Kulifaj a mimozemšťan

Z rozprávky do života, a možno aj opačne zo života do rozprávky.

Ten deň sa od samého začiatku  podobal všetkým predchádzajúcim dňom  posledného májového týždňa. Všetky hviezdy na nebi sa nachádzali v priaznivom postavení. Nemalo sa nič zvláštne prihodiť. Gazdov kohút nezaspal, prebudil sa ešte pred svitaním. Ranné slnko   sa ukázalo na oblohe podľa aktuálnej meteorologickej predpovede. Aj bio  predpoveď zostala nezmenená. Všetci boli spokojní so stredným záťažovým stupňom.  Ten, kto by chcel v ten deň zažiť niečo nezvyčajné, musel by sa prinajmenšom  Kulifaj volať. Len on vždy vie, kedy a kde ho má náhoda zaviesť, aby zažil niečo nevšedné, aby mu celý deň nebol pridlhý.  

            V ten spomínaný deň, po pravidelnej obedňajšej sieste, sa Kulifaj vybral, len tak, za dedinu. Zachcelo sa mu, slnkom prežiareného, poľnými kvetmi prevoňaného, vzduchu nadýchať. Oddychovým krokom si vykračoval  erárnymi lúkami, krížom krážom, už mal do brezového hájika zabočiť, keď tu zrazu, čo nevidí. Prejde pár ďalších krokov - a zase to isté. Nevedel to presne definovať. Akoby sa mu na okamih pred očami zotmelo, a hneď na to aj bleskurýchlo rozžiarilo. Čo toto len môže byť? Raz svetlo a potom zase tma. Neznáme svetlo, a zase tma, raz na cestu vybehlo, raz  zase za krík sa schovalo. Akoby pred ním akési blikajúce  čudo poskakovalo...

            „No len sa ukáž, čo si zač. Nech sa lepšie spoznáme,“ opáčil Kulifaj  priateľ- ským hlasom sa prihovoriť. Nemusel dlho čakať. To čudo ( akoby mu rozumelo ) zrazu pred ním v celej svojej výške a šírke sa zjavilo. Na hlave s dvomi tykadlami na Kulifaja zamávalo. „No, namojveru, veď je to mimozemšťan!“ svitlo Kulifajovi v jeho, na krátko ostrihanej a zároveň aj prekvapenej, hlave. Nie nadarmo sa mu tej noci o lietajúcich tanieroch snívalo. Nechcel veriť vlastným očiam. Či sa mu to ešte stále sníva, a či je to už naozajstná pravda pravdúca...? Nech by už bolo akokoľvek, potreboval vedieť, čo si teraz počne. V tej chvíli, akoby ho rovno k zemi prikovali. Akoby aj nie, veď nie vždy máme možnosť, v obyčajný deň, len tak na poľnej ceste, s mimozemšťanom sa stretnúť... ( a možno len o tom nevieme).

            „Pekne svietiš... To stále tak jasne fosforeskuješ?“ opýtal sa Kulifaj nesmelo, aby reč nestála, aby ja nič – ty nič, len tak bez slova na seba nehľadeli. Aj pozdraviť by sa patrilo. „Dobrý deň, kamarát, už aj zhasnúť môžeš, veď nám slnko svieti,“ ukázal Kulifaj prstom pravej ruky na rozžiarenú modrú oblohu. „Hen tam hore – nevidíš...?“ Oslovené  čudo sa pozrelo slnku do očí, niečo zapípalo a zhaslo svoj svetielkujúci oblek. „Mňa volajú Kulifaj... A ty si kto...? Ty – si – kto ?“ slabikoval Kulifaj, a rozkladal pri tom mnemotechnický rukami aj nohami.

            Zelený mimozemšťan ( lebo na takého sa práve premenil ) len nadvihol hlavu a svietiacou paličkou namieril na čistú modrú oblohu. Kulifaj mal pochopiť, odkiaľ  mimozemšťan k nám s čista a jasna  na zem priletel.

            „A z ďaleka...?“ chcel vedieť Kulifaj presnejšiu adresu. Mimozemšťan nerozumel. Iste sa v škole náš jazyk neučili – ani ako nepovinný predmet. Tak mu treba. Pomyslel si Kulifaj... Možno je aj hladný. Pre istotu sa ho teda ešte raz pokúsil opýtať: „Nie si náhodou hladný...?“ rukou si pri tom pohladil brucho. Kulifaj si nebol  istý, či aj mimozemšťania, keď sú hladní, posielajú potravu z hlavy, tam dole, rovno do brucha. Pre ľahšie pochopenie ešte raz zopakoval svoj predchádzajúci krúživý pohyb – v medzinárodnej reči predstavujúci stav nasýtenia.  Mimozemšťan len nechápavo hľadel, slovka nepreriekol.

            „Asi mi nerozumieš. Nič to za to, niečo ti nakreslím, naklonil sa Kulifaj bližšie k svojmu novému kamarátovi. Na poľnej ceste, s drevenou paličkou, začal maľovať veľký hrniec a v ňom veľkú kopu halušiek s drevenou varechou. Čo to len môže byť? Prezeral si mimozemšťan nakreslený hrniec. Na hrnci sa mu najviac páčili veľké uši. Možno mu pripomínali jeho mimozemských kamarátov.

            „To je hrniec s bryndzovými haluškami. To je u nás na Slovensku naše národné jedlo, vieš... Máme na to licenciu – v Európskej únii... Prsty si budeš oblizovať. Ani sa ti nebude chcieť naspäť domov odletieť. Mimozemšťanovi nezostalo nič iné ( o EU už asi niečo počul ) – súhlasne prikývol  hlavou. Veď za ten čas už naozaj musel aj vyhladnúť. Vedno vo dvojici sa teda vybrali naspäť, juhovýchodne, čiže do dediny.

            Ako si tak spolu vykračovali, Kulifaj si spomenul, že najlepšie, tie najpravejšie halušky v dedine vie sused gazda navariť. Najlepšie teda bude, keď vzácnu návštevu z ďalekého vesmíru, rovno ku gazdovi privedie. Len čo k nemu docupitali, zabúchal Kulifaj gazdovi  na drevené vráta:

            „Doma ste gazdíčko, doma? Vedie vám vzácnu návštevu. Až hen, z ďalekého vesmíru. Len sa veľmi nečudujte, račej hneď postavte vodu variť, a zemiakové cesto na halušky zamiešajte.“

            Gazda by neotvoril, keby nebol zvedavý, čo za kulifajčinu si to zase ten sused Kulifaj vymyslel. Nemohol uveriť vlastným očiam. Takéto niečo, v normálnej dedine, ešte nikto nezažil. Pred jeho vrátami stál Kulifaj ako človek a vedľa neho niečo, čo sa na človeka len podobalo.

            „Už sa toľko nečudujte, gazdičko. Už je to tak. Mimozemšťan nás prišiel navštíviť. Treba ho privítať, pohostiť ako sa u nás sluší a patrí. Čo si o nás v ďalekom vesmíre pomyslia, že sa nevieme o návštevu postarať?“

            „Čože by sme nevedeli,“ bránil sa gazda. „Len či je to naozaj mimozemšťan, ako hovoríte? Lebo ako ja vás poznám, sused, vy si občas, ak nie aj častejšie, všeličo povymýšľate. Ktože vám má stále uveriť?“

            „Keď nie stále, ale teraz vám nič iné nezostáva, len mi uveriť. Či na vlastné oči nevidíte? Dajte sa radšej hneď do varenia. On za to nemôže, že má veľké uši a zelenú farbu. Hladný je.“

            „Veď som nepovedal nie,“ zaonačil na to gazda. Ak ešte chvíľu vydrží, halušky môžu  byť čo nevidieť hotové.“

            „Toľko už počkáme, potešil sa Kulifaj.  „Zatiaľ nám ale prineste, viete na čo myslím. Tej slivovice, sedemkrát destilovanej,  pripijeme si na ďalšie stretnutie. Človek nikdy nevie, nabudúce si možno  na inej planéte pripijeme.“

            Poponáhľal sa gazda, do pohárikov ponalieval, do kuchyne zase odbehol, aby sa hneď vrátil – či vraj majú byť tie halušky so syrom, a či s bryndzou, a či radšej oboje. „Nože sa ho sused opýtajte,“ strčil gazda do rozguráženého Kulifaja.

            „Opýtajte, to sa vám povie. Nemému decku ani vlastná mater nerozumie. S mimozemšťanom je to ešte ťažšie. Možno, že tam u nich len samé vitamíny, nutričnú stravu pojedajú. Nie ako u nás, my o vysoko kalorickej  slanine ešte aj spievame. Veď viete, ktorú myslím,“ mrkol Kulifaj na gazdu, a hneď na to aj vedno spolu zanôtili: „Pokapala na salaši slanina, slanina. Povedali na nášho Martina, Martina. Pokapala na salaši slanina, slanina...“

            Tak sa rozospievali, okolo pliec sa pochytali, po izbe z jednej nohy na druhú poskakovali, že namojveru ani nezbadali, ako sa im spoza stola, čosi – kamsi, celkom naozaj, vzácna návšteva vytratila. „Ale takéto niečo?“ čudovali sa oni obaja, jeden po druhom. „Kde len môže byť?“ hľadeli hore na oblohu, len čo v tú chvíľu von, na gazdov hospodársky dvor, vybehli. „Halušky sú navarené. Bryndzové, s voňavým  ovčím syrom - so škvarkami, volali na pretrhnutie, lebo iné spojenie s mimozemšťa- nom nemali k dispozícii.

            Na oblohe sa čosi zablýskalo, akoby na rozlúčku. Alebo sa im to všetko od ľútosti, len zdalo...? Vrátili sa naspäť tam, odkiaľ pred chvíľou celí polapkaní vybehli. Nič iné im nezostalo, len príslovie, čo sa doma uvarí, musí sa doma aj zjesť.

            Pozerajú na stôl v izbe, aj do kuchyne dvakrát nazreli, nikde nič. Všetko prázdne. Po hrnci s haluškami ani len mastný fľak nezostal. Ani mimozemšťan ani hrniec s haluškami. Beťár jeden mimozemský, taký on bol veľmi hladný. Ani len na žinčicu nepočkal.

            „Čoby hladný, kto vie čo s nimi, tam hore vo vesmíre, urobia,“ uľútostilo sa gazdovi čerstvo navarených bryndzových halušiek.

            „Možno ich použijú na vedecké účely. Čo ty vieš. Konečne sa staneme slávnymi. Technické výdobytky ich nezaujímajú. Tých majú oni dosť. Veď akoby sa z takej diaľky až k nám dostali... Ale také bryndzové halušky, také niečo ešte v celom vesmíre nevideli. Uvidíš, určite sa ešte vrátia. Predáme im licenciu na výrobu slovenských halušiek. Ale o tom ešte radšej nikomu nehovor,“ zháčil sa podozrievavý Kulifaj.  „To vieš, protimonopolný úrad nám môže všetko prekaziť.“

            Na druhý deň, hneď  ráno, sa vo všetkých novinách objavila, veľkými písmenami napísaná, prekvapujúca informácia: „Mimozemská civilizácia má záujem o slovenské halušky.“ Dnes už človek nič neutají. Povráva sa, že určité nevyjasnené skutočnosti bude musieť gazda s Kulifajom až v americkom Pentagóne dodatočne vysvetľovať... No, už len to  nám chýbalo... Bryndzové halušky – vraj zneužité na vojenské účely... Ten náš dnešný svet je naozaj nevyspytateľný... Ani hviezdy na nebi o takom niečom nič bližšieho nevedeli povedať. A potom, že celkom obyčajný deň, ako všetky ostatné v tom poslednom májovom týždni...

---