Koniec (?)

Yon Soranava sa zahľadel do zrkadla. Obraz, ktorý v ňom videl ho nijak netešil. Tmavé vlasy zviazané do konského chvostu lemovali jeho rovné, mierne vysoké čelo. Pod ním a pod hustým čiernym obočím žiarili dve bledo hnedé oči. Žiarili, ale nie ako pred niekoľkými rokmi, kedy sa v nich zračila veselosť, otvorenosť a priateľstvo. Vtedy tieto oči priťahovali pohľady, hlavne pohľady žien, či už mladých ako on, alebo starších, ktoré sa hľadiac do nich strácali kdesi v minulosti a s neprítomným úsmevom chvíľu spomínali na dávne zážitky. Nebola to len tá mladícka energia, ktorá vyžarovala z jeho očí ako horúce lúče slnka na poludnie. Bola to aj tá zvláštna farba, ktorá na prvý pohľad zarazila, napriek tomu, že bola vlastne hnedá, a teda veľmi rozšírená, ale ten jej podivný bledý otieň z tých očí robil priezračnú hladinu horskej studničky, na ktorej dne je napadané lístie. Áno, obyčajné lístie, ktoré leží všade naokolo, ale cez zrkadlo horskej vody sa zneho stáva niečo veľmi vzdialené, a pritom také známe. Farba ostala, ale mladícka energia a nadšenie už dávno zmizli. A namiesto nich sa tam, v hĺbke tej horskej studničky, usadil hnev a bolesť.

Ešte raz sa zahľadel na svoj obraz v zrkadle, vyčistené a nabité pištole si schoval do podpažných puzdier a do ruky vzal svoj meč. A hnev začal pomaly stúpať zo dna jazierok a prebublával si cestu na hladinu…

Starý Takedashi, pán celej provincie Shu-Gin, sa pomaly odvrátil od okna a zahľadel sa na členov svojej osobnej gardy. V miestnosti spolu s ním ich bolo osem, ďalší štyria stáli pred dverami a dvanásť sa prechádzalo jeho krásnymi záhradami. Všetci tu boli preto, aby ho chránili, ale Takedashi si pripadal ako väzeň. Mal sto chutí vziať svoj starý rodinný meč a vydať sa sám na obhliadku svojej provincie, len za sprievodu svojich dvoch verných strážcov, tak ako to robieval pred niekoľkými rokmi. Ale tie časy sú už dávno preč, akoby odvtedy ubehli celé stáročia. Jeho dvaja verní strážcovia sú už mŕtvi, zabití synom jeho dávneho priateľa. Ako sa to vlastne mohlo stať? Kedy sa z dobrého priateľstva, sľubnej kariéry a rodinného šťastia zrazu stala vojna na život a na smrť? A o čo vlastne?

Tieto myšlienky ho trápili už niekoľko posledných dní. Kde bol ten zlom? Kde sa z priateľovho syna – takmer vlastného syna – stal úhlavný nepriateľ?

Všetky rozdodnutia sa vždy zdali tak správne, dokonca jediné možné… A zrazu je všetko, na čom záležalo preč a zostala len bolesť a prázdnota. Už aj ten hnev sa stratil. Ešte nedávno by trhal vlastnými rukami a prisahal večnú pomstu tomu nevďačnému parchantovi, ktorý mu vzal šťastie. A dnes? Kde je dnes tá zlosť, ktorá ho držala posledných devätnásť mesiacov na nohách a burcovala ho k obrovským výkonom? Je preč. Tak isto ako jeho syn, jeho žena a jeho šťastie. Môže za to všetko Yon? Ešte nedávno o tom bol presvedčený, ale dnes…

„Možno som už príliš unavený na ďalší hnev…“ – pomyslel si Takedashi. „A možno som už stratil vieru vo svoju pravdu. Kde je vlastne pravda?“

„Aj tak je to už jedno.“ – povedal Takedashi tichým hlasom, len tak nikomu. „Dnes sa to všetko skončí a už vôbec nebude záležať na tom, kto mal vlastne pravdu…“

Yon sa blížil k pozemku patriacemu rodine Takedashi. Už z diaľky bolo vidno nádhernú vežu, vynímajúcu sa uprostred prekrásnej záhrady plnej nevnucujúcej sa krásy. Po vzorne uhrabanom štrku cestičiek sa prechádzali stráže. Yon sa len pohrdlivo usmial, keď videl ako sa bezstarostne prechádzajú sem a tam. Boli si sebou príliš istí. To sa im vypomstí.

Yon pevnejšie zovrel rukoväť meča v pravej ruke a po krátkom váhaní siahol do púzdra po svojej pištoli. Nie, toto nie je zbraň samuraja. Ale už dávno nie je na ceste bushida. Hnev opäť vystúpil do Yonových pekných a smutných očí…

Nenápadne sa prikradol až k štvorici strážnikov idúcich po ceste smerom k nemu. Prikrčil sa v kríkoch pri ceste, neviditeľný ako tieň. Jeho srdce bolo pokojné, telo uvolnené a iba jeho oči odrážali búrku, ktorá sa odohrávala v jeho vnútri.

Nechal stráž prejsť popri svojom úkryte a keď už ho mali za chrbtom, potichu vyšiel na cestu. Štrk pod jeho nohami nevydal žiadny zvuk. Mesiace tréningu chôdze po ryžovom papieri neboli zbytočné.

Prikradol sa až tesne k svojim protivníkom a rýchlym a presným sekom pripravil najbližšieho z nich o hlavu. Hlava s prekvapeným výrazom sa ešte nestihla oddeliť od tela, keď už Yon zaujal polohu na druhý, rovnako smrtelný úder. Po druhom švihnutí meča sa už zvyšní dvaja strážcovia otáčali k nemu, no nestihli ani zareagovať. Yon po krátkej otočke po vnútornej nohe vnoril čepel svojho meča ďalšiemu protivníkovi medzi rebrá, zasiahnuc pri tom srdce. Bez toho, aby prerušil pohyb svojho tela sa predklonil a prudkým šihom ľavej nohy zasiahol posledného strážcu do krku. Týmto úderom mu polámal hrtan. Pri dokončení plnej obrátky vytiahol meč z prekvapeného protivníka a prudkým švihom zasiahol bojovníka z pohmoždeným hrtanom rukoväťou meča do pravého spánku.

Celá akcia netrvala viac ako niekoľko sekúnd a pri Yonových nohách ležali štyri bezduché telá. Len teplá krv vydávala zvláštny syčivý zvuk, keď prúdila na upravený štrk cesty.

Yonov zrak sa začal vyjasňovať, zaostril ho na neobvyklý rubínový vzor žiarici na bledom štrku. Ten obrys mu niečo pripomínal…

Yon potriasol hlavou a drobnými rýchlymi krokmi sa vydal smerom k veži.

Takedashi dokončil údržbu svojho meča, ale neodložil ho. Mal na sebe svoje kimono s rodovým znakom na srdci, ktoré nosil pred mnohými rokmi keď išiel na čele svojich bojovníkov navštíviť jedného z mnohých svojich nepriateľov. Dnes už sú všetci mŕtvi, porazení či už mečom, alebo lsťou. Je to už dávno, keď Takedashi musel namáhať svoju hlavu spriadaním plánov na prežitie a udržanie, prípadne získanie si moci. Potom ako sa stal pánom provincie už nemal žiadnych nepriateľov, ktorí by ho mohli naozaj ohroziť. Teda až do chvíle, kedy sa jeho pochabý syn rozhodol, že otcova moc mu dáva právo na ktorúkoľvek ženu provincie. A možno to tak aj bolo. Mal právo na všetky. Všetky okrem jednej…

Takedashi zahnal nepríjemné spomienky a sadol si doprostred miestnosti, tvárou ku vchodu. Jeho strážcovia ho opatrne pozorovali, ale nikto sa neopovážil komentovať jeho správanie.

Takedashi si položil obnažený meč na kolená, zahladel sa na vchod a pokojne sedel…

Yon sa zastavil asi dvadsať metrov od vchodu do veže a pozoroval štvorice strážcov, ako sa blížia z oboch strán. Trasa ich obchôdzky bola vypočítaná tak, aby sa stretli presne pri vchode. Yon schoval meč do pošvy na chrbte a vytiahol druhú pištol. Krátkym pohľadom skontroloval, že sú nabité a odistené.

Obe skupiny mali k sebe už len dva metre, keď Yon vyšiel z úkrytu mieriac na najvzdialenejších členov každej štvorice. Výstrely z oboch zbraní zazneli súčasne. Dvaja chlapi prudko zvrátili hlavy dozadu, do veľmi neprirodzenej polohy a klesali k zemi. Yon, neprestávajúc strieľať pomaly približoval ruky so zbraňami k sebe a tým akoby uzatváral svojich protivníkov do neviditeľných nožníc svojich výstrelov. Každá jeho pištoľ mala osemnásť nábojov a Yon ich vystrieľal všetky. Posledné štyri už len do ležiacich tiel. Pred chvíľou ešte bezstarostní strážcovia rozoberajúci svoje každodenné problémy a zvláštne chovanie ich pána tu zrazu ležali skrvavení a šokovaní, s napoly vytiahnutými zbraňami v rukách.

Yon naučeným pohybom vymenil oba zásobníky a vložil zbrane naspäť do púzdier. Opäť vybral meč, no tentoraz ho chytil do ľavej ruky. V pravej držal vrhací nôž, presne taký, aké mu trčali z púzdier jeho čiernej koženej vesty na boku. Zhlboka sa nadýchol a vykročil smerom do veže. Čerstvé mŕtvoly jeho nepriateľov ho pozorovali chladným pohľadom svojich prázdnych očí. Yon im nevenoval ani pohľad…

Keď zazneli zvonku výstrely, Takedashi sa jemne pousmial. Konečne. Vedel, že sa to dnes musí skončiť. A vedel, čo musí urobiť, hoci už mu bolo jasné, že to dávno stratilo zmysel. Život jeho syna mu to nevráti, ale aj tak nemá na výber. Musí zabiť chlapca, ktorý mu bol druhým synom. Je to najbližší človek, ktorého na svete ešte má. A musí ho zabiť, hoci vie že to nechce urobiť, lebo potom už bude naozaj sám.

Strážci, ktorí boli spolu s ním v miestnosti trochu zneisteli. Pripravili si zbrane a upriamili pozornosť na vchod…

Tichom miestnosti zaznel tichý hvizd letiacej zbrane nasledovaný tupým úderom. Pri tom zvuku Takedashi hneď pochopil, čo sa stalo. Tvár mu zvlnil úsmev, v ktorom sa skrývalo pobavenie, obdiv a hrdosť. Jeho strážcom to trvalo trocha dlhšie. Než sa stačili otočiť, ďalší z nich sa zvalil na zem a z hlavy mu trčala zčasti skrytá rukoväť noža. Tí, ktorí nezvierali meče začali strielať do papierových stien miestnosti. Zrazu sa jedna z papierových tabúľ steny roztrhla a dnu vskočil Yon, v pravej ruke meč, v ľavej pištoľ. Hlavne zbraní sa otočili k nemu, no prv než stačili vystreliť sa dvaja z ich majiteľov zvalili na zem, s tretím okom plačúcim tmavú krv. Yon dokončil kotúľ, otočil sa na mieste a pádom na chrbát sa vyhol paľbe. Len čo sa jeho chrbát oprel o zem, zahájil odvetnú paľbu a zvyšné náboje vystrielal do dvoch protivníkov držiacich strelné zbrane. Yon odhodil nepotrebnú pištol a oboma rukami zovrel rukoväť meča. Dvaja zvyšní bojovníci sa k nemu začali opatrne približovať. Yon zaujal bojový postoj a nehýbal sa. Z pravého boku a ľavého stehna mu pomaly tiekla krv. Nebolo to nič vážne, len nejaké zblúdilé guľky. Jedna ho dokonca zasiahla do pľúc, ale narazila na jeden z jeho ukrytých nožov. Takže spôsobila len malú modrinu, bolestivú no nie vážnu. Krv pomaly kvapkajúca na podlahu dodávala Takedashiho strážcom odvahu na útok. Aspoň bolo zrejmé, že Yon nie je nezraniteľný…

Prvý zo strážcov zaútočil priamym sekom na hlavu, zatiaľ čo jeho spolubojovník mieril vodorovným sekom na Yonovu hruď. Yon sa úkrokom smerom k druhému útočníkovi vyhol priamemu seku a zároveň svojim mečom blokoval druhý úder. Tým vychýlil útočníka z rovnováhy a dostal oboch protivníkov na jednu stranu. Teraz nemohli útočiť súčasne a Yon jedným plynulým pohybom prešiel z obrany do útoku a prudkým švihom zrazil meč, ktorý strážca ešte nestihol dvihnúť do vhodnej polohy a preto vykryl len časť úderu. Špička Yonovho meča poranila strážcu na hrudi a odhodila ho dozadu, smerom k druhému útočníkovi. Ten sa musel vyhnúť svojmu kolegovi a tým sa dostal z bojového postoja a stratil stabilitu. Yon nezaváhal a pokračoval v útoku. Nasledoval svoj letiaci meč a plynule prešiel do kotúľu, na konci ktorého zabodol svoj meč zospodu do protivníkovho brucha. Nezdržoval sa vyťahovaním meča, zvalil sa na chrbát a v otočke prekopol koleno strážcovi, ktorý na neho útočil od chrbta. Ten len prudko vydýchol a klesom na zem smerom k Yonovi. Yon mu hranou ľavej dlane vyrazil z ruky meč a prstami pravej ruky mu rozdrtil hrtan. Nečakal, kým sa nepriateľ zvalí na zem, lapajúc po dychu. Postavil sa, prikročil k umierajúcemu strážcovi a prudkým trhnutím vyslobodil svoj meč z jeho brucha. Ten len hlasno vzdychol a klesol na podlahu.

Yon sa pomaly otočil k Takedashimu, ktorý po celý čas sedel chrbtom k nemu a čakal na koniec súboja. Vôbec nepochyboval o jeho výsledku. Keď počul, že boj sa skončil, pomaly sa postavil a obrátil sa čelom k Yonovi. Ten už stál v bojovom postoji a čakal, kým sa k nemu Takedashi priblíži.

„Je mi ľúto, čo sa stalo“ – začal Takedashi. „Zašlo to príliš ďaleko a je načase to skončiť. Počínal si si skvele, Tvoj otec by bol na Teba hrdý.“

Yon len nemo prikývol a ďalej uprene hľadel Takedashimu do očí.

„No poď, chlapče.“ – vyzval ho. „Teraz ťa budem musieť zabiť.“

Yon len zoverel pevne pery a neodpovedal.

„Odpusť…“ – zašepkal Takedashi a prudko zaútočil.

Yon sa stihol vyhnúť úderu a zaútočil späť. Ale Takedashi bol skúsený bojovník, Yon sa mu skúsenosťami nemohol rovnať. Mohol to vyrovnať rýchlosťou a obratnosťou, ale jeho zranenia ho spomalovali. Yonov útok Takedashi ľahko vykryl a prešiel do plynulého útoku. Prudkým švihom do strany odklonil Yonov meč a nakreslil mu do hrude dlhú červenú čiaru. Yonove kimono sa roztvorilo a odhalilo krvácajúcu ranu. Takedashi nečakal, kým sa Yon spamätá a zaútočil znova, tentoraz priamo na hlavu. Yon však tento útok vykryl vlastným mečom. Sila úderu ho ale odsunula a jeho oslabená ľavá noha mu vypovedala službu a Yon klesol na koleno. Aby sa vyhol smrteľnému úderu, pretiahol pád do kotúľu, čím sa vzdialil od súpera. Ten sa však nechcel vzdať výhody a pokračoval v zúrivých útokoch. Yon ich postupne jeden za druhým vykrýval a pomaly zase získaval stabilitu. Keď sa na neho Takedashi zase prudko zahnal, Yon len jemným vychýlením jeho meča vyviedol Takedashiho zbraň z dráhy útoku a ten ho úplne minul. Keďže Takedashi vložil do útoku veľkú silu a počítal s nárazom, náhle sa vychýlil z rovnováhy a usel urobiť krok k Yonovi. Ten ho nechal prejsť vedľa seba a potom prudkým švihom zaútočil. Vložil do toho všetku silu, napriek tomu že riskoval rovnakú chybu, ako pred chvíľou spravil Takedashi. Ale vedel, že už to dlho nevydrží, strata krvi mu začínala robiť problémy. A tak vložil do toho úderu zbytok svojej sily, ktorá mu ešte zostávala. Takedashi stihol nastaviť na obranu svoj meč. Keď sa oba meče stretli, ozval sa ostrý zvonivý zvuk a Takedashi prekvapene pozeral, ako sa jeho vzácny meč delí na dva kusy. Neveriaco sledoval čepel svojho meča, ktorá zvonivo dopadla na zem. Jeho prekvapený pohľad sa otočil na Yona a pomaly sledoval jeho ruky, ktoré ešte stále zvierali meč. Čepel toho meča končila niekde hlboko v Takedashiho hrudi a tam mizla pod prívaľmi jasne červenej krvi. Takedashi sa vrátil pohľadom do Yonových bledých očí a hľadal tam vysvetlenie. Nenašiel tam však nič, len dve prázdne studníčky, zo dna ktorých na neho hľadela smrť…

Yon vložil očistený meč do pošvy na chrbte, zodvihol zo zeme svoju pištoľ, vsunul do nej plný zásobník a tiež ju odložil. Potom pristúpil k Takedashiho telu a naposledy sa na neho zadíval.

„Zbohom, otec.“ – zašepkal a bez otočenia opustil to miesto smrti…