Smutné pomarančové dni

Mám rada pomarančový džem. Ale nejedávam ho vôbec, pretože mi nikdy nechutí.

Ocitáme sa uprostred záchodovej misy. Na výber máte sadnúť si na okraj alebo sa strčiť do stredu hajzla. Čo urobíte? Verejnosť sa vždy delí. A v tom je ten problém, v tom je môj problém.  Neviem si vybrať. Možno viem, ale kto by si sadol na špinavý kraj misy alebo ponoril ešte do väčšieho svinstva?

Menujem sa ako beznádejný lapač ťažkých myšlienok v idealistických záchodoch.  A menujem sa aj za chaotickú čiastku vo vesmíre, ktorá hľadá podstatu seba a svoje miesto.  Čiastka, čo ovláda teóriu, ale praktizovať sa jej moc nechce. Pretože sa jedná o hajzlové misy a následky vybratia si miesta, do ktorého naozaj patrí, môžu byť trvalé alebo nesú postihy.

Náš prípad je takýto :

Stojíme s kamarátom na stanici. Ako dve šmuhy, čade z komínov domov, do ktorých už prišla zima.

Je nám zima. Čakáme na vlak. Netrpezlivo a nespokojne zašľapujeme ohorky z cigariet hlbšie do zeme. Začlenenie do tohto šialeného sveta je ťažké. Ešte ťažšie je vybrať si vlak, svoj vlak a správne sa rozhodnúť. Potom už len nastúpiť...Kde je? Zo zimi nás chytá melanchólia osudu, niekde nám unikajú obláčiky podporných slov a snov. Stojíme,  stojíme a čakáme...