Tŕne slobody

Kedysi dávno v upätí hôr, pod tieňom a svetlom či sviežim horským vzduchom škótskej divočiny priletel havran, svojho druhu jediný, ktorý prežil slobodu. Útle šíky stromov ho chránili pred okolitým svetom a strach, ktorý mu zahaľoval srdce, ho ochránil pred sebou samým. Srdce čierne ako jeho perie a ako temnota v podzemnej ríši vlastných démonov, bilo len pre jedno jediné, klamstvo. Pretože už viac nechcel byť slobodní, lebo slobodu nevládal uniesť. Utrpel od nej značné rany a jazvy, ktoré prebývali v jeho duši. Lenže nikdy sa nechcel vrátiť do klietky svojho majiteľa a prežiť tam svoj krátky ale za to preňho zdĺhavý a ukrutný život.

Sadol si na konár a zamyslel sa nad svojou agóniou. Až tak pochopil že sloboda zahŕňuje pravdu, ktorá môže bolieť a nevedomosť či lož môžu niekedy vyliečiť rany, i keď jazvy navždy ostanú. Lenže to by nebola sloboda a to by nebolo to pravé, čo si sám vyvolil. Čas ktorý ho kŕmil po čase odchádzal, a jeho telo a slobodnú myseľ pochovávala zem a prach. No havran naďalej krúži ponad stromy, a hľadí a čaká, kto si slobodu vyvolí, hoc nebude jej otrokom.