Desivo, tou vedľajšou cestou - videopríbeh

Slnko vyháňalo na útek menšie mraky ktoré sa zbierali do radov vo vzdialených perifériách. Ospanlivý ľudia v mestečku ... jemne pridržiavali orosené, ľadové poháre v ich upotených dlaniach. Popíjali sviežu limonádu z ich terajšej úrody citrusov. Všetci sa nevedeli dočkať futbalového zápasu s Novým Zélandom. Po chvíli z obrazu sklenenej obrazovky vyskočila známa tvár ešte zo známejšej predpovedi počasia. "Pomaly sa ochladzuje" túto vetu očakávali mnohý no napokon, dozvedeli sa viac. 



... potichu sedel(a) bez akéhokoľvek pohybu. Tušil(a), že sa blíži jej(jeho) čas a to ju(jeho) prichádzalo k zúfalstvu. Nevedel(a) čo si počať, bolo to už 9 dní od toho incidentu, ktorý tak zasiahol ich rodinu. Schmatol(schmatla) hnedé podlhovasté lano a prevliekal(a) ho o drevený stĺp. Slučka tam, slučka sem. Opakoval(a) si v mysli labyrint slučiek, ktoré si vyťukal(a) na internete. Váhal(a) či chce použiť túto kravatu a skoncovať so svojim bezcenným životom. Stál(a) na okraji stabilnej stoličky, no cítil(a) sa ako na ostrí noža. Zúfalstvo a strach ho(ju) obkľučoval z každej strany a prechádzal cez neho(ňu) ako cez kúdol dymu. Z poza kľúčových dvierok na neho(ňu) nedočkavo zízala smrť. "Byť či nebyť?" v mysli mu(jej) premávala táto shakespearová veta. Bola mu(jej) čoraz väčšia zima, i keď vedel(a), že je vonku príšerne horúco. Kvapky potu mu(jej) stekali po čele a po vlasoch, ktoré zvieralo pevné lano. Prišiel bod zlomu, kde sa rozhodol(a) čo má spraviť. Vytiahol(hla) nôž , ktorým spravil(a) rýchly švih sťa by myšlienka a vybral(a) si inú cestu, ako zlomený väz. Bezmyšlienkovite spadol(la) špičkami k zemi. Cítil(a) ako nad ním(ňou) premáha gravitácia. Bol(a) však stále nažive. 



Po chvíli počasie obrátilo svoju každodennú tvár. Nebo pohltila čerňava a do izby sa pomaly vhuplo prítmie. Nastal pokoj, v celej izbe bol počuť len tĺkot jeho(jej) vlastného srdca. Podišiel(podišla) k oknu a pevne sa pridržal(pridržala) parapety. Z poza okna uvidel(a) bezočivé kvapky odrážajúce sa od okna, osvetlené statickou elektrinou. Toto všetko sprevádzal spevot vtákov, ktorý sa ukrývali pred mocným hromobitím.Všetko bola len predohra toho, čo malo prísť. Vzduchom sa prenášala prívetivá melanchólia podopretá melódiou strachu a nadšenia. Bolo to dokonalé veľdielo, totiž on(ona) miloval(a) búrky. 

Blesky pripomínali zbesilé výkriky o pomoc, boli však prerušované praskaním podlahy. Zpozornel(a). V ruke stále držal(a) ten istý nôž, ktorý ho(ju) vymámil z pod kontroly smrti a škrtiaceho lana. 
Otočil(a) sa smerom k posteli a chvíľkami zaváhal(a). Napokon sa rozbehol(rozbehla) k dverám a silno ich privrel(a). Tušil(a), že je jeho(jej) koniec a že oni čoskoro prídu. Ich tieň sa pomaly šplhal po podlahe sťa by jedovatý brečtan. Boli to temný démoni jeho(jej) duše, ktorí mu(jej) nedávali spávať. Zavrel(a) oči a prikryl(a) sa perinou. V ruke silno stískal(a) vytasený nôž, ktorý čakal na krvavý súboj. Cítil(a) ako sa približujú, a počul(a) ako pod nimi neustále puká podlaha. Dvere sa otvárali, stŕpol mu(jej) jazyk. Nemo sa rozklepal(a). Nevedel(a) sa pohnúť telom, hovoriť, ba takmer ani myslieť. Temnota ho(ju) obklopila a zhodila si vlastnú kuklu strachu. Strhli mu(jej) perinu a nechali ho(ju) utekať. Rozprúdila sa mu(jej) krv v rukách a v nohách. Behal(a) ako mu(jej) pľúca stačili. Naposledy sa obzrel(a) na rázcestí cestičiek. Bezbranne stál(a) na schodoch a premýšľal(a). V ušiach mu(jej) znel hlas zosnulej matky. "Poď zlatko, poď sa najesť. Jedlo je už hotové." Temné bytosti potichu prichádzali. Štípal(a) sa po koži s nádejou, že je to iba bezduchý sen. Mýlil sa, bola to jeho(jej) hodina . Podišiel(la) do kuchyne, vztýčil(a) nôž a podrezal(a) si krčnú tepnu. Nemohol(hla) nič povedať. Z tela neodplávala žiadna krv, možno nezarezal(a) príliš hlboko. Dostal(a) sa do šoku a zaspal(a). Možno mu(jej) mama dala pusu na líco a utešila ho(ju) skôr, než prišli oni - jeho(jej) každodenné postrachy.