Čo sa dialo za mestom zatiaľ čo sme všetci pokojne spali

Nebo vyhadzovalo neposlušné hviezdy z vychodeného vreca. 
Pozlátilo drevenú lavičku o ktorú sa podopieral tieň a smrť. 
Viedli spolu pokojný takmer nemý rozhovor.
Dorozumievali sa rečami rôznych národov a kmeňov ktorým rozumeli obaja rovnako. 
Smrť naďalej dozerala na mesto a tieň ľahkomyseľne pokrýval vrstvy zaprášeného bdenia. 
Temnotu bodali svetelne šípy hviezd či svetelných lámp, ktorý ju zožierali ako kyselina. 
Na chvíľu sa spoločne zadívali na ten istý bod, ktorých ich tak spájal ale i odlišoval.
Bolo to dieťa ležiace pri vysušenom kre, prikryté s otrhanými šatami. 
Smrť spozornela a vytiahla svoj špecifický nôž. Otočila sa k noci a tieňu ktorý ju zadržal. „Sol fit ut moriuntur“ – „Slnko na tebe vykoná smrť.“
Tieň čiastočne rozkladalo svetlo, ktoré zobudilo spiaceho chlapca. S úsmevom prehovoril „I come back, but meanwhile you will sit here alone. Nobody wants to die on a nice day or star-lit-night.“