Denník profesionálneho smoliara, alebo ako vy-ebať so systémom

III.

Pondelok

Celý môj dnešný deň bol akýmsi čakaním. Od kedy som sa zobudil, čakal.som. Najprv na vriacu vodu pre kávu, potom na výťah, autobus, otvorenie trafiky, vstup do areálu mojej práce, na šéfku.. Nehovoriac o tom, že som pri tom v mysli celý čas čakal na to, čo zažijem po práci. Chystal som sa totiž na to záhadné miesto, kde ma Eva volala. Teda, až tak veľmi záhadné nebolo. Pozeral som mapy na internete. To sídlisko poznám. Zaiste má nejaký „muchlovací“ brloh v jednej zo starých bytoviek.

Je zvláštne žiť celý deň predstavou. Vkuse som len rozmýšľal, čo sa môźe stať, či neriskujem príliš, čo na sebe bude mať Eva oblečené, či sa chceme obaja stretnúť s rovnakým zámerom, a či vôbec má význam zahadzovať sa s babou ako je ona. Určite nie je normálna, veď inak by sa s tým debilom ani nepoznala, nehovoriac o tom, že harašenie so mnou mi síce lichotí, no vo všeobecnosti mi takéto ženy nie sú sympatické. Na strane druhej, prečo nie, veď ja tiež nie som svätý, na konzumný, spoločensky predpísaný vzťah sa určite nedám a a úprimne, normálna baba ma nikdy nezaujala, stále len istým spôsobom jeblá.

Čím bol čas pokročilejší, tým moja nervozita zo stretnutia, ale aj nadšenie z neho ochabovali. Čiastočne za to mohla aj samotná práca. Teda ľudia v nej. Všade prítomná fraška. To čo robím každý deň vo firme zaoberajúcej sa predajom reklamy možno nazvať jednou veľkou fikciou. Klienti si kupujú fikciu, že vďaka našim nekvalitným službám predajú svoj nekvalitný výrobok spotrebiteľom, ktorých znalosti o problematike sú tak nekvalitné, že v konečnom dôsledku vezmú aj tak to najlacnejšie. Manažéri v našej firme, žijú karieristickou fikciou. Fikciou, že keď obetujú svoje ja, zamerajú sa na každodennú pretvárku a prikyvovanie hlavou majiteľom, spravia kariéru. Majitelia si z nich takto robia iba poskokov, platia im len o málo viac ako bežným zamestnancom. Skôr, či neskôr sa na nich i tak vyserú, prekážkou budú práve zvýšené nároky. Výsledkom bude hypotéka na krku, desať rokov života spláchnutých v hajzli a umelé kamarátske vzťahy, ktoré možno pomôžu akurát tak k zisku ďalšej fiktívnej príležitosti.

Tou najväčšou bedačou sú však moji radoví kolegovia. Každý z nich svoju prácu nenávidí, no opracuje s akýmsi prepdpokladom, že ich život musí byť nahovno, že je to tak normálne. Zarábajú drobné a kvôli každým trom eurám na prémiách obetujú čokoľvek. Majiteľom zarábajú peniaze na nezmyselné rozmarnosti a sami si myslia, že jedna tisícina z toho je pre nich primeranou odmenou. Všetka tá úbohosť sa prenáśa aj do ich vzájomných vzťahov. Naoko kamaráti, v skutočnosti chudácka neznášanlivosť závidiaca každú maličkosť. Na vytvorenie normálnych vzťahov čas nemajú, chodia predsa do tej zasranej roboty. Mnohí z nich sú ňou už pokrivení natoľko, že by to ani nedokázali. Mojou najťažšou úlohou je počas pár hodín v tomto prostredí zamedziť tomu, aby ma ovplyvnilo. Aj ja som v riti, musím to robiť, aby som mal čo do huby, no aspoň si ten mechanizmus fikcie uvedomujem a môžem sa sústrediť na niečo, čo má zmysel.

Tým zmyslom je pre mňa väčšinou písanie, muzika, alebo fotenie. Dnes to bolo menej poetické. Dá sa povedať, že naplnením môjho dňa mala byť bezduchá šukačka. Teda nie len ona, ja som Evu aj skutočne plánoval spoznať. Som zvláštny, hovädo a pri tom stále romantik. Po tom, čo som z autobusu vystúpil na sídlisku, kde ma privítal smradľavý tulák s rečami o tom, že mu ukradli kľúče od domu a poteším ho jedine tým, že mu dám telefón, aby si to mohol vyriešiť na polícii a nejaké drobné, sa naplnenie pondelka blížilo. Po vypočutí niekoľkých nadáviek o tom, aký som bezcitný a po tom, čo som sa vyhol niekoľkým pľuvancom pred mnou stál škaredý dom s adresou, ktorú mi Eva šepotom nadiktovala. Inokedy by som tomu semrákovi dal cez papuľu, teraz som však sily šetril na možnú hrozbu z bytu, do ktorého som sa chystal.

Byt sa nachádzal hneď na prízemí. Keď som stisol zvonček pri dverách, na chvíľu som sa zasekol. Zamýšľal som sa nad sebou, prečo to robím, prečo som taký naivný, popudlivý a nerozvážny. Tríznivú sebareflexiu prerušil zvuk odomykania dverí a následné sucho v mojom krku po tom, čo som si uvedomil, že pred mnou stojí chlap, ktorý mi pred pár hodinami sľuboval nejaké tie stehy na tvári. Skôr ako som sa stihol odhodlať k prvej rane, alebo úteku ma však s úsmevom vtiahol do bytu. V obývačke pri stole sedela Eva vo večerných šatách, snáď krajšia ako som si ju v mojich fantáziách predstavoval. Gorila, ktorá sa mi predstavila ako Peter ukázala na pohovku, nech sa v pokoji usadím vedľa Evy. Tá mi medzitým nalliala do pohára whisky. To som v tejto chvíli skutočne potreboval, a tak som ho obratom kopol do seba. Eva s rozkošným smiechom nalievala ďalej a Peter s nečakane kamarátskym výrazom tváre začal vysvetľovať, o čo tu ide. Vraj to, čo mi písal nemyslel úplne vážne, robil si

srandu a bol opitý. Dokonca sa mi ospravedlnil za to, čo spravil Davidovi. Vraj niekedy nerozmýšľa a trestné oznámenie podával, len, aby sa chvastal pred Evou. Keď sa k vlne ospravedlňovania a srdečnosti pridala aj spomínaná, už pekne podgurážená dievčina, bolo mi jasné, o čo tu ide. Je to jednoducho párik nymfomanov. Chceli si zapichať v trojke. No neviem, síce som sa nad tým v minulosti zamýšľal, v tej chvíli mi prišla celá situácia absurdná. Pocit neistoty bol tak výrazný, že som s trápnymi výhovorkami na pokročilosť času a pracovné povinnosti byt opustil.

Teraz sedím doma píšem tieto slová a zamýšľam sa nad tým, aký som somár. Veď bohvie, čo sa mohlo stať, keby mal vypité aj Peter. Prečo som sa hneď po otvorení dverí neotočil a nezdrhol. Nepríjemné bolo aj spoznanie pravej Evinej tváre. Vedel som, že je skazená, ale že až tak. A ja, veľkolepé predstavy a v konečnom dôsledku obyčajný bojko..