Reason - 22. kapitola

22. kapitola

Domov neprišiel sám. Zatiaľ čo sa nepokojne prechádzal po byte a z okna vyzeral policajné auto, na pohovke v centrálnej časti veľkej miestnosti, ktorú používal ako obývačku, nalievala Lara víno do pohárov. Z toho, čo sa stalo bola zjavne rozrušená viac ako on. “Prečo si mi nepovedal, o tom, čo sa ti stalo v tých garážach ?” Keď sa odpovede nedočkala, zmenila hlas do trocha drzejšej tóniny, “A tá diera na stene. To ako vyzerá ? Nechcela som sa ťa na to pýtať, keď ti bolo zle. Ale mal by si sa nad tým zamyslieť. Mám pocit, že začínaš blázniť. Aj to, čo si mi hovoril v nemocnici...”

Félix sa jej pokúšal vysvetliť ako sa veci vyvíjali, ako do seba všetko pekne zapadalo. Hrob, poškodenie steny, dve mená, dva prípady, ktoré riešil. Lara však jeho zápalu nie a nie podľahnúť. Na celú vec mala racionálnejší pohľad. Nechcelo sa jej púšťať do hypotéz, a tak mu na jeho vášnivý výklad nereagovala. Bola len rada, že je v poriadku, že sú spolu. Félix však s ňou podobné hrejivé pocity nezdieľal. Naštval sa, vypil víno z pohára, mĺkvo sadol na pohovku a pozeral do stola.

Lara sa postupne upokojovala, snažila sa meniť témy a pustila sa do niekoľkominútového monológu. Keď oboch opanovala únava, privynula sa k Félixovi a začala ho hladiť po hrudi. Bol mysľou tak mimo, že si ani neuvedomil, o čo sa jeho nežná kamarátka pokúša. Pochopil to až vtedy, keď mu rozopla nohavice. Na starosti zabúdal rýchlo. Cez šticu vášnivej ženy sa dokonca natiahol po ďalśí pohár vína a užíval si slasť ako z rozprávky. Neostalo samozrejme pri jednostrannej satisfakcii a tak sa presunuli do spálne. Na posteli zabudli na vzájomné výčitky. Skrz vzájomné objatie mazali z pamäte všetky ťarchy, ktoré kvárili ich myseĺ v poslednom období.

Po niekoľkých hodinách a opakovaniach Félix na rozdiel od svojej partnerky nevedel zaspať. Ležal na posteli, fajčil cigaretu a pozeral na prázdny strop. Nevedel prísť na to, čo ďalej. Má ráno vstať, tváriť sa, že posledné dni o nič nešlo, alebo pokračovať v ďalšom pátraní ? Tak či onak, vedel, źe tentokrát musí robiť všetko ešte diskrétnejšie. Tak, aby o tom nikto nevedel, aby nikoho neohrozil, a aby mu dali všetci pokoj. Zjavne nenájde pochopenie ani u tých najbližśích. To, čo sa stalo s Larou ho nejak netrápilo. Poznal ju, vedel, že tomu nebude prikladať prílišnú váhu. Pravdupovediac, poslúžilo mu to ako dobrý ventil, určite by si to v kruśných časoch zopakoval aj nabudúce. Trocha ho trápilo, že nemá na blízku svoju nemeckú favoritku. Ale čo už. Okolnosti im jednoducho nedoprajú pevnejší vzťah a čo oči nevidia, srdce nebolí.

Keď sa ráno Lara prebudila, on opäť bez minúty spánku sedel v kuchyni a pozeral von oknom, na stanovisko firemnej ochranky. Dvaja muži sedeli v letnej záhrade, ktorú veľmi nepoužíval, dvaja v altánku v zadnej časti pozemku, neďaleko brány, pri ktorej stál nedávno tajomný pozorovateľ.

“Čo chceš dnes robiť ?,” spýtala sa ho Lara otázku, ktorú dlho nepočul. V projekte mal stále toľko práce, že na nejaké rozmarné myšlienky nemal čas. Teraz bola situácia iná. Do firemnej budovy ho to po tom, čo sa tam stalo neťahalo. Ráno telefonoval s Petrom a dozvedel sa, že do konca týždňa pozastavia všetky šetrenia prípadov. Na pracovné rozhodnutia mal teda dostatok času, bol len utorok. Napadlio mu, skúsiť piosunúť svoje pátranie o krok ďalej. Tentokrát galantne. S Larou sa celý deň váľal na pohovke, šantil s ňou ako pubertiak a tváril sa, že všetko pustil z hlavy.

“Najlepšie bude, keď budem pokračovať ďalej s tým, že na všetky sračky zabudnem. Nemá to význam. Veď všetko pred tým klapalo pekne,” po týchto slovách sa k nemu Lara privynula ako mača, uverila jeho rečiam a potešili ju. “Mal by som však ísť do nemocnice, cítim sa zle, musím ju navštíviť,” tentokrát to myslel s návštevou asistentky vážne. Počkal do poludnia a vtedy bez rečí odišiel. Najprv zamieril naozaj do nemocnice. Hoci sa nemal prečo obviňovať, o čom ho uisťovala aj samotná poškodená, doniesol jej veľkú kyticu, bonboniéru a poukaz na dvojtýždňový rehabilitačný pobyt v Španielsku, čím jej chcel povedať, že ju v práci nebude potrebovať dokiaľ sa kompletne zotaví.

Z nemocnice odišiel na policajnú stanicu. Počas jazdy mu volal aj agent Dinis. Vraj našli druhého z útočníkov. Na policajnej stanici sa dozvedel, že žiaľ mŕtveho. Niekto ho zastrelil v starom motely neďaleko dialnice. Šlo takisto o bieloruského občana, zjavne spolupáchateľa prvého z útočnikov aj pri ďalších prehreśkoch z minulosti. K motívu, otázkam aktuálnych hrozieb a ďalším pre Félixa potrebným otázkam však pre neho policajti nemali žiadne odpovede. “A tak mi odplácajú môj záujem pomôcť im. Policajtom jednoducho nemôžeš veriť,” hovoril si Félix zlostne cestou do firmy.

Rozhodol sa ísť tam aj napriek nepríjemne mrazivému pocitu, keď stál pred vchodom. Cestou sa mu pozdravil policajný inśpektor, ktorý stále prehlľadával miesto činu. V objekte okrem ochranky nenašiel nikoho. Chodby boli prázdne, s vypnutými svetlami pôsobili nepríjemne modrošedo a chladne. V kancelárii si chcel zobrať spisy, ktoré nemal uzavreté domov, posunúť prípady aj napriek projektovej prestávke. Nevedel si predstaviť, ako bude s Larou, ktorá zjavne brala ako svoju povinnosť robiť mu spoločnosť tráviť čas. Dvere do kancelárie boli zamknuté, použil firemný čip, rozsvietil neónové svetlo. Šiel rovno k drevenej skrinke, kde mal uložené pracovné spisy, maily si pozerať nepotreboval, mohol ich sledovať aj doma. Keď vzal kôpku papiera, prudko sa otočil a rýchlym krokom odchádzal.

Bol by už stlačil kľučku na dverách, keby mu periférne videnie nezaujal jeho stôl. Niečo na ňom nebolo v poriadku. Teda niečo bolo inak, ako pred tým, keď od neho naposledy odchádzal. Podišiel k nemu bližšie a bolo mu to jasné. Len maličkosť, klávesnicu a myš mal prehodenú na opačné strany,. Zvyčajne má myš na pravej strane a na ľavej je klávesnica a popolník. Tentokrát to bolo naopak a popolník bol vyložený na vrchu kôpky spisov. On by to tak nikdy nenechal. Hoci mu bolo jasné, že naposledy v počítači sliedili policajti, kvôli akejsi predtuche ho zapol a pozrel na plochu, čo sa v ňom naposledy robilo.

V tom ho zamrazilo. Na ploche bol otvorený dokument. Dokument, ktorý dokáže otvoriť len človek z projektu, teda človek, ktorý pozná potrebné autorizačné kódy. Šlo o spis ďalšieho z prípadov z minulosti, zase bol na ňom podpísaný, tentokrát ako agent, ktorý zákrok priamo odporúčal. Mal z toho veľmi zvláštny pocit, neváhal a dokument si vytlačil. Papierové listy schoval do tašky a zavolal projektovú ochranku. Údajne kvôli tomu, že chce preveriť bezpečnosť kancelárie po tom, čo sa v nej dlhšie nenáchadzal. Bezpečnostným pracovníkom bolo čudné, že od nich žiada aj odtlačky prstov z nábytku, no nevypytovali sa, mali pred nim rešopektt. Vzal materiály a náhlil sa spät domov.