Stret s múzou - Základ literatúry

Základ literatúry, základ veľkého domu. Je to jama, ľútosť, v ktorej sa čitateľ stráca, pláva a voda mu siaha až po nos, jedine oči mu nezahaľuje svojou mihotavou priezračnosťou, aby mohol čítať.


Základ domu je odhodlanie ho postaviť. Odhodlanie schytiť do ruky pero, či dva krát kliknúť na myš.
Odhodlanie skontaktovať sa s múzou a ísť s plnou náručou voňavej kytice- očakávanie a zaklopať tej žene štedrosti na jej pootvorené dvere. Otvára každému zúfalcovi, čo trpí jej nedostatkom inak. Mne otvára s poloplnou čašou vína, ktoré sa rovná božstvám, pretože pozná moje zvonenie. Je iné, sám sa k nej inak chovám, jeden z mála jej obdivovateľov som úprimný a poviem jej každé slovo, čo ma napadne, či je to nadávka na jej účet, či je to hoci čo. Do jej nesmrteľnej smrti ju bude baviť počúvať každého z nás, pretože aj každý stereotyp sa od iných aspoň trošku líši, hoci len málo.


Sadám si s ňou na gauč do obývačky, výhľad z okna smeruje na oblohu a oblačné nebo, nikdy nie na domy, pretože základ sa nedá stavať na základe. Sŕkam z vína, na jazyku sa mi rozplývajú príbehy, metafory a spoločnými silami mi zväzujú jazyk až tak, že mi ho rozväzujú ako tyran otroka, ktorý nikdy nezhliadol svetlo slnka. Tá dáma, ktorej tvár sa nedá ani popísať, len beznádejne opisovať tými najkrajšími slovami a maľovať najpestrejšími farbami. Tá dáma, či slečna, či dokonca tvár Venuše sama, mi pritakala. Prikyvovala hlavou na každé slovo, so zahĺbeným pohľadom, na každú vetu, ktorú počula po miliónty raz. A predsa len, bolo vidno jej dojem. Bola mnou dojatá, bola mnou dojatá, aj keď takého aký som ja, počula rozprávať a prednášať jej, ako som už spomenul po miliónty raz. 


Vedel som, že ju milujem, a že ju milovať vždy budem. Vedela to aj ona, a keďže som to bol ja, nevadilo jej, keď som lásku, ktorá patrila jej, požičal občas inej, polomúze, žene. Keď som dohovoril, zistil som, že to čo som hovoril, si musím pamätať. Pamätať, a nezabudnúť, pretože to, čo som hovoril, boli myšlienky múzy samej. Pochopil som to, a to bol ten kľúč. Položila mi jemne prst na pery a zobudil som sa až v posteli, pod svetlom slnka. Cítil som sa akoby som ho videl prvý krát, prvý krát v živote ako otrok, ktorého pustili na slobodu. 

Základ literatúry, základ veľkého domu. Je to jama, ľútosť a tým sloboda, a milenec múzy v nej pláva až po uši, aby mohol počuť jej šepot.