Pišta Čuka, ty starý pes

Na stene visela nechutná reklama. Približne 600 žien Slovenskej republiky ročne ochorie na rakovinu krčka maternice. 200 z nich umrie. Chcete byť jednou z nich? Aluminiová fólia pretiahnutá pozdĺž plagátu odrážala moju znechutenú tvár. Bolo mi biedne. Knedľa v krku. Chcem byť jednou z nich? Zvláštna otázka. Umierať v prázdnej nemocničnej sále s rozkladajúcim sa zaživa zahnívajúcim tkanivom patriacim môjmu telu. Rozpadávať sa zaživa.Chcete byť jednou z nich? Zapáchať tak, že živého umierajúceho pacienta cítiť až na chodbu. Chcete byť jednou z nich? Chcem ležať v tráve a nechať vietor hrať sa mi s vlasmi a odvievať mi jemný popol zo šúľanej cigarety. Chcete byť jednou z nich? Chcem vedieť spievať, chcem kŕmiť klokany v Austrálii, chcem sa milovať s mužom. Chcete byť jednou z nich? Chcem cítiť kvapky dažďa na nahom tele, chcem zjesť toľko klobásy, až mi bude zle. Chcete byť jednou z nich? Bilo mi srdce. Našťastie bilo. Chcete byť jednou z nich? Stále bilo. Aj tým, čo sú jednou z nich bije.

- Slečna môžete ísť dnu.

Ale keď ja som chcela von. Von! Utekať von! Utekať do Austrálie nakŕmiť klokany. Zdalo sa mi to dôležitejšie. Ako vedieť že neumriem. Ako vedieť, že umriem. Žiť a pritom umierať.

Bilo mi srdce. Našťastie. Knedľa v krku. Ževraj neumriem. A som zdravá. Nevedela som sa ani smiať. A nevedela som ani plakať. Ako môže vedieť, že neumriem?

Živoť ťa na konci aj tak zavraždí... Bilo mi srdce. Našťastie.

Vyšetrenie bolelo. Nikdy ma to tak nebolelo. Dozvedela som sa, že daný muž násilným opakovaným vniknutím porušil moje vnútro a že preto ma to bolí. S tým súhlasím. Porušil moje vnútro. A bolí ma to. Ale ranky sa čoskoro zahoja a potom je to už len na psychike. Myslela som si, že celý čas sa bavíme o psychike. Asi aj to časom prebolí. Bilo mi srdce. Našťastie.

Život ťa na konci aj tak zavraždí. A práve pre tú jeho iróniu ho milujem.

Cestou som stretla starkého. S úsmevom a krikom nepočujúceho agilného osemdesiatnika sme sa poprechádzali v slnečnom dni. Dali sme si preso v hoteli na pešej zóne. Žila som. Jeho úsmev a bozky mi pripomenuli, prečo mi to zasrané srdce stále bije. A Pišta Čuka, ten starý chlípnik, čo mi vždy do reštaurácie chodil kurizovať, ten starý pán, čo už od staroby nevidí a predsa pri pohľad na moje prsia o 40 rokov omladol. Ten starý pes, ktorý mi každý večer platil drahú whiskey a trval na tom, aby som mu tikala a nechala si bozkávať ruky vždy pri každom našom stretnutí a pila ju s ním. Ten Pišta Čuka, ktorému bolo viac ako môjmu 75 ročnému starému otcovi, sedel na pešej zóne a pil kávu vedľa nás. Oči choré slepotou mal plné nenávistných pohľadov patriacich môjmu milovanému starkému, ktorý ma držal za ruku a bozkával pri každej príležistosti. Ach Pišta Čuka, mám rovnakú chuť žiť pre tie bozky, ako máš ty chuť žiť, keď mi pozeráš do výstrihu!