Denník profesionálneho smoliara, alebo ako vy-ebať so systémom

Pondelok

Tá naša generácia je asi ozaj divná. Ľudia po celom svete si dnes pripomínajú koniec hroznej II. svetovej vojny, čoho vážnosť pociťujeme aj my, teda aspoň tá menšina, ktorá má v hlave aj niečo iné ako spoločenské zvratky. Na druhej strane však ani tá naša menšina nekoná nič bázlivé. Väčšina využila deň voľna na to, aby sa jednoducho váľala doma, dobre si zamasturbovala, niečo vypila, pozrela nejaké tie filmy. Do veľkej miery som sa k týmto bodom pridal aj ja. Až na ten alkohol . Nejako som dnes nemal chuť, navyše peňazí pred výplatou nikdy nie je nazvyš. Pridal som preto v intenzite toho zvyšného. Hoci som sa venoval aj drobnej intelekuálnej činnosti, väčšinu dňa som strávil klasickým zdravie kaziacim spôsobom stredoeurópskeho mladíka. Bázeň som si vyvolal len v samotnom závere dňa, sledovaním dobrého vojnového filmu.

Zase raz sa pýtam, čo je horšie. Byť sprostým, nič si neuvedomovať a ako bytostné teľa pojedať pastvu, ktorú mi ponúka systém ? Alebo vedieť, uvedomovať si realitu, no kvôli apatii, či lenivosti s ňou nijako nepracovať. Tú apatiu ešte chápať možno. Stojí to ozaj za sračku. Ale čo lenivosť. Jednoducho neodpustiteľné. Radšej byť debilom, ako takto ticho súhlasiť a nahovárať si pritom, že mám svoju ideu, mám niečo viac a som preto vyvolený. Aspoň ten film na záver, ukázalo sa, že je niekedy lepšie čakať, nezapájať sa do negatív. Tie sa musia pohltiť často samé. Vyrobil som si teda alibi. Uvidím čo ma zajtra stretne v škole a práci. Do školy sa teším, univerzita je mojim krásnym vysneným priestorom, kde funguje princíp rovnosti. Síce nás majú všetci za hovná, ale nikto z nás aspoň nemá hendikep.Viem však, že si to zrejme ajtak idealizujem. Pre dnes stačilo zajtra vám poviem viac o tom, prečo to tu vlastne píšem.