Smutná dáma z podkrovia.

Moje straty a nálezy z každodenného života.

Vždy, keď má Peter príležitosť ju uvidieť ( aj nenápadne spoza záclony ), vždy má sledovaná  na sebe smutnú, vážnu tvár. Akoby sa jej myseľ musela ustavične zapodievať niečím veľmi vážnym. Kráča jednotvárne, bez záujmu o padajúce pestrofarebné  jesenné lístie. Ani brechot malých pudlíkov, ktorí sa jej pri návrate domov roztopašne pletú do cesty nedokáže zmeniť jej vážny výzor. Nerozveselí ju ani prichádzajúca voľna sobota. Určite by sa našiel aj iný dôvod na rozveselenie, ale ona nie. Je ako stvorená pre postavu smutnej sestry zo seriálu Nemocnica na okraji mesta, ktorá sa, ako všetci dobre vieme,  nešťastne zamiluje, cez pracovnú dobu, do mladého nádejného primára.

Peter býva  o poschodie nižšie, ešte sa bližšie nepoznajú. Smutná neznáma sa prisťahovala, odhadom, asi tak pred mesiacom. Alebo je tomu už viac? Možno si ju predtým Peter nevšimol. Teraz už vie, že sa párkrát stretli na spoločnom schodišti Posledne to bolo, keď nefungoval výťah. Obaja sa niekde ponáhľali. Vzájomne si pri tej príležitosti stihli vymeniť pohľady, na znak odsúhlasenia svojej rovnakej príslušnosti k tomu istému domovému vchodu číslo 13. Ale to je zatiaľ všetko.

Dnes sa naskytla prvá vážnejšia príležitosť. Peter po príchode z práce objavil na balkóne svojho skromného jednoizbového bytu voľne pohodené dámske spodné prádlo, pozostávajúce z dvoch jemne čipkovaných trojuholníkov navzájom pospájaných tenkými  pásikmi.  Práve také, červené nohavičky , zavesila Petrovi  na krk barová tanečnica pri kamarátovej rozlúčke so slobodou. Nevidel v tom žiadnu srandu. Modrou tisíckou predplatené erotické vzrušenie sa Petrovi akosi tiež nedostavilo.

 Teraz stojí pred dverami číslo 27. Zvoní. Nechce byť pri prvej návšteve nezdvorilý, za chrbtom niečo schováva. V poslednej chvíľke čakania si nohavičky chcel preložiť z jednej ruky do druhej, ale nestihol. Prišiel o poslednú možnosť. Dvere, bez menovky, doširoka otvorila mladá žena, viditeľne nepripravená na Petrovu návštevu. Na hlave má narýchlo stočený biely uterák, cez seba ľahko prehodené domáce oblečenia, nie je vylúčené, že práve vyšla z kúpeľne, prebleskne Petrovou hlavou. Viac mu už neprebleskne. Škoda, jeho predstavy mohli byť zaujímavé.

„Dobrý deň,“ pozdraví sa Peter, milo zaskočený závidenia hodným pohľadom na susedu z podkrovia na 4. poschodí.

„Dobrý,“ zatrepoce ona,  svojimi smutnými mihalnicami , sťaby  kolegyňa  Petrovej barovej  tanečnice. To však bol len prvý dojem. Podaktorí muži (dokonca aj vyprávači cudzích príbehov) vždy myslia na tú najerotickejšiu variantu, v každej situácii – aj keď stoja pred dverami. Peter je však svetlou výnimkou. O ženy má záujem, ale len vážnym a slušným spôsobom. Hýrivá pánska jazda, pri minulej kamarátovej rozlúčke so slobodou,  bola len chvíľkovou záležitosťou, bez ďalších ďalekosiahlych následkov.

„Dúfam, že vás veľmi nevyrušujem... ale...“

...„ale?“ oslovená mladá žena nedáva Petrovi šancu na zbytočné premýšľanie. Jednou rukou si napráva hlavový uterák, druhou narýchlo rieši problém s neposlušnou halenkou, bez gombíkov  práve tam, kde by ich najviac potrebovala.

„Osobne sa ešte nepoznáme. Bývam pod vami. Chodíte neskoro spávať. Občas  počujem vaše kroky -  aj po polnoci. Peter si myslel, že ju to rozveselí. Rád počúva jej po polnočné kroky. Nemalo to vyznieť ako výčitka.

„Len to ste mi teraz prišli oznámiť...? znela jej rezolútna odpoveď v podobe nahnevanej otázky.

Na teraz to rozhodne nemalo byť  všetko. Bez ďalšieho váhania musel s pravdou von:  „Priniesol som vám...“ V rukách držal, ťažko povedať či po šírke alebo po výške, svoj kapitálny úlovok s úmyslom vrátiť ho svojej majiteľke.

„Našiel som ich na mojom balkóne.“ Dúfal, že aspoň teraz sa trochu usmeje. „Myslím, že patria vám, ak dovolíte...“

„Čo  vám mám dovoliť?“ vypleštila na Petra svoje veľké, azúrovo modré, oči.

Keby si si na svoje veci dávala väčší pozor, nemusela by si teraz na mňa bezradne vypliešťať tie  neveriace modré kukane. Odporučil by jej pohotovo Peter, ale ako sa dá predpokladať,  zase zostalo len pri nevyslovenej myšlienke.

„Možno je na vine  vietor, všetko je možné...“

„Neviem, čo tým sledujete. Vyhovárate sa na vietor, pri tom  včera bolo úplné bezvetrie...“

„Možno predvčerom. Viete, ja často na svoj balkón nechodím. Krúti sa mi hlava...“ 

Peter chcel ešte niečo dodať na svoju obhajobu, ale zase nestihol. Dvere číslo 27  sú už zase zatvorené. Zabuchla ich za sebou s takou silou a obratnosťou akú údajne nemal včerajší vietor.

Momentálne je už zase polnoc. Príbeh má pokračovať ďalej. Peter už zase nespí. Počíta kroky nad svojou hlavou. Stojí mu to za to...? Veď ho nekompromisne odmietla. So smutnými dámami je to naozaj ťažké. Nepasujú do láskyplného scenára ani tomu najskúsenejšiemu spisovateľovi. Ako si teraz má Peter poradiť?  Možno, keby náhoda zariadila, že sa ráno znovu stretnú. Nastúpia do výťahu a ten sa na druhom  poschodí zasekne. Opravári chodia neskoro. Ideálne podmienky prehodnotiť úprimnú Petrovu snahu vrátiť, čo mu nepatrí. Alebo už patrí...? Celý je bez seba. Čo vlastne značí jej strohé odmietnutie, v ženskej reči? Je naozaj cudný dôvod nepriznať sa k nájdenému spodnému prádlu? Veď slovko cudný už skoro patrí do slovníka cudzích slov. Rozumie mu ešte niekto? 

Otázka, nedovolil si Peter trochu priveľa, zostáva stále otvorená. Čo keď sa  svojou poctivosťou  vkradol do ženského najintímnejšieho súkromia. Možno svojím neuváženým činom mal odhaliť niečo, čo mu v žiadnom prípade neprislúcha odhaliť. Nie všetky ženy sú na takú trúfalosť zvyknuté. 

Je dosť možné, že Peter správne neposúdil  ponúknutú nepredvídanú príležitosť. Aj to sa stáva neskúseným mladíkom. Už  nie je celý bez seba.  Netrápia ho  ďalšie nezodpovedané otázky. Zaspal. Pokračovanie necháme na zajtra. Svet ešte dúfajme nekončí,  ďalšie ráno musí byť  múdrejšie od večera... 

---