Zakukala kukulienka

              Práve v to ráno, keď si starý učiteľ Jonáš nachystal dobrú náladu, musel sa neplánovane rozhnevať. Nie stále bol mrzutý, ale keď prestanú ísť kukučkové hodiny, to je, uznáte sami, dostatočný dôvod zabudnúť aj na tú najdobrejšiu dobrú náladu.

            „Čert aby ich vzal!“ zahromžil , tak od srdca, pretože ho nikto nepočul. Jeho bývalá dlhoročná učiteľská prax mu nedovoľovala ľahkovážne používať vulgarizmy. Teraz však mal naozajstný dôvod. Jeho staré kukučkové hodiny mu znenazdania vypovedali poslušnosť. Čo sa zasekli alebo čo? Zamyslel sa Jonáš ako skúsený hodinár. Dvadsať rokov mu kukučka pravidelne každú hodinu zakukala, aby nie len videl, ale pre istotu aj počul koľko je hodín. A teraz čo...? Nebude vedieť ako čas beží – potvora jedna. Možno sa jej len nechce. Napadlo mu, že jej, kukučke lenivej, trošku zrna na letáč nasype. Čaká chvíľu, čaká druhú chvíľu, no ani na tú tretiu sa nič nezmenilo. Len ticho, ktoré nič dobré neveštilo. Možno je to nejaký kríženec s andulkou, prisypal jej na prilepšenie aj trochu čerstvého prosa. Kukučka ani len nepípla.

            „Kukučka, kde si!?“ rozčuľoval sa ešte viac, ohrdnutý učiteľ Jonáš. „Veď sa blíži celá hodina,“ varovne zakričal do zatvorených dvierok. Zase nič. Je to vták, možno treba opatrne. Splaší sa a ešte mu aj uletí. Rýchlo zavrel okno na izbe. Skúsil znovu: „Na, moja, na...!“ Otvorili sa dvere, do izby vstúpila učiteľova žena Terézia. „Teba som nevolal,“ nechcel sa nechať  vyrušovať učiteľ Jonáš. Povinnosti sú povinnosti, rýchlo pochopila učiteľova žena Terézia. Znovu zavrela zbytočne otvorené dvere. Vrátila sa do kuchyne, prečo nie, blížil sa už obed.

Bol najvyšší čas zmeniť taktiku. Zapamätajte si to dobre, učiteľ to nevedel, na kukučku sa správne volá: „na kukuk...! na kukuk...!“ Prišiel na to, po necelej j štvrť hodine, ale predstavte si ani to nepomohlo. Možno v každom inom cudzom jazyku je to iné. Kukučkové hodiny pochádzali až z ďalekého (...čo myslíte odkiaľ) až z ďalekého Ruska.

            „Приходи kukulienka…! Приходи…!  skúsil Jonáš v kukučkinom  rodnom jazyku. Málo si sa  kukučke venoval, ozvalo sa učiteľovo citlivé svedomie. Za tie roky, čo mu verne slúžila, to raz muselo prísť. Pri každom zakukaní si spomenul, že je už zase o hodinu starší, a sním aj kukučka, možno jej to už lezie na nervy.

            Má si kúpiť nové hodiny? Napadla ho nevďačná myšlienka. Možno by mu vyšlo aj na digitálne. Ale bez kukučky...? Tak si už na seba zvykli. Bude kukučkové hodiny reklamovať, rozhodol sa celkom určite zbytočne. Dvadsať rokov je dvadsať rokov. Ale za pokus to stoji, nedal sa odradiť Jonáš vo svojom hlbokom zamyslení. Napíše rovno do Moskvy, Jelcinovi, on bol vtedy v Kremli pri moci. Za všetko nie je hlava štátu zodpovedná, ale v tomto by mu mohol vyhovieť. Zapijú to potom spolu s moskovskou vodkou. Plány to bolo odvážne, ale kedy sa mu splnia? Kukučku potrebuje hneď teraz. Chcel sa s niekým poradiť. Jeho žena musela variť obed. Možno sa aj urazila, že sa dostala na druhé miesto. Starému učiteľovi je  prednejšia nejaká prepracovaná kukučka.

            Zapol si najnovšie správy. Jonáš nechcel veriť vlastným ušiam, zosilnil zvuk na rozladenom rádiu. Tlačová služba Kremla práve oznámila: v Moskve nečakane zomrel bývalí prezident Boris Jelcin. Je to možné? Práve teraz, keď sa chystal, že ho vo vážnej veci osloví...? Jonáš vytočil zvuk do maxima. S veľkou kuchynskou varechou pribehla vyplašená žena Terézia.

„Čo to má znamenať!?“ rozčúlila sa  oprávnene.

 Ani kukučka to už nevydržala. Znenazdania otvorila svoje dvierka a rozkukala sa na plné obrátky. Za krátky čas dobehla všetky zameškané celé hodiny. Radosť počúvať. Z vlastnej iniciatívy dokonca ani polhodiny nevynechala.

Už je to tak, všetko zlé je  na niečo dobré. Starý učiteľ Jonáš doteraz nevie komu sa má poďakovať. Možno kukučka držala smútok. Nech je už ako chce, hlavná vec, že sa všetko, ako v každej správnej rozprávke, v tomto prípade, na staré dobré kukučkové hodiny, obrátilo.