Pútnik bez topámok

Slnko sa čnelo tesne pred horizontom, upieralo oči na dlane ktoré sa ho jemne dotýkali. Pýšilo sa svojou oslnivou krásou a nedočkavo túžilo dotknúť sa oslnivého piesočnatého kopca. O chvíľu sa mu úplne poddalo a hojdalo sa na jeho tenkom motúziku. Všade naokolo poletoval piesok, naplnený slobodou a sebavedomím. Poletoval vyššie a vyššie ku oslnivej žiare, a napokon ako jeho stratené ideály, spadol naspäť na zem. Utekal po nej, pričom zanechával zvyšky stôp pripomínajúce morské vlny. Dunivý stereotyp navštívil votrelec, ktorý narušil symbiózu vĺn čakajúcich na exitus. Nedočkavo sa rútil po rozpálenom piesku a po posledných iskričkách svetla, miznúcich za vzdialenou perifériou. Zúfalo sa rútil cez hŕby uloženej púšte a proti protivníkovi ktorý mu naháňal zrnká do očí. Pútnik bol rýchly, lenže nie dosť, aby dokázal utiecť pred tieňom a pred nocou v ktorej by sa stratil. Slnko mu zmizlo z dohľadu, poddal sa zúfalstvu ktoré mu zatemnilo hlavu.

Sadol si na dunu, ktorá ho hneď objala a vyhĺbila mu miesto na sedenie. Stará vyschnutá púšť si ihneď zapamätala to spojenie. V hĺbke jej mysle starej sťa celá história Zeme, premýšľala nad podobným pocitom, no nikde ho nevedela nájsť, nech sa akokoľvek snažila. Spomínala si na každý jeden deň, ktorý strážila tá istá žiara, a na každú noc ktorú strážili tie isté hviezdy a ten istý mesiac, ktorý sa ukazoval vždy v iných formách. Odrazu pochopila, že už nie je sama a že sa už nemusí báť. Ihneď prijala priateľstvo, medzi pútnikom a ňou. Opustená sirota roztvorila náruč a na znak priateľstva vyhĺbila veľkú jamu. Z pod zeme a z pod rozpáleného piesku zrazu vytryskla voda, svieža a čistá v mysli, ako samotný oceán. Púšť zovrela päste a zasadila do neúrodnej zeme semená, ktoré poliala kvapkami vody. Znenazdajky vyrástli ohromné palmy, v blízkosti aj púštne kvety. Dovolila pútnikovi napiť sa vody a skryť sa medzi košaté palmy pred nocou, ktorá číha ako jedovatý štrkáč. Pútnik sa napil vody a naplnil svoju myseľ radosťou a pokojom. Púšť na tento deň nikdy nezabudla. V deň kedy nebola sama. Lenže čoskoro zahalila nebo noc a pútnik sa navždy stratil. Jeho hlas bdel a hľadal v temnote bohatú oasu, ale než sa nazdal, našla si ho samotná smrť. A on ju privítal ako starú priateľku, ktorej rozprával príbeh o starej púšti ktorá nikdy nezabudne. Lebo pútnik žil len raz, no jeho posolstvo tu bude žiť naveky.