Za Nebeskou bránou

Jednanie Komisie pre pozemské záležitosti sa pretiahlo do neskorých hodín nebeského dňa. Posledná záležitosť, ktorá ešte zostala nedoriešená sa týka problému neopätovanej lásky.  Príkladom je list adresovaný akejsi Anastázii Novákovej. Obsahom tohto listu je   láskyplné vyznanie, ktoré  sa nikdy nedostalo k jej  rukám. Podľa predchádzajúceho vyšetrovania sa menovaná pravdepodobne v čase neúspešného doručovania niekde presťahovala.  Pozemská pošta nezistila kam.  Dokonca aj odosielateľ zostal pre zásielkovú službu neznámy. V liste je uvedené jeho meno, František, ale  takých je na planéte Zem strašne veľa – hlavne na Slovensku.  

Prípad nedoručenej pošty sa ( pre pozemšťana cestami nepochopiteľnými ) dostal z pozemskej  až k tej najvyššej nebeskej inštitúcii. Hlavným dôvodom preskupenia  kompetencií zo Zeme do Neba je skutočnosť, že nezastihnutá Anastázia už na Zemi nie je medzi živými. A o tom sa vie práve len tam hore. Podľa presne vedenej evidencie v liste podpísaný František si  ešte stále užíva jemu vymerané roky, tam dole, na Zemi.

Predseda Komisie pre pozemské záležitosti musel náhle odletieť do susednej galaxie, preto sa vedenia jednania ujal ním poverený zástupca . Podľa jeho názoru je predovšetkým potrebné zistiť, okolnosti za akých sa Anastázia presťahovala práve v inkrimovanú dobu. Aby zmizla z očí žiarlivého Františka…? Alebo bolo všetko inak...?

V malej skupinke anjelov, s poradným hlasom, prevládol názor, že nie je potrebné hneď pri každej príležitosti človekovi pripisovať nesprávne pohnútky. A naopak, z radov skúsenejších anjelov zazneli hlasy, ktoré odsudzovali jej konanie, ako typický prejav ľudskej nespoľahlivosti. Najstarší anjel uviedol niekoľko konkrétnych príkladov, kam až môže siahať ľudská zrada. Progresívne ladená anjelská omladina proti argumentovala  konštatovaním, že nič nie je nové v Slnečnej sústave. Človek je už raz taký.  

„Ale ako k tomu príde chudák František?“ postavil sa na jeho obranu ďalší člen komisie s právom veta. „Františkovo úsilie o prejavenie tých najvrúcnejších citov lásky má vyjsť úplne na vnivoč? Našou úlohou je všade, za každých okolnosti podporovať predovšetkým prejavy lásky. Milí kolegovia, dúfam, že ste na to nezabudli.“

„Nezabudli,“ prebudil sa anjel v zadnej lavici. Emotívne ladená debata ho priviedla k spomienke na dávno zabudnuté časy, keď sa aj anjeli kvôli láske zhmotňovali.

 „A ako to dopadlo?“ prebudil sa ďalší anjel v predposlednej lavici. „To nebola láska, ale len praobyčajná sexuálna žiadostivosť.“ Ženy boli, a aj zostanú na Zemi predmetom pokušenia pre mužské pokolenie.“

„Prosím o pokoj!“ musel klepnutím kladivka zasiahnuť, do nekoordinovanej názorovej roztrieštenosti, zastupujúci predseda komisie. „Je najvyšší čas, aby sme dospeli k rozumnému uzáveru. Predovšetkým by sme si mali Františkov list prečítať.“

„Ja budem prekladať z ľudskej reči do tej našej,“ prihlásil sa novopečený člen komisie. Aj on sa potreboval nejako prejaviť. Zatiaľ bol len na začiatku svojho anjelského poslania. List bol úradnou cestou otvorený, mohlo sa začať s reprodu- kovaním  Františkových myšlienok:

„Milá Anastázia, mám Ťa rád, ako nikdy predtým…“

„Čo to má znamenať, ako nikdy predtým…,“ prerušil čítanie hneď v úvode, bez prihlásenia, neznámy hlas. „Znamená to azda, že to predtým, nebola pravá láska…,“ pridal sa ďalší pochybovačný hlas.

„To je len taký zaužívaný slovný zvrat.“ Na to si v ľudskej reči musíte zvyknúť. Nie všetko dokážu ľudia presne vyjadriť svojimi slovami. V tomto sú trochu obmedzení. K našej dokonalosti majú hodne ďaleko.  Niekedy je až komické ako slovami všetko popletú – oni sa dokážu aj STRAŠNE zamilovať. Čert aby sa v nich vyznal, “musel si zahryznúť  do jazyka špecialista - psychoanalytik ľudského myslenia.

„Prosím vás neprerušujte,“ druhýkrát napomenul prítomných zastupujúci predseda. Začínajúci člen komisie mohol pokračovať:

„Potrebujem sa s Tebou stretnúť. Napísal som pre teba báseň. Len pre teba.“

„Básnička ako zámienka? Nie je to zo strany Františka príliš účelové?“ Tento krát, otázkou do pléna, prerušil čítanie samotný podpredseda komisie. Mohol si to dovoliť. Jeho otázka mala všetkých priviesť k zamysleniu. Prečo František spomínanú básničku neposlal spolu s listom, ako samostatnú prílohu...? Príloha sa nenašla. Len akýsi štvorlístok. Že vraj pre šťastie.

„Štvorlístok nám už nepomôže, človek by rád hľadal to svoje šťastie už pomaly všade, a vo všetkom. Ale tam, kde  ho je najviac , tam mnohokrát zostáva nevšímavým, prestane hľadať.“

„Človekovi chýba ochota uveriť. Celé stáročia, čo stáročia, tisícročia do neho hučíme, kde má hľadať pravé šťastie, a on stále hľadá niekde inde.“

„Treba zvýšiť osvetu. Nie je múdre učiť sa na vlastných chybách. Chybám treba vedieť predchádzať.“

„Vážení prítomní, myslím, že tento problém teraz nevyriešime,“ znovu sa ujal slova podpredseda komisie. „Vráťme sa radšej k nášmu nedoručenému listu. Navrhujem, aby sme z nášho zasadnutia prijali nasledovné uznesenie:

 Všetkým nám je známe, že na Zemi došlo k ďalšiemu prípadu neopätovanej lásky. Nie je nám to ľahostajné. Veď lásky nikdy nie je dosť. František sa snažil. Vidieť to aj z jeho listu. Ale čo z toho?  Anastázia sa mu vyhla (listu). Koho zásluhou? Len jej? Aký podiel na celom prípade má nedokonalý ľudský doručovací systém? Snažil sa František dotiahnuť svoje city do úspešného konca, za každých okolností a podmienok? Vynaložil dostatočné úsilie? Alebo mu išlo len o jedno? (Konkrétne o čo, nebudeme dávať do zápisu.)

V uvedenej záležitosti nás nikto nepožiadal o pomoc. Ľudia sa radšej  spoliehajú na nejaké štvorlístky. Preto navrhujem: Prípad Anastázie a Františka zatiaľ odložiť ako nedoriešený s tým, že ešte nič nie je stratené. Láska kvitne v každom veku. Vymeriame im na to potrebný čas, možno sa raz predsa len niekde stretnú, a všetko bude tak, ako malo byť na začiatku.

Uznesenie bolo odsúhlasené jednohlasne, a záverečné jednanie Komisie pre pozemské záležitosti mohlo byť konečne ukončené.