Virtuálne nereálno

sedela som tam a on ma unášal... len tak... načo komu bude, keď poviem kam... názvy. ľudia potrebujú všetko pomenovávať... a pritom čo vyjadrí jedno zasrané podstatné meno? 

jeden kamarát mi rozprával ako spoznal dievča. bol do nej zamilovaný. ale keď som sa ho spýtala, aká je, povedal len: chudá a blonďavá... a pritom otázkou aká je som sa ho chcela spýtať, či má rada jar, či rada tancuje, či sa usmeje ráno, keď otvorí oči.... ľudia sú zvláštni. a tak tu sedím a premýšľam nad životom. asi veľa premýšľam... niekedy mi ide hlava prasknúť a to všetko sa derie von, ale keď k tomu príde, slová nestačia. toľko predstáv, toľko myšlienok a ani jedno slovo, ani jedna farba, tón, nič na tomto svete by nedokázalo vysvtetliť to, čo sa zo mňa prediera von. vízie, halucinácie, realita... čo je realita? kto to vie? to, že sedím v stroji, ktorý ma odnáša...KAM? zrazu sa ocitnem v inom čase na inom mieste.... je tma ...bolo svetlo... ako viem, že je to reálne, ako môžem vedieť, že to celé len nie je sen? že nespím, že neležím v kóme...čo ak nič z tohto nie je reálne a ja len visím v priestore, v tme... a jediné čo žije je moja myseľ. a celý tento svet je len jej výplodom. realita, fikcia, ilúzia, časopriestor... relatívnosť času a priestoru, hra so slovami, kolotoč, lunapark, havran.... mali ste ten pocit, že vás desili vlastné myšlienky? že vás desili ľudia okolo vás, lebo ste nevedeli, v ktorom z tých vašich svetov sa práve nachádzate? pritom čas je relatívny. tak ako je krása relatívna. ako tá chudá blondína čo nerada tancuje. ja rada tancujem. asi preto že nie som chudá blondína.