Denník profesionálneho smoliara, alebo ako vy-ebať so systémom

Sobota

Píšem síce o sobote, ale je nedeľa ráno. Áno až natoľko pestrý deń to bol. Celý zvláštny a nie práve najvzornejší. Keď ma mama vychovávala asi si nepredstavovala, že strávim celé ráno bohapustou masturbáciou, žraním všetkého čo nie je k zemi prikované a fajčením cigarety za cigaretou. Aby boli zmarené všetky nádeje v predstavu ideálneho moderného úspešného muža, prvý drink padol uź o pol jedenástej. Na pravé poludnie som sa mohol píšiť absolútne neprirodzeným alkoholovým entuziazmom a sledovaním ľudí z okna.

Áno, minule som písal o fotografovaní, teraz o prostom zízaní. Asi vo mne drieme kus „voajéra“. Pozeral som len tak, tupo, pripito, kto má čo oblečené, tipoval som kto, odkiaľ, alebo kam ide. Najťažśie som niesol možno klasicky , ako aj iní samotári pohľad na páry. Ako je v miestnych končinách zvykom, zväčša bizardné kombinácie krásky a otrasného, už na prvý pohľad hlúpeho a šeredného chlapa. Z časti ma pri tom hrialo pri srdci to, že si s najväčšou pravdepodobnosťou obaja aktéri v tomto vzťahu otrávia niekoľko nasledujúcich týźdňov, mesiacov, možno si aj zničia źivoty.

Tupé zízanie bolo fajn, dokiaľ si to nevśimla partia asi desiatich ľudí sediacich na terase kaviarne oprioti môjmu oknu. Prvou reakciou bol smiech, nasledovalo ženské posmešné pokrykovanie a následne aj vyhrážky chlapov. Mal som vypité, napadlo mi teda, že to eśte trocha okorením. Otvoril som okno, zakričal niekoľko hanlivých slov a ako veľké finále, stiahol som si nohavice. Celkom nerozumne, mnoho z ľudí na terase mohlo poznať kto som, kadiaľ chodievam do práce, niekto z nich mohol byť môj sused, no kaźdý naisto vedel, kde bývam. Za sprievodu dievćenského výskotu a chlapských pokrikov som sa uložil k ďalšiemu povaľaćskému kolu na mojom madraci. Pobavilo ma ešte to, že jedna zo žien, miesto znechutenia vykrikovala povzbudivé, pozitívne slová na adresu neba, ktoré som jej ukázal. Panebože, čo už toto muselo byť za kozu !

Väčšia časť fázy dňa, ktorú normálni ľudia využívajú na niečo produktívne u mňa predstavovalo len študovanie dokumentov o najkrutejśích diktátoroch histórie, nikdy nekončiace sebaukájanie a popíjanie pohárov vína. Niekedy sa bojím o svoje duševné zdravie. Keď ma strhne vlna alkoholizmu a uličníctva, akosi tú niť nedokážem pretrhnúť, ignorujem telefonáty, chaty ľudí, na ktorých mi záleźí, dokonca aj povinnosti, či už tvorivé, alebo menej, na tom nezáleźí. Asi práve to ľudia myslia tým slovným spojením spustiť sa. Áno takto spustený som bol celý deň.

Po kratšom spánku prišla nesmierná úzkosť. Neviem, či to poznáte. Zvieranie v krku, pocit samoty, nervozita, nepokoj, nestotožnenie sa so svojou identitou a myšlienky, ako z toho von. Nepomáha nič. Našťastie sa mi ozval starý známy. David, s ktorým sme hrávali ešte v praśivých diskách mimo mesta. Aha, ešte som vám nevravel, že som aj, poviem to po vašom, didžej. Fuj, ja sa radšej nazývam elektronickým umelcom. Ale to je jedno.

To, čo som robil v klube, kam ma David vytiahol sa mohlo tváriť umelecky len veľmi ťažko. Smradľavý podnik, škaredí ľudia. Väčšina natoľko otravná, že som sa radšej ťahal do zašťatých kútov parketu, tak, aby som s nimi nemusel prísť do kontaktu. Ožratí zasrani, ktorí vôbec nerozumejú prećo robíme to, čo robíme. Ksichty osraté chémiou, oblečenie ako v homošských diskoklipoch, uniformný tanec absolútne nekopírujúci to, čo miestna produkcia predvádzala.

No čo už, natiahol som čiaru z misy dievćenského záchoda, David ma zoznámil s dvomi, zrejme mladistvými hlupaňami, z ktorých sa mi pred chvíľou dvíhal žalúdok. Pri bližšom pohľade a umelo sa lepšiacej hladiny endorfínov v mojej krvi to však celé vyzeralo inak. Ani neviem ako a boli sme všetci u mňa. David s tou hnusnou v obývačke, ja s tou krajśou, ale tiež hnusnou v mojej izbe. Odišla asi pred piatimi minútami a ja mám stále biely elán. Skúsim sa donútiť spať, večer sa k nej možno vrátim, ajkeď neviem, či stojí za to.