Nepozvaná

Jej duševná schránka sa ponárala do vĺn ticha. Potichu si sadla na okraj brehu rieky a premýšľala nad tým čo urobila a nad tým, čo istotne nestihne spraviť. Uzatvárala sa do seba, pretože dokázala vicítiť búrku, pri ktorej si každého držala od tela. Okrem jej pocitov ktoré boli uväznené na dne hlbokej utópie, si ju nenašlo nič, čo by jej dokázalo pomôcť. Dívala sa do diaľavy, no zabudla na prítomnosť. Vedela vycítit búrku, no necítila dážď. Všetko krásne a pestré bolo zaraz pre ňu šedé a sychravé. V hlave mala zmätok zakrytý pod sivým plášťom hmlistej clony. Bezduché slzy jej stekali po bledých lícach, bezmyšlienkovite a slobodne. Bol to jej osud, ktorý nepodliehal ľudskej manipulácií a ľudskému vplyvu. Vnucovala sa melanchólií a čoraz viac sa zahĺbovala do seba, čím odvážne čelila nástrahám a večnému smútku. Bola večným vyvrheľom. Pozorovala hviezdy ktoré sa strácali vo svite mesiaca, vyháňajúceho ich k vyhnanstvu. Dokonale to poznala. Žila tu po celý ten čas, a dodnes bdie. Miestny ju volajú Solitude, čo z islandského jazyka znamená Samota.