď  nie je tou pravdou príjemnou, ale to ešte neznamená, že kvôli tomu musí  šaškovať, na prostred ulici... Určite predo mnou niečo tajil. Ale čo...?

Nedávno som bol na pravidelnej lekárskej prehliadke. Dnes už existujú rôzne záznamy o stave pacienta, už aj v elektronickej podobe. Čo keď sa môj priateľ čírou náhodou dostal k informáciám, ktoré mali patriť len mne, prípadne mojim najbližším? Možno má známeho v našej nemocnici. Lekárska etika neodporúča otvorene hovoriť s pacientom o jeho vážnom zdravotnom stave, ak by mu to malo ešte viacej uškodiť. Rozčuľovalo ma pomyslenie, že o mne vie niekto iný viac ako ja sám. Môj pivný priateľ zo štvrtej cenovej...

Moja manželka sa v to ráno, keď som odchádzal z domu,  ku mne správala  obzvlášť pozorne. Uvedomil som si to stojac nepohnute pred  obchodným výkladom. Do tašky mi pribalila veľký krajec chleba s lekvárom. Nie s praženicou ani tlačenkou, ako to mala predtým vo zvyku. Asi jej to lekár prikázal, aby som si nezhoršil svoj podlomený zdravotný stav. Striasol ma studený pot. Naozaj je to so mnou také vážne? Ľudia ma na ulici s úsmevom potľapkávajú po pleci, aby som nezbadal, že je to vlastne zo sústrasti. Kto vie koľko dní mi ešte chýba do konca života? Mal by som sa to nejako dozvedieť. Niečo pre seba urobiť. Krútila sa mi hlava. Z toľkého poznania v jednej chvíli, nebolo to nič zvláštne. Môj priateľ ma nemal stretnúť.

Zhlboka som sa nadýchol. Zbytočne. Namiesto životodarného kyslíka som do seba nasal smradľavý vzduch z ulice. Chcel som pre seba urobiť len to najlepšie. V duchu som sa ľutoval ako nikdy predtým. Odpustil som si všetky chyby a nedostatky. Už som sa nemusel zamýšľať, ako ich v zostávajúcom živote odstránim. Zostal mi len nárok, ešte si trochu užiť. V reštaurácii na druhej strane ulice, s tromi hviezdičkami som si chcel dopriať orosený pohár, radosť prinášajúceho, čapovaného piva. Možno aj dva. V mojej situácii  by nebolo veľa ani tri

Posledné čo si ešte z môjho pevného rozhodnutia pamätám je, že som zabočil doprava. Krížom cez rušnú ulicu. Prebudil som až v nemocnici na úrazovom oddelení. Z obväzov mi trčal len nos a prsty zo zasadrovaných  končatín. Asi už bol návštevný  deň. Z čela som sa márne snažil odfúknuť dotieravú muchu. Vtedy sa  zrazu na nemocničnej izbe doširoka rozleteli dvere. V nich som s veľkou námahou uvidel stáť, so širokým úsmevom, môjho starostlivého priateľa. S tou istou istotou a dobrosrdečnosťou, na celé traumatologické oddelenie, zahlaholil: „Zdravím ťa, priateľ! Na to, že ťa zrazil autobus vyzeráš výborne. Mám ti čo závidieť. Máš okolo seba samé mladé sestričky. Tebe je sveta žiť.“ Možno mi chcel úprimne závidieť aj infúziu napichnutú do voľného miesta na pravej ruke. To som už ale nevnímal, pre istotu som rýchlo zaspal. Snívalo sa mi, že som sa stal najúspešnejším človekom na zemi. Tak mi treba, keď vždy dobre vyzerám...