Meno ruže

Ty, ja, otvorená strecha tvojho auta, vietor vo vlasoch, vlasy v očiach, oči zapichnuté do mojich kolien. Brázdime si to relatívne plnou ulicou, je pol šiestej, ľudia sa vracajú z práce domov, každý sa ponáhľa. 

 „Zavriem ti okno? Nemáš prievan?“ počujem z veľkej diaľky kdesi tesne vedľa seba. A ja krútim hlavou, je mi jasné, že na mňa nepozeráš a tak nemôžeš registrovať moju negatívnu odpoveď. Ale mne sa nechce rozprávať. Nechce sa mi ani myslieť, a napriek tomu neviem zastaviť prúd otravných myšlienok, čo mi stekajú dolu nervovou sústavou a pomaly, ale isto vo mne budujú také ľahké letné mikrodepky.

Dnes som dostala ružu. Len tak, pre radosť. Je prekrásna a ružová, zapichujem do nej nos a vzápätí kýcham. Rozosmieva ťa to a ja sa teším, rada ťa rozosmievam. Smiech je fajn, smiech signalizuje, že je všetko v poriadku. Smiech a ruža, znie to ako názov nejakého lacného románu od Pilcherovej alebo  Hiraxa. Skôr Pilcherovej.

Chcem jej dať meno, tej ruži. Mená  dávam mnohým veciam, ktoré pre mňa niečo znamenajú. Mená dávajú význam, pridávajú hodnotu, veci ožívajú a ja zrazu nie som taká sama.  Moje tašky sa volajú Bukowski, Bebe a Artur, vankúš s dekou sú Zafod a Marvin. Som obklopená osobnosťami a cítim sa príjemne. Ruži som zatiaľ meno nedala.

Šinieme si to popoludňajšou Bratislavou, pozerám sa z okna, hoci toho cez vlasy toľko nevidím. Pohľadom na sekundu zavadím o budovu Malej scény. A už to ide: Malá scéna, múrik, prvé rande, červené lucky strikes, červená košeľa, červené jazvy na rukách. Nenávidím to tlačidlo v mojej hlave, ktoré spúšťa lavínu asociácií. Môj mozog pracuje na 150%, nedá mi vydýchnuť dokonca ani v spánku.

Ako ju nazvem? Mohla by som byť originálna a pomenovať ju prívlastkom. Mohla by som ju nazvať jednoducho Ružová. Budem  sa jej prihovárať: „Čau, Ružová, vymením ti vodu? A vieš čo, vymením.“ A je mi jedno, ako trápne to znie. Niektoré infantilnosti na sebe meniť nechcem. Konkrétne túto, a napríklad moju posadnutosť lentilkami. Nie, že by mi nejako extra chutili. Ale sú krásne, sú pestré, radosť na ne pozerať, keď si ich vysypem do dlane. Chrúmem ich do rytmu Smoke on the water, ďalšia z mojich úchyliek.

Nemá tŕne, to je zvláštne. Mohla by som jej dať meno Bez tŕňov. „No čo, Bez tŕňov, páči sa ti tvoje meno?“ Psychiatri by zo mňa mali radosť, bohvie čo by na moje pomenúvacie zvyky našili. Latentné materinské pudy, panická úzkosť z pocitu samoty a iné kaleráby. Nie, Bez tŕňov to nebude.

„Ktorého je dnes?“
„Dvadsiateho štvrtého.“
Meniny má Ela. Kalendár mien poznám naspamäť, raz som sa pomerne nerozvážne stavila s jedným kamarátom, že to dokážem. Vtipné je, že už ani neviem o čo, dôležité je, že som to dokázala a pamätám si ho dodnes.
 Meniny má Ela. Moja ruža sa bude volať Ela. Ela je pekná, melodická, dá sa krásne zdrobniť na Elinka, pripomína mi slovo električka. Električky mám tiež rada, zatiaľ ma žiadna nezrazila. Cilingajú zvončekom a evokujú vo mne predstavu veľkého mesta. Integrovaná doprava a také tie veci. Som z dediny, no žiť do konca života by som tam nemohla. Mestá sú v pohode, električky tiež a Ela sa mi páči. Všetko najlepšie k meninám, Elinka, pohladím stonku bez tŕňov a usmejem sa na teba. Deň dostal zmysel na svojom (takmer) konci. Ruža má meno, svet je v poriadku.