Líščie uzly

Bol podvečer, slnko sa chvíľkami hojdalo na horizonte a všetci sa ponáhľali z práce alebo zo supermarketu. Na mesto sadali usadeniny z výfukových plynov a prachu, ktorý trieštil vietor. Vírili sa vzduchom a obtáčali sa o vyplašené autá, ktoré podliehali panike. Uchvátenú panorámu ešte viac osvetľovali okienka z áut podliehajúce zvodu. Z ciest sa však pomaly strácali. Deti sa rodili a starí zomierali, bol to dennodenný reťazec spletúci cestičky životom. „Pfúú“ auta zmizli z cesty a v meste nastala tíš. Po chvíli to začalo znova. Opätovne nastal rozruch po prejdení jedného vozidla. Autá sa zablokovali do dlhej spleti reťazcov ktoré lemovali cestu. „Kýých“ „Kýých“ ktosi to celé rozrušil. Autá narážali o seba ako sudy v mori. „Kýých“ posledný krát kýchlo čím uplynul ďalší život. Smrť smútila za krásnym dňom. Plakala za svojim osudom, že sa nikdy nezbaví chrípky a nádchy ktorá ju tak obmedzuje. Išla si ľahnúť, pár krát sa ešte prebudila na hlboký kašeľ a škriabaní v hrdle.