Reason - 25. kapitola

25. Kapitola

 

 

Félix ostal v kaviarni sedieť aj po tom, čo Komratov odišiel. Neposunul sa prakticky nikam. V myšlienkach mal totálny chaos, strácal pojem o čase. Prázdne poháre striedali spálené ohorky cigariet. Zobudil sa, keď začínalo svitať. V smrade a šere nerozoznával črty interiéru, kde sa nachádzal. Až na základe prázndej fľaše whisky na stole pochopil, kde je a čo sa stalo. Mal šťastie, že jeho maniére personál kaviarne poznal. Barmani ho nie po prvý krát nechali v podniku samého. Vyzuli mu topánky a prikryli ho dekou s logom domácej likérky.

 

Boli to groteskné situácie. Tak ako niekoľko krát pred tým, od srdca sa zasmiali. Na hosťa však nedali dopustiť, jeho vecí sa ani nedotkli a na stole mu nechali kľúče od podniku. Vedeli, že sa im to vyplatí. Ani teraz neobišli naprázdno. Miesto ďakovného lístu Félix na bare nechal tučnú guču peňazí. Dokonca po sebe aj upratal. Ako keby si myslel, že tým očistí jeho osobu od potupy, ktorú si zase spôsobil.

 

Do sychravého dňa vyšiel s vyschnutými ústami otupenou hlavou a krvou podliatými očami. Keď zapol mobil, nestačil sa čudovať. Hromžil a klial priamo pred barom, kde už prví ľudia čakali na autobus do práce. Sadol do auta a dychtivo čítal. Niekoľko desiatok neprijatých hovorov od kolegov z práce, najmä od Lary, Petra a našiel aj niečo od agenta Dinisa. “ Dúfam, že sa teraz budeme môcť plne venovať Vašej situácii,” bola jedna z nich. Teraz ? Prečo teraz ? Čo sa stalo ?

 

V SMS správach si prečítal niekoľko nadáviek a medzi nimi aj strohú informáciu o tom, že je projekt v kely. Z nervozity a chaotického vytáčania čísla mu mobil stále padal na podlahu auta. Keď sa trocha upokojil, dokázal zavolať Petrovi. Nervozitu vystriedal šok. Félix položil telefón a v aute ostal asi dvadsať minút nehybne sedieť. Keď mu slnko presvitajúce cez ustupujucu hmlu zasvietilo do očí, otvoril dvere a zapálil si cigaretu.

 

“Činnosť pozastavená ? Ako to ? Ako pozastavená ? Čo klienkti, čo ľudia ? ” Hlavou sa mu hemžilo množstvo otáziek, no nevedno prečo, odpovede ho nezaujímali. Uvedomil si, že cíti miernu spokojnosť, ako keby bol rád, že dostane trocha priestoru, času na myslenie.

 

Zvláštna situácia. Roztrasený, tvár otlačený zo spánku na stole a pri tom v takej vnútornej pohode ako dávno nie. Jednoducho stál, fajčil, chladné slnko mu svietilo do čela a ľudia, ktorí na neho zazerali ostali ignorovaní. Vedel, že má v hlave jasno, no nevedel, čo má robiť. Stal sa hračkou emotívnych paradoxov.

 

Keď situáciu rozdýchal a vrátil sa myšlienkami na zem, nasadol späť do auta, prehodil ofinou na správnu stranu a namieril si to trocha bezcieľne do centra. Cestou telefonoval všade možne. Nikdy neveril, že k niečomu podobnému môže dôjsť, no to čo sa dozvedal v telefonátoch bolo jednoznačné. Projektu síce žiadny prehrešok nepripísali, no najvyšší súd rozhodol dočasne zastaviť všetky jeho aktivity.

 

Množstvo žalobných vecí bolo totiž za krátke obdobie neúnosné a svoju úlohu zohral aj ozbrojený útok. Štát na seba dokonca zobral riziko prípadného finančného odškodnenia, v prípade, že projektu všetko prejde. To je už veľmi vážne. Štátu je v zásade projekt ľahostajný, hlavne nech ide biznis. Jediné, čo ho bolí je finanćná strata. Preto je v tak kapitalizmom prehnitej dobe až nepríjemne podozrivé, že pod rizikom zasahuje do fungovania Choice. Niekto veľmi silný ťahá za nitky. Uvedomoval si to aj Félix a šoféroval krásnymi ulicami veľkomesta.

 

Akoby sa nič nedialo, zastavil pri svojej obľúbenej reštaurácii. Pri výbere jedla si dal naozaj do nosa a nezanedbal ani pitný režim. Na mobile si nevšímal neprijaté hovory Lary, ktorá ho stále čakala doma, ale vytáčal číslo svojej nemeckej favoritky Dr.Wilhelmovej. Po zopár neúspešných pokusoch mu dokonca položila telefón. Nevedel prečo, no ďalej, úplne ľahostajne sedel jedol a pil.

 

Svojej vášni poslal aspoň sms správu o tom, čo sa stalo a so strućným pozvaním k nemu, prvý krát čisto nepracovne. Neuvedomoval si, že zatiaľ čo on bude mať kvôli problémom projektu nútené voľno, doktorka nevedela, kde jej hlava stojí. Na klinikem totiž prišli na prevratný objav, o ktorom sa ešte Félix nestihol dopočuť.

 

Keď mu už bolo trápne sedieť nad prázdnymi taniermi a ticho sa opíjať samému, predsalen zavolal Laru. Tá prišla naštvaná. Keď jej však na výčitky odpovedal nekonkrétnymi pohľadmi do prázdna, alebo uškŕňaním, pochopila, že nádeje na ženou vysnený modelový vzťah v tomto prípade nehrozia.

 

Bolo to tak. Ani on, ani ona si jeden druhého nezaslúžuili a vôbec si nezaslúžili zúčastňovať sa klasických naformátovaných spoločenských vzťahových rituálov. Boli na to totiž príliš normálni, teda podľa ostatných iní. Človek, ktorý nie je spokojný so samým sebou predsa nemôže byť spokojný s niekym iným. Uvedomila si to aj Lara, s láskavým úsmevom chytila Félixa za ruku a opila sa ním.

 

Prežili spolu ďalší z nezodpovedných a bezvýznamných dní. Chodili z podniku do podniku, užívali si tak, ako za najslávnejśích čias projektu. Félix aspoň na chvíľu pustil z hlavy pracovné veci a zbavil sa aj nepríjemného pocitu zodpovednosti. Keď sa većer vracali veselým krokom k jeho domu po tom, čo ich vyvádzanie nezniesol taxikár a vyhodil ich z auta, urobilo sa mu nevoľno. Lare povedal nech ide ďalej, že ju zachvíľu dobehne. Keď sa oprel o strom zatmelo sa mu pred očami, srdce takmer vyskočilo z hrude.

 

Nevedel čo sa deje. Zrejme len alkoholový šok a dehydratácia. Prelial sa ním nepríjemný pocit. Odrazu sa vynorili pochybnosti. Jeho celoživotné dielo je možno na svojom konci. Navyše to všetko okolo neho. Pred očami mal odrazu šarmantnú Katrin Kovacs, smutnú pani Wagnerovú, talentovaného Burutza. Čo ak spravil chybu ? Čo ak to celé okolo procesu nie je náhoda? Pomaly klesal k zemi a hľadal chyby. Žiadne nenašiel, len hlinu vo svojej tvári. Alebo je on sám jedna veľká chyba ?

 

 

 

---