Detektív Onanium 5(Prípad sa začína)

dobrodružstvo pokračuje

Dnes som sa zobudil v kancelárii s gebuľou natlačenou na stole. Včera sa veľa papierovalo a nejako ma to premohlo. Nebol som ani doma. Vlastne, odkedy som sa oženil s Celou nechodil som veľmi domov..

Nie že by mi nechýbala, ale keď už raz máte potvrdenú ženu, keď už raz viete, že vám patrí, tak vás trošku omrzí byť stále s ňou. Veď načo, keď je vaša...

Tak som teda sedel za stolom, pil kávičku a pozeral von oknom. V Podolí sa často dejú divné veci a detektív vždy vycíti, ked sa má niečo zomlieť. Tak ako ja teraz.

Zahľadel som sa na divnú čiernu škvrnu, ktorá sa pomaly plížila chodníkom. Mala namierené do (zatiaľ ešte) zatvorenej predajne mačacieho žrádla.

„DÁŠ SI ŽEMĽU?“

Zletel som zo stoličky. Sekretárka. Má hnusný hlas, hnusný zadok, hnusný ksicht a vôbec všetko.

„Teba si dám ti hnusoba škaredá!“

V stotine som bol pri nej a držal ju za hlávku.

„Táák a teraz si pekne kľakneš na svoje hnusne zošuverené kolená a pekne si ho vložíš do úst. Alebo nie. Najprv ho budeš olizovať po bokoch, potom si do úst napcháš po poradí obe moje jajká, veselo ich budeš cmúľať až kým sa nebudú lesknúť. Ja ta zatiaľ budem hladiť vtákom, vieš ako. Po lícach, po nose, po vlasoch a tak. Potom to isté urobím s jajkami. Pekne ich dám sadkať na tvoje čelo, na očká a na nos, na ten tvoj hnusný nos na ktorý sa nedá pozerať. Zakryjem ti nimi celú tvár. Potom ti ho natrepem do krku, alebo možno až niekam k žalúdku a vysemením sa ti tam. Môže byť?“

Ako som povedal, tak aj urobila. Fakt netuším prečo ma ženy tak žerú.

Práve som jej striekal do krku, keď sa zvonku ozval zúfalý rev.

„AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAAACH!!!! Moja potrava pre mačky!“

Nečakal som ani sekundu. Rýchlo som jej ho vytiahol zkrku a stále striekajúci som vybehol na ulicu. Posledné zbytky padli na okuliare majiteľa vykradnutej predajne.

„Sorry.“ povedal som.

„Vykradli ma.“ povedal on.

„Vidím.“

„Máte veľký kokot.“

„Viem. Ehm. Som detektív a zrejme viem, kto vás vykradol!“

Z vedľajšej umeleckej školy zaznela dramatická hudba. Obaja sme sa tam pozreli.

„Ste detektív? Ten z tých kancelárií oproti?“

„isteže.“

„A viete, kto ma vykradol?“

„Videl som ho a viem, že ho dokážem vypátrať. Za malú odmenu.“

Podišiel ku mne a podal mi ruku.

Usmial som sa.

„Najprv však musím hovoriť s vašou ženou.“

„Ale samozrejme, aj keď netuším čo s tým má moja žena.. Nuž ale detektív ste vy..“

„Presne tak, detektív som ja...“

 

Majiteľ predajne mačacej potravy sa volal Krátky. Jeho žena sa volala Alojza a trochu škúlila a bola trochu.. hm ...češi by ju nazvali ‚opožděnou‘. Rozprávali sme sa asi hodinu a dozvedel som sa od nej iba to, že je žena a volá sa Alojza.

„Jmenuju se Alojza. Jsem žena.“

„Jasné pani, viem aj jedno aj druhé, avšak od vás by som potreboval informácie iného charakteru. Má váš manžel nejakých nepriateľov? Nejaké uškriekané mňaučacie pičky, ktoré sú také hladné a zlomyseľné, že mu vykradnú obchod?“

„Alojza, to jsem já.“

Napadlo ma, že by som jej tú demenciu možno mohol vyšukať z hlavy. 'Za skúšku nič nedám' je moja obľúbená veta. Chytil som ju za krk a zúrivo ju oprel o stôl. Hrnčeky a taniere len tak hrkotali.

Keď sme skončili a ona mi oznámila, že je žena, dovtípil som sa, že moje detektívčenie na tomto mieste je na konci. Tu sa nič nedozviem.

Zavolal som svojej trinástke.

„Ahoj Celá, urob mi prosím obed, zastavím sa v tom vykradnutom obchode, nech si to tam poriadne obzriem a prídem domov. Kúp aj nejaké pivo. Áno, aj ja ťa ľúbim. Papa.“

Zložil som a vydal som sa do vykradnutej predajne.

---