Jablká

Jablká

Čakal na ňu v prístavnej konobe a voňal slnkom. Pred sebou mal nedopité pivo a ústach cigaretu. Sedel a sledoval, ako  čajky krídlami ochladzujú vzduch. Mestečko zahalilo mäkké  svetlo zapadajúceho slnka a ruch z ulice, ktorú pretkávali  malé krčmičky, ho uspával.

Bol akosi zvláštne vyrovnaný. Rozhodol sa už vopred zmieriť so všetkým, čo mu povie. Nevedel ani, či ju miluje.  Páčila sa mu. Keď pred ním  hompáľala širokými materskými bokmi,  pripomínala mu veľké prítulné zviera.  A patrilo mu jej telo. Bola mäkká, poddajná a zväčša mlčala. Mal rád jej ticho. Vstupovalo medzi nich v letných podvečeroch, keď sa jej nevedel nasýtiť. Upokojovalo ho.

  Zažmúril oči a zahľadel sa do oblakov. Rozhojdali sa jej chôdzou. Blížila sa z konca ulice a všetci muži na ňu upierali zrak.  Prišla. Bola tam a záviselo od nej niečo veľmi podstatné. Napriek tomu to nikto nechápal, turisti sa tešili na západ slnka a on pil svoje prvé pivo.

Čau.

Čau.

 Zapálila si cigaretu a zadívala sa na mólo. Z diaľky prichádzal trajekt a preťal ich mlčanie ostrým zatrúbením.

Ako si sa rozhodla?

Tá otázka vyznela akosi nemiestne a hlúpo. Pozrela sa naňho a zazdalo sa mu, akoby jej pred chvíľou umreli oči. Pomaly chladli, aj keď bolo stále veľmi horúco. Chcela niečo povedať, ale nevládala rozlepiť suché pery.  Dostala to zo seba až po chvíli.

Nemôžem. Nemôžem tu zostať žiť. A ani to...

„To“ vypovedala zvláštnym tónom. Oddelila ho od ostatných slov, akoby mu dávala zvláštny význam. To bolo len zámeno, ktorým sa môže označiť čokoľvek. Čokoľvek, teda aj to.

V pondelok  odchádzam domov a už sa nevrátim. Nikdy. Prepáč.

Sklopila oči, akoby sa hanbila.

Chceš nejaké peniaze? Dám ti, koľko na to potrebuješ.

Povedal to tak, ako sa hovorí dobré ráno alebo dobrú chuť. A pripadal si smiešny  a  bezmocný . Zafúkal vietor a rozvial jej vlasy. Boli čierne a ich modrastý odlesk mu pripomínal niečo tvrdé, kovové a ostré. Začal ju nenávidieť, hoci  jej nič nemohol zazlievať.

Neboj, bude to dobré. S námahou sa jej  letmo dotkol ruky. Ani sa naňho nepozrela.  

Postavil sa a trošku zapotácal. A šiel, šiel dlho až k východnej zátoke.  Slnko sa potápalo do mora a tvárilo gýčovo tragicky. Chvíľu sa doň pozeral a potom  sa vybral cez záhradu Maričovcov  domov. Stúpal po nedozretých jablkách, pučil ich svojimi mĺkvymi  šľapami, ale ony neustupovali. A stromy, čo ich potratili, vystierali konáre k slnku, ktoré ich farbilo dočervena.